Richard Kafka,
Žiar nad Hronom
V tomto článku by som chcel popísať
niektoré momenty za posledných 60 rokov, teda od znárodnenia huty, v ktorých
bola zaznamenaná hlboká devastácia technologicky v európskom merítku
jedinečnej Striebornej huty. Navyše sa
predsa len ukazuje, že
nebude zlé stručne uviesť technologické
postupy, ktoré boli v hute pred
odstavením zavedené v Kovohutách, n. p. Banská Štiavnica.
.
Rozhodnutím Ministerstva hutníckeho priemyslu
a rudných baní zo dňa 18 marca 1958 o organizačných zmenách národných
podnikov – spracovania farebných kovov bolo rozhodnuté, že sa musia v Československu
vykonať nasledovné opatrenia
–
A/ zlučujú
sa národné podniky Kovohuty, n. p. Banská Štiavnica a Kovohuty, n. p. Vajsková, s národným podnikom ZSNP, n. p.
Žiar nad Hronom a to podľa výnosu ministra č. 5/58. Podniky boli zlúčené 1.
apríla 1958 s národným podnikom
Závod Slovenského národného povstania, n. p. Žiar nad Hronom s úplne priamym riadením.
Súčasne boli vymazané z podnikového registra s tým, že došlo aj
k majetkovému splynutiu.
–
B/
národný podnik Kovohuty Krompachy sa podriaďuje ZSNP, n. p., ako podniku
vedúcenu
Samotné Kovohuty, n. p. Banská
Štiavnica boli, ako národný podnik založené 1. januára 1951 /pred tým patrili
pod Rudné bane/. V tom čase patrila pod Kovohuty, n. p. Ban. Štiavnica aj Prevádzka na
elektrolýzu medi v Banskej Bystrici.
Vlastná huta sa už pred tým volala aj
Sziceliovská alebo Dolná huta, prípadne Strieborná huta. Bola to stará huta,
ktorú dal postaviť banský ťažiar Szicély a roku 1769 ju prenajal eráru,
a tak sa stala erárnou centrálnou hutou.
Výrobný program Kovohút v čase
zlúčenia so ZSNP, n. p., a získania názvu ZSNP, n. p., Závod 02
Banská Štiavnica úzko nadväzoval na ťažobné pomery v baniach Banská
Štiavnica a okolie.
V rokoch
1958 – 1963 bol výrobný program nasledovný:
- mäkké olovo 1900 - 2200 t/rok,
- tvrdé olovo 300 -
560 t/rok,
- medené anódy 700 -
800 t/rok,
-
zlato – strieborné zliatky 99,4 %
5,5 - 6,2 t/rok.
Surovinovými
zdrojmi boli časoch olovený koncentrát z Banskej Štiavnice a medeno-olovený
koncentrát z Hodruše, neskôr boli dovážané koncentráty z Bulharska
a nakupoval sa kusový a popolový olovený odpad, prípadne akumulátory.
Roku 1958 boli tieto suroviny
spracovávané v podstate technológiou, ktorá sa zaviedla pri modernizácii
huty v rokoch 1920 – 1930.
Pre postupy bola táto technológia
označovaná za unikátnu, a nemala obdobu ani v jednej hute
v Európe. Unikátnosť technológie
huty spočívala hlavne v usporiadaní technológie tak, že materiál sa
výťahom vyviezol na najvyššiu pracovnú plošinu a postupne postupoval
gravitačným spôsobom jednotlivými pecami až po hotové výrobky.
Technológia pozostávala z týchto
operácií:
-
príprava vsádzky s následnou aglomeráciou na Grünwaldových panvách
(toto zariadenie sa hneď po ukončení výroby kovov stalo majetkom Slovenského
banského múzea v Banskej Štiavnici, ktoré si tieto zariadenia demontovalo
z huty a uskladnilo v priestore kde sa plánovalo rozšírenie
technologického skanzenu / neďaleko prachárne/– pozn. autora, ešte okolo roku
1985 boli tieto časti uskladnené na volnom priestranstve hornej časti banského
skanzemu),
-
tavenie aglomerátu na šachtovej peci,
- rafinácia surového olova,
- spracovanie polotovarov,
- bessemerácia meďno-olovnatého kamienka (produktu zo
šachtovej pece) a výroba medených anód,
- výroba zlatostrieborných zliatkov.
Príprava
vsádzky pre šachtovú pec
Pri príprave vsádzky išlo hlavne
o homogenizáciu koncentrátu kovonosných prísad a zamiešanie
reagenčných prísad, ktoré tvorili kýzové výpalky, drvený vápenec a drevené
piliny na podporenie štartu oxidačných procesov. Príprava vsádzky,
predovšetkým jej miešanie, sa realizovalo ručne. Takto pripravená vsádzka sa ďalej
spracovávala zapálením a aglomeráciou v Grünwaldových panvách. V Banskej
Štiavnici, kde boli nainštalované 3 kusy. Účelom tejto aglomerácie bolo jednak
odpraženie síry z koncentrátov pod 2 % a vytvorenie kusovej vsádzky
pre šachtovú pec. Aglomerácia medeno-olovnatých koncentrátov sa uskutočňovala
v troch Hatington-Hebeleinových panvách. Zariadenie bolo nainštalované na
hornej plošine šachtovej pece a plyny boli odvádzané cez prachové komory
do kanála a komínom na Lintichu bolo vypúšťané do okolitého prostredia.
Redukčné
tavenie v šachtovej peci
Aglomerát, ktorý takto vznikal, sa
ďalej spracovával na šachtovej peci, ktorá mala kruhový prierez, redukčným
spôsobom. Vsádzku šachtovej pece tvoril aglomerát, koks, tavidlá a rôzne
vratné materiály, napr. vratný kamienok, troska a podobne. Šachtová pec
mala rozmery - priemer 160 cm, počet fúkačov 11, výška nísteje 700 mm, výška
nad fúkačmi bola 630 cm. Výkonove dokázala prepracovať /presadiť/ 90 ton
materiálu za 24 hodín. Takýto technologický
proces tavenie medeného aglomerátu s rudnou olovnato-medenou
surovinou bol považovaný za unikátny a nebol využívaný ani v jednej
európskej hute.
V šachtovej peci vsádzka
postupne klesala dole a proti prúdu postupovali spaliny. Takto vytvorené
redukčné prostredie spôsobovalo, že najskôr tu vznikalo olovo a postupne
sa zo vsádzky vyredukovali aj ostatné kovy – meď, zinok. Do surového olova
prechádzali aj drahé kovy. V zóne výfuční bola teplota okolo 1200 °C
a tu vznikala aj troska a súčasne sa oddelili jednotlivé produkty
tavenia.
Špecifické najťažšie olovo kleslo na
dno (nísteje) pece, nad ním sa nahromadil kamienok a v hornej časti
troska. Po naplnení nísteje sa pravidelne odpichovala (vypúšťala) troska,
geometricky nižšie postaveným odpichom (otvor na vypúšťanie) sa vypúšťal
kamienok a z najnižšieho miesta nísteje sa vypúšťalo olovo.
Produktmi šachovej pece boli:
- surové olovo znečistené meďou,
železom, antimónom, zinkom, sírou a drahými kovmi, ktoré boli odliate do
foriem a odchádzalo na rafináciu,
- medeno-olovnatý kamienok, ktorý
obsahoval hlavne meď, železo a síru, bol súčasne dobrým zberačom drahých
kovov: ďalej sa spracovával bessemeráciou,
- stiery, olovené placky, ktoré
odchádzali priamo na spracovanie do zlato-strieborných zliatkov, pretože sa
vyznačovali zvýšeným obsahom zlata a striebra,
- úlety, ktoré obsahovali najmä
olovo vo forme síranov, charakterizovaných ako kovonosné suroviny.
Spracovanie
vzniknutých produktov – rafinácia olova
Cieľom rafinácie bolo odstrániť zo
surového olova hlavne, meď, železo, striebro a zinok. Samotná rafinácia sa
realizovala ako vycedzovacej peci alebo v rafinačnom kotly..
V Banskej Štiavnici pracovali
obidvomi technológiami, obe mali pyrometalurgický charakter. Postupne sa
vycedzovaním odstraňovalo z olova železo a meď. Následne sa pomocou
zinku odstraňovalo z olova striebro
a zlato. Drahé kovy prechádzali do tzv. zinkovej peny, ktorá vyplávala na
povrch roztaveného olova. Takto vzniknutá pena odchádzala do výroby
drahých kovov.
Po odstránení drahých kovov
nasledovala rafinácia od zinku a antimónu. Rafinácia sa uskutočňovala
oxidačným spôsobom pôsobením vodnej pary. Najprv sa odstraňoval zinok za tvorby
zinkovej gliedy. V tejto etape výroby vznikalo mäkké olovo, prípadne olovo
s určeným obsahom antimónu podľa priania zákazníka.
Spracovanie
kamienka
Kamienok vzniknutý v šachtovej
peci sa spracovával bessemeráciou v konvertore, teda fúkaním vzduchu do
roztaveného kamienka, kde sa ako troskotvorná prísada používal ešte kremeň.
Konvertorová prevádzka bol umiestnená v inej prevádzkovej budove. Proces
prebiehal takto: Pri práci s tuhou vsádzkou sa na dno konvertora naukladal
koks s malým množstvom čierneho uhlia, prípadne dreva. Miernym fúkaním
vzduchu sa koks rozžeravil až do bieleho žiaru, potom sa dávkoval kamienok
spolu s kremeňom. Po roztavení vsádzky sa zvýšila intenzita fúkania
a oxidáciou prešlo do trosky najskôr železo, v ďalšej etape nastala
oxidácia sírnika meďnatého.
Vzniknuté trosky sa sťahovali
separátne a z medi, ktorá zostala v konvertore, sa odlievali
anódy. Tieto sa elektrolyticky rafinovali v elektrolýze v Banskej
Bystrici/ pôvodne jedna z prevádzok Kovohút, n. p. B. Štiavnica, neskôr sa
medené anódy elektrolyticky rafinovali v Kovohutách Krompachy.
Výroba
zlato-strieborných zliatkov
Zlato-strieborné zliatky sa vyrábali
na plamencových peciach anglického typu. Táto záverečná operácia bola vlastne
finálna a jej výsledkom boli zliatky zlata a striebra s obsahom
min. 97 %. Tieto pece už boli umiestnené vo zvláštnej uzatvorenej miestnosti.
Celý proces prebiehal
v anglickej peci naplnenej roztaveným olovom pri teplote 900 °C. Do
takto rozohriateho kúpeľa sa dávkovali všetky produkty a odpady
z predchádzajúcich technológií /ak obsahovali hoci aj malé zbytky zlata
a striebra/. Po naplnení pece sa na povrch fúkal vzduch. Ním sa oxidovalo
olovo, meď a železo, ktoré sa sťahovali z povrchu kúpeľa vo forme
trosiek. Proces prebiehal v dvoch etapách, až sa dosiahla čistota zliatku
92 – 94 % /zlata a striebra/.Orientácia pre hutníkov o tom, že sa už
všetko olovo zoxidovalo bolo, že sa vytvorila zrkadlovo blýskavá hladina kovu
v peci.
Po týchto dvoch etapách sa zastavilo
dávkovanie surovín a nastalo zjemňovanie zliatku (fajnovanie). Proces
prebiehal naďalej pri 900 °C v oxidačnej atmosfére. Tu už však bola
zvýšená technologická starostlivosť o proces. Z hľadiska bezpečnosti
museli byť evidované všetky trosky, gliedy a podobne, pretože išlo vlastne
o zlato a striebronosné produkty. Vzniknutý zliatok sa odlieval do
špeciálnych foriem. Po dôkladnom očistení a odvážení sa za prísnych
bezpečnostných opatrení zliatky odvážali do Kremnice, kde ich pretavili
a odliali z nich anódy, z ktorých sa elektrolyticky vyrábalo zlato, striebro a iné drahé kovy.
Všetky zariadenia tejto huty boli napojené
na odsávacie zariadenie, ktoré bolo vybudované roku 1890. Bol to odsávací kanál
na vrch Lintich, ktorý sledoval terén vrchu a bol zakončený 50 m komínom,
čím sa dosiahlo 142 m prevýšenie. Kanál sa pravidelne čistil od zachytených
prachových častí, ktorí sa používali ako vratný materiál vo výrobe. Inžiniersky
ide o ojedinelé ekologické dielo nielen v Európe, ale aj vo svete.
Toto bolo najkrajšie obdobie
Striebornej huty v histórii posledných 60 rokov. Podľa záznamov výroby olova
v šachtovej peci toto sa vyrábalo do roku 1965, v tomto termíne je
predpoklad, že bola odstavená aj prevádzka Striebornej huty v B. Štiavnici
V týchto rokoch okolo roku 1965-1966 nastávalo aj znižovanie ťažby rúd
v banskoštiavnickom regióne. Navyše plné a efektívnejšie využívanie
komplexných koncentrátov s obsahom olova, medi, zinku a ďalších
sprievodných kovov si údajne vyžadovalo zložitejšiu výrobnú technológiu. Problémom
boli aj vyššie výrobné náklady v Banskej Štiavnici oproti Kovohutám
Príbram . Za celé toto obdobie všetky spomínané podniky boli centrálne riadené
z Prahy /Generálne riaditeľstvo Praha/ a tak kľudne to mohla byť aj
cenová politika Ministerstva hutníctva v Prahe, ktorá rozhodla
o delimitácii výroby olova do Příbramu a pre Banskú Štiavnicu sa začal
hľadať náhradný program. Ťažisko hľadania nového výrobného programu padlo na
výskum farebných kovov v ZSNP Žiar nad Hronom, ktorý viedol v tom
čase Ing. Václav Košťál, CSc. a v prvej etape tu začala pracovať v Žiari vyvinutá elektrolýzna rafinácia
mangánu /neskôr premiestnená do Krompách/ a výroba štartovacích
akumulátorov pre automobilový priemysel.
Chránene
štátna kultúrna pamiatka
Pre hutu nastali ťažké časy, zariadenie
sa prestalo využívať, ale o to viac začalo chátrať. Jediná časť, ktorá sa
využívala bol plynový kanál na vrch Lintich. Odvádzal do komína plyny, ktoré
vznikali pri spracovávaní zinkového odpadu. V týchto časoch bola na tomto
zariadení dokonca realizovaná generálna oprava, žiaľ nešťastne na striešku
kanála bol použitý pozinkovaný plech, ktorá sa neskôr stál predmetom rôznych
krádeží a kanál sa mohol nekontrolovane rozpadávať.
Všetky
technologické zariadenie opisovanej technológie sa nachádzali /okrem
bessemerácie/ v jednej hale, ktorá má názov Taviareň bansko-štiavnickej huty. Táto taviareň aj so zariadeniami,
ktoré sa v nej nachádzajú, bola 19. januárom 1973 zapísaná do zoznamu
kultúrnych pamiatok, podľa § 7 zákona č. 7/ 1958 Zb. pod č. reg. 2731. Mala byť
zachovaná aj s technologickými zariadeniami podľa stavu z roku 1872,
keď bola generálne modernizovaná. Gestorom tejto ochrany sa stal ZSNP n. p
.Žiar nad Hronom, ktorý ako sa ďalej
ukázalo túto úlohu nezvládol Podarilo sa mi nájsť v archíve kópiu tohto
„vyrozumejúceho“ listu, ktorý zaslal Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti
ochrany prírody v Bratislave Závodu SNP Žiar nad Hronom. Dopis podpísal
Ing. Arch. Dúbravec St. C.Sc. List ukladá veľa povinností, žiaľ ZSNP sa
z nich veľa nepodarilo splniť.
 |
| Pohľad na prednú stranu huty v roku 1982, v dolnej časti strechy je pôvodná krytina z plechu emailovaná |
Len pre zaujímavosť na odvod plynov
z tavenia ako už bolo uvedené slúžil ešte stále dobre fungujúci kanál na
vrch Lintich dokonca ako taviaca nádoba na tavenia zinkových odpadov bol
použitý oceľový kotol z rafinácie olova /tavenie zinku je zaznamenané
v roku 1966 235 ton a do roku 1991 sa pretavilo 48188 ton, v tom
období sa už vyrábali aj drobné zinkové odliatky/.
Taviareň bansko-štiavnickej huty stále viac
chátrala, v archíve som našiel len jednu 53 stranovú Expertízu strechy,
ktorú v roku 1983 vypracovala Slovenská vysoká škola technická – stavebná
fakulta. Expertíza podrobne popisuje
konštrukciu krovu strechy o rozpätí až 25,6 metra, oceňuje drevené spoje
konštrukcie krovu a vôbec použitie dreva, ktoré sa z ohľadom na
exhalované sírne plyny ukázalo ako výhodnejšie oproti oceľovej konštrukcii.
Správa ďalej hodnotí fyzický stav konštrukcií, najmä s ohľadom na požiar,
ktorý v minulosti konštrukciu poškodil. V ďalšej časti sa zaoberá
krytinou strechy, pôvodná krytina bola vytvorená z plechových tabúl
povrchovo upravených emailom, v roku 1983 však už bola nahradená
azbestocementovou krytinou. Navrhuje sa prekrytie hliníkovými farebne
eloxovanými tabuľami. Výsledky tejto expertízy pravdepodobne neboli spracované
do projektu a neboli ani realizované.
 |
| Technický stav zadnej strany huty bol už v roku 1982 kritický |
Uznesením vlády Slovenskej republiky č. 406
zo dňa 23. júla 1991 bolo rozhodnuté zrušiť ZSNP závod 02 bez likvidácie
a zložiť akciovú spoločnosť ZSNP Akusit Banská Štiavnica, ktorá bola
následne privatizovaná. Práve novým
majiteľom sa podarilo v roku 1993 získať zo štátnych fondov finančné
prostriedky okolo 3 miliónov Sk na najnutnejšie opravy unikátnej strešnej konštrukcie. Boli vymenené
poškodené nosné hrady a realizované bolo nové pokrytie strechy
azbestocementovou krytinou, ktorá v tom čase nebola ešte vyhlásená za
nebezpečnú látku.
Použitá
literatúra:
-Archív R:Kafku Dopis Krajského pamiatkového
úradu pre ZSNP,
-Expertíza strechy pamiatkovo chránenej
taviarne, SVŠT, stav. Fak., Bratislava
1983,
-Kafka R. Čambalová L. Z dejín výroby
hliníka na Slovensku, Neografia Martin 2001,
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára