Banské nešťastie v Hodruši roku 1879

Pamätník na cintoríne v Hodruši

Richard Kafka

Článok bol publikovaný v Zborníku Slovenského banského múzea XXXIII v Banskej Štiavnici, vydalo Slovenské banské múzeum v Banskej Štiavnici 2012

Unglück im Bergbau im Jahr 1879, Hodruša

            Am 9. Januar 1879 wurde in der Grube Leopold in Hodruša wahrscheinlich durch Zimmerleute ein Brand verursacht. Der Vortrag beschreibt gemäß dem Archiv die Bemühungen der Führungskräfte bei Brandbekämpfung. Das Hauptproblem stellten die holzverkleideten Wände der Grube dar. Durch den Brand  des Holzes entstand Kohlendioxid, was an sich ein lebengefährliches Abgas ist. Die Verbreitung ließ sich nicht vermeiden und infizierte die Passagenluft aus Leopold  Schacht in Hodruša bis in die Schächte in Banská Štiavnica. Das Unglück forderte 20 Opfer unter welchen waren Bergknappen, Bergtechniker sogar der Direktor Leopold Grube.

            Der Vortrag verhandelt weiter über dem Verlauf des Unfalls und über die Untersuchung, die klar an die begangenen Fehler hindeutet.

 

     9. januára 1879 sa odohralo na Leopold šachte[1] v Hodruši veľké banské nešťastie. Zahynulo pri ňom 20 ľudí z rôznych profesií (banícki tesári, baníci, banskí technici, riaditeľ závodu), v prevažnej miere takí, ktorí išli zachraňovať svojich spolupracovníkov. Už 15. januára 1879 uverejnil v Turčianskom Svätom Martine vychádzajúci časopis Obzor[2] článok dopisovateľa Matiáša Chriena, z ktorého vyberáme (citácia):

„Nie tak od mojej staroby, ale od žalosti trasie sa mi pero, keď podávam smutnú správu o banskom nešťastí, ktoré dňa 9. januára zármutkom a plačom naplnilo celé okolie...

Spomenutého dňa hnedky z rána pracovali traja tesári v Leopoldi štôlni u Hodruši, a ako rozpráva sa, pre veľmi chladný dolu štôlňou ťahajúci vietor zapálili si oheň. Jako stalo sa, jako nie, to hádam nikdy nevyjde na svetlo. Dosť na tom, že poneváč drevo v tej štôlne bolo všade týrom natreté, záhubný oheň rozmáhal sa neobyčajne rýchlym spôsobom. Keď teda pozorovalo sa, že zo štôlne hustý a smradľavý dym vystupuje oznámilo sa to šichtmajstrovi, ktorý hnedky dal vrch štôlne pozatvárať a poslal dnu štyroch baníkov, aby pozreli, čo je
 vo veci. Keď ale tí nechodili po dlhšiej dobe naspak, sám pán úradník Gejza Nagy s niekoľkými robotníkmi vstúpil do bani, kde ale všetci zadusením o život prišli. Zádušlivý smrad tiahol sa pozemskými cestami..., takže v baňách až na míľu vzdialených robotníci omdlievali a trapne zachovaní byť mohli. Nakoľko dosiaľ vedomo, úhrnom 20 ľudí o život prišlo.“

     V článku sú uverejnené aj mená baníkov, ktorí pri nešťastí zahynuli: Ignác Bula, Ján Dianovský, Jozef Galík, Štefan Hajdong, Franc Kocza, Michal Liskovský, Ján Magyar, Imrich Mancier, Gejza Nagy, Jozef Nikl, Ján Pallag, Štefan Pleška, Anton Plošic, Franc Slanina, Jozef Tehul, Ján Závodný, Jozef Zurian. Traja tesári, ktorých našli až neskôr,
sa volali Adam Moesz, Jozef Nárožník a Jozef Šávoldt[3]. Zaujímavosťou je, že pohreb sa uskutočnil 12. januára a v tom čase ešte neboli nájdení spomínaní traja tesári. Samotný pietny akt, ktorý sa uskutočnil za zvukov klopačky, bol veľmi okázalý a zo strany katolíckeho kňaza p. Hendla bol vedený v maďarčine, evanjelický farár p. Hečko „žehnal nešťastné obete“ v slovenčine.

     Maďarský odborný časopis „Bányaszáti és Kohászati Lapok[4]“ (Banícke a hutnícke listy) z 15.1.1879 analyzuje situáciu oveľa podrobnejšie. V článku „Hodrušské nešťastie,“ napísaného v Banskej Štiavnici dňa 11. januára, sa autor podpísal len iniciálkami L. G.

     Svoje stanovisko k tomuto nešťastiu prikladá aj banský inšpektor Václav Zenker. Veľmi stručne a konštatačne opisuje priebeh požiaru a svoju činnosť pri jeho likvidácii.

     Zaujímavosťou je konštatovanie autora článku L. G. citujeme: „Tento mesiac v Hodruši v uhorskej kráľovskej Leopold šachte a Lillašachte pri dobývaní a v spoločnej Ján Nepomucký šachte 20 ľudí prišlo o život. V dôsledku ľahostajnosti a samých seba obetujúcich sa záchranárov unáhleným konaním.“

     V tomto článku je aj dosť podrobne popísaný priebeh havárie z výpovedí účastníkov a svedkov tejto udalosti. Ráno o pol šiestej postúpili do šachty Leopold traja banskí tesári Jozef Nárožník, Adam Moesz a Jozef Šávoldt, aby vymenili výdrevu. Podľa vyjadrenia strážnikov, nebolo na nich pozorovať „akékoľvek omámenie, alebo požitie posilňovacích prostriedkov.“

     Strážcovia šachty zbadali o ôsmej hodine dym, ktorý vychádzal zo šachty. Spomínaní banskí tesári, pracujúci v hĺbke 150 m, si pravdepodobne nakládli oheň, aby sa pri práci mali možnosť ohriať, od tohto ohňa malo dôjsť k zapáleniu výdrevy, ktorá bola podľa článku v časopise Obzor napustená dechtom z dôvodu izolácie proti vlhkosti.

     Vedúci banského závodu Gejza Nagy, podľa opisu v článku, požiar okamžite oznámil Václavovi Zenkerovi banskému inšpektorovi a banskému úradníkovi Františkovi Wehlovi.  Na ich odporúčanie dal vedúci banského závodu Gejza Nagy ústie šachty zasypať zemou. Spolu predpokladali, že zabránením prístupu vzduchu sa oheň zahasí. Podľa správy
V. Zenkera uverejnenej v Kohászati Lápok ,V. Zenker však už uvádza, že šachta bola zasypaná zeminou na základe „príkazu F. Wehla – banského úradníka a G. Nagya – vedúceho závodu.“

     G. Nagy predpokladal, že traja banskí tesári sa budú sami zachraňovať únikom
cez Lillašachtu a tu ich aj osobne očakával, ale tento predpoklad mu nevyšiel, traja banskí tesári nevyšli na vzduch. Hoci vedomosti o jedovatom oxide uhoľnatom[5] boli známe, sám
G. Nagy si v plnej miere neuvedomil nebezpečenstvo, ktorému je ľudský život vystavený. A začal sa odohrávať známy scenár záchrany a ďalších ľudských obetí alebo obetovania sa tých, ktorí išli zachraňovať.

     Keď sa G. Nagy nemohol dočkať návratu troch tesárov, rozhodol sa o desiatej hodine vyslať k miestu nešťastia dvoch pracovníkov Jána Palaga – kráľovského poddozorcu a Jozefa Nikla – raziča cez šachtu Lilla. Keďže sa ani títo nevrátili, poslal o pol hodinu za nimi ďalších dvoch Františka Slaninu – absolventa baníckej školy a raziča Imricha Manziera. Žiaľ, ani títo sa nevrátili, a tak sa okolo dvanástej hodiny rozhodol sám osobne sfárať spolu s ďalšími pracovníkmi (Ignácom Bullom, Michalom Lieskovským, Antonom Plošicom a Jánom Dianovským) do bane. Nikto z týchto záchranárov, vrátane Gejzu Nagya, neprežil.

     Súčasne s týmito udalosťami zahynulo šesť baníkov v šachte Ján Nepomucký. Je zaujímavé, že siedmeho baníka sa podarilo zachrániť. Do tejto šachty tak isto prenikli jedovaté plyny, vedúci tejto šachty nemal o nešťastí informácie, a tak ani žiadne opatrenia nerobil.

Podzemie Hodruše a Banskej Štiavnice /rudné žily, šachty a štôlne/

     Keďže sa G. Nagy spolu so záchranármi nevracal a bolo  vyslaných už deväť pracovníkov, rozhodli sa banskí riadiaci pracovníci šachtu Leopold otvoriť a celú zaliať vodou. V. Zenker tvrdí, že sa tak stalo na jeho pokyn. Požiar bol uhasený o druhej hodine v noci.

     Samozrejme, že záchranné práce neustále prebiehali, no situácia bola taká dramatická, že do bane už nechcel nikto fárať, pokiaľ neprivolajú lekára z Banskej Štiavnice MUDr. Imricha Tótha, ktorý aj prišiel a odviedol tu obrovský kus práce jednak pokusom  pri oživovaní mŕtvych baníkov a ďalej pri zachraňovaní priotrávených baníkov z iných šácht. Prvý, ktorý sa odhodlali ísť do bane, boli dôchodca Štefan Manzier (vraj „staručký a chatrný“) a Štefan Lieskovský a ako to už býva prvého, ktorého našli bol 15-ročný syn Štefana Manziera Imrich. Potom sa už vytvorila početná záchranná skupina pod vedením Štefana Kupca – kráľovského strojníckeho majstra, ktorá postupne vyniesla mŕtvych záchranárov. Najbližšie sa k šachte Leopold dostali Ján Palag a Jozef Nikl, ktorých našli mŕtvych 200 m od šachty Leopold, ostatní záchranári boli vo vzdialenosti 200 – 400 metrov. Vedúceho závodu, Gejzu Nagya, našli vo vzdialenosti 300 m od Leopold šachty. Troch baníckych tesárov našli až po štyroch dňoch 13. januára a na druhý deň ich pochovali. Nie sú pochovaný v spoločnom hrobe, na ktorom je pamätník. O otrave záchranárov oxidom uhoľnatým svedčí aj ich vzhľad po smrti, ktorý je popísaný nasledovne: „Tváre všetkých sú červené, spokojné, bez najmenšieho zhorenia, akoby boli živé, akoby sa neboli trápili. Žiaľ, ale všetky sú čo meravé obete osudu, ich ústa viac neprehovoria.“ (Ružová farba kože je typickým znakom otravy oxidom uhoľnatým).

     Riaditeľstvo bane v Banskej Štiavnici sa dozvedelo o tejto udalosti až 10. januára o 10.00 hodine, a až potom sa začalo oficiálne vyšetrovanie.

     Ešte treba povedať, že keď si vedenie bane uvedomilo rozsah havárie a zamorenie podzemia jedovatým plynom, došlo k urýchlenej evakuácii ďalších baní, a tak bolo napríklad zachránených 32 robotníkov šachty Zipser. Zamorená bola aj banskoštiavnická šachta Zigmund, z ktorej tiež vyslobodili priotrávených baníkov.

     V Štátnom ústrednom banskom archíve v Banskej Štiavnici je zachované oznámenie Banského úradu na Vindšachte z 9. 1. 1879 (deň požiaru)[6] o požiari na šachte Leopold, pri ktorom zahynulo 20 baníkov. Medzi nimi dočasný správca závodu Gejza Nagy z Hodruše, 13 baníkov banského eráru – štátnych baní a 6 baníkov zo súkromného závodu Svätý Ján Nepomucký. Ako príčina smrti baníkov sa v tomto oznámení, rovnako ako aj v dobových periodikách uvádza nazhromaždenie veľkého množstva dusiaceho plynu, ktorý vznikol pripožiari drevenej konštrukcie šachty Leopold. Vedúci bane, ktorý sa snažil požiar uhasiť, takmer hermeticky uzatvoril ústie šachty, čím zabránil prúdeniu vzduchu touto šachtou. Vedľajšie účinky požiaru bolo cítiť ešte aj medzi šachtami Lilla a Ondrej a iba náhodou nedošlo k uduseniu ďalších 39 baníkov medzi šachtami Lilla a Zipser.

     Podľa tohto oznámenia – k požiaru došlo na základe vyletujúcich iskier z komína parného kotla v období, keď kurič začal kúriť drobným dreveným odpadom z tesárskej dielne. V podstate tento oznam Banského úradu z Vindšachty uvádza iné primárne príčiny vzniku požiaru ako uvádzali svedkovia, ktoré nie sú celkom jasné, dnes je zložité vysvetliť, kde sa nachádzal parný kotol, do ktorého bolo nesprávne kúrené.

Úvodná strana zo zápisnice z 13. januára 1879

      Veľmi dôležitým haváriu vysvetľujúcim dokumentom Ústredného banského archívu v Banskej Štiavnici je zápisnica z 13. januára 1879, ktorá veľmi podrobne rozoberá príčiny požiaru a jeho následky a je ju možné považovať za akýsi expertízny a vyšetrovací spis, zápisnica je napísaná v banskom závode Všetkých svätých za účasti a vedenia vyšetrovania hlavného riaditeľa a ministerského radcu Antona Pécha, ostatné banské závody zastupoval Július Gretmacher, ďalej sa tohto šetrenia zúčastnili banskí úradníci Adolf Záreczký, František Wehl, Václav Zenker, Ľudovít Cseh, banský praktikant Adolf Wiesner, strojný majster Štefan Kupecz, zo Štiavnice prišiel vyšetrovať túto haváriu Štefan Koros.

    Dôležité svedectvo podávajú A. Pech, I. Gretchmacher, I. Cseh, ktorý na základe vlastného šetrenia podávajú pravdepodobné vysvetlenie vzniku požiaru. A. Pech „dnes ráno som si osobne pozrel šachtu Leopold a miesto vzniku požiaru, počítajúc od vrchu tretie odpočívadlo je úplne zdravé (nezhorené), no vo výške asi troch štvrtín tejto časti sa dá na výdreve pozorovať slabé tlenie výdrevy a smerom hore je táto už poriadne obhorená.“

Náčrtok vysvetľujúci vznik požiaru na Leopoldšachte

Táto skutočnosť je zachytená aj na autentickom náčrtku. Ďalšie vysvetlenie vzniku je nasledovné, posledný z troch banských tesárov si sadol na rebrík a zapálil si fajku, lampu zavesil na výdrevu, plameň z kahanca sa mohol dotknúť výdrevy, čo si baník nevšimol a ponáhľal sa za svojimi spolupracovníkmi a požiar sa nerušene šíril po dubovej výdreve a smrekových podlahách smerom hore. Ťažko je povedať, či je táto teória pravdivá, skutočnosťou však je smreková podlaha tretieho odpočívadla zostala požiarom neporušená. Splodiny horenia a oheň sa šírili smerom hore, až kým sa nedostali k uzatváracím dverám keďže bola šachta na vrchu uzatvorená a po spozorovaní ohňa prakticky hermeticky uzatvorená nastalo nevypočitateľné prúdenie. Podľa A. Pecha od ohňa boli len v malej miere narušené ťažné - dopravné šachty, ktorými sa plyny vracali do podzemia. Dym prúdil k ústiu dedičnej štôlne Františka Jozefa
a vychádzal cez štôlňu Schopfer, tu by bolo možné hovoriť o ďalších možnostiach prúdenia, jednoducho podzemie bolo stále viac zamorené životu nebezpečnými plynmi.

Dolný prekop k šachte Lill v roku 2009

   Banskí tesári, ktorí nešťastie spôsobili tak isto neušli ďaleko, dvaja utekali banskými chodbami smerom  k Hronu jeden opačným smerom na Banskú Štiavnicu. Mŕtvych ich našli až 13. januára  v popoludňajších hodinách a na druhý deň boli pochovaní. Uvedení traja banskí odborníci konštatovali, že prúdenie  v bani muselo byť veľmi intenzívne, lebo už okolo 10. hodiny boli udusení prví baníci.

    Zaujímavé sú aj ostatné výpovede, napríklad J. Prunner šafár zo stúp, ktorý požiar spozoroval tvrdil, že ho hneď nahlásil vedúcemu bane, začal hasiť, ale nevie aké inštrukcie dával vedúci závodu svojim podriadeným, lebo on maďarsky nerozumie (pravdepodobne išlo o vyšetrenie kto dal šachtu hermeticky uzatvoriť). L. Szereš sa prikláňal k názoru, že požiar vznikol od lampy jedného z tesárov v leznej šachte a že požiar nevznikol úmyselne, ani porušením predpisov, ale išlo len o ľahkovážnu nepozornosť. A. Wiesner banský praktikant popisuje záchrannú akciu v šachte Zigmund, kde došla správa o pol deviatej večer, teda dosť neskoro, že v Hodruši horí a otravné plyny sa šíria dedičnou štôlňou tak že baníci zo šachty Zipser vychádzajú cez hodrušskú dedičnú šachtu a cez šachtu Zigmund, keď tam prišiel tu sa už odohrávala dráma, pred jeho príchodom vyniesli z bane v dopravnom vozíku dvoch robotníkov v bezvedomí. A. Wiesner spolu so šiestimi baníkmi zostúpil do bane  so zámerom pomôcť baníkom prichádzajúcim od Hodruše. Tu je ozaj zaujímavé konštatovanie o zdravotnej vhodnosti ovzdušia v bani „počas nášho postupu po šachte Ondrej bol vzduch čistý no v nakladacej časti bolo cítiť plyny, našli sme tam dvoch ľudí v bezvedomí uložených vo vozíkoch a pripravených na odvoz, v prekope dedičnej štôlne bolo cítiť viac plyny, ale banské lampy horeli ešte čistým plameňom a nebol viditeľný žiaden dym „Tu znova stretli dvoch ľudí naložených vo vozíku. A. Wiesner otvoril dvere na dopravnej šachte bane Amália, čo zlepšilo vetranie. Mŕtvych baníkov vyvážali ťažnou – dopravnou šachtou.

       V zápisnici sa uvádza, že po vynesení mŕtveho riaditeľa závodu z bane, odmietli sa ďalší baníci zúčastniť záchranných prác až musel vedúci banského závodu Finsterort F. Wehl priviesť 20 baníkov zo svojho závodu a po sľúbení finančnej odmeny a vybavení octom boli pripravení na záchranné práce. Zaujímavá je poznámka o vybavení baníkov octom, zrejme boli veľmi nízke vedomosti o jedovatom plyne oxide uhoľnatom.

     V prípade požiaru na šachte Leopold bolo začaté aj predbežné vyšetrovanie u Súdnej stolice v Šahách[7], ktorá žiadala objasniť zodpovednosť za požiar pred pokračovaním trestného vyšetrovania. Výsledok vyšetrovania Súdnej stolice  zatiaľ nie je preštudovaný.

     Požiar v šachte Leopold a jeho následky boli katastrofou, ktorá otriasla celou Hodrušou. Na okamžitých záchranných prácach a neskoršej likvidácii dôsledkov sa podieľali desiatky ľudí. Svedčia o tom ďalšie dokumenty, zachované v Štátnom ústrednom banskom archíve (obr. 1: Schematický nákres situácie podľa vyšetrovacej komisie). Banské riaditeľstvo v Banskej Štiavnici Banskému úradu na Vindšachte dalo povolenie, aby boli vyplatené výdavky poškodených osôb v sume 314 zlatých 86 grajciarov. Z tejto sumy bolo vyplatených 38 zlatých 34 grajciarov rímsko-katolíckej fare v Hodruši a farárovi Litassymu 14 zlatých 90 grajciarov, evanjelickému farárovi Hečkovi 25 zlatých 50 grajciarov, Ignácovi Polákovi 8 zlatých 50 grajciarov a Jozefovi Filončokovi 4 zlaté a 60 grajciarov za výkop hrobov, obchodníkovi Jozefovi Majerovi 11 zlatých 63 grajciarov, stolárom Jozefovi Hornovi 12 zlatých 70 grajciarov, Jurajovi Heroldovi 10 zlatých a Jánovi Heroldovi 2 zlaté 10 grajciarov. Jánovi Skladanému 7 zlatých, Zuzane Frankovej a Márii Šubovej (za spev) 13 zlatých 30 grajciarov, organistovi Jozefovi Kopasovi 16 zlatých a kantorovi Anderovi Groblovi 22 zlatých 50 grajciarov. Štyri zlaté boli vyplatené osobám za vytiahnutie mŕtvych[8].

     Pri záchranných prácach sa zúčastnil aj spomínaný banský lekár Imrich Tóth a Michal Láni. Banský lekár Imrich Tóth celú noc zachraňoval životy najskôr na šachte Žigmund, potom o 23. hodine odišiel k šachte Lill. Pri posledne spomenutej šachte mu významne pomáhal aj strojný inšpektor Štefan Kupec, za čo tiež dostali finančnú odmenu.

Portál Lilla šachty po úprave roku 2012 /vďaka OZ Kerling/

     Za účasť pri záchrane baníkov boli vyznamenaní aj vedúci závodu Finsterort František Wehl, vedúci závodu Nová štôlňa Anton vo Vyhniach Václav Zenker, banský praktikant, neskôr banský úradník Adló Wiesner[9].

     Prostredníctvom riaditeľa závodu Všetkých svätých Adló Wiesnera požiadali banský úrad vdovy po zosnulých o penzionovanie a prípadne udelenie milodarov, a to: Magdaléna Šávoldtová, matka dvoch detí, Katarína Maertzlová, matka štyroch detí, Anna Palagová, matka dvoch detí, Jozefína Dianovská, matka dvoch detí, Mária Plošicová, matka troch detí a bezdetná Mária Nárožníková[10].

     Nepodarilo sa zistiť, či žiadostiam bolo vyhovené, ale obyvatelia Hodruše prejavili solidaritu a zorganizovali dobrovoľnú zbierku medzi sebou. Zahynutým baníkom bol na cintoríne v Hodruši nad spoločným hrobom vybudovaný pomník (obr. 2, 3: Pamätník obetiam požiaru na Leopold).

     Ťažba v šachte Leopold sa už neobnovila. Podľa spomienok dnes už nežijúcich obyvateľov Hodruše, šachtu zasypali, lebo vraj podľa starých baníckych pravidiel sa baníci nevracali na miesto nešťastia. V ústnom podaní sa do súčasnosti podáva informácia, že kone v bani neuhynuli, lebo si ľahli na podlahu bane, teda na nižšie položené miesta. Správy o nešťastí však uvádzajú, že uhynuli štyri kone, no v skutočnosti sa mohli aj niektoré kone uvedeným spôsobom zachrániť, lebo oxid uhoľnatý ľahší ako vzduch, stúpal do vyšších polôh. Takto si je možné vysvetliť aj zachránenie jedného baníka zo šachty Jána Nepomuckého, keď šesť jeho spolupracovníkov zahynulo. Je pravdepodobné, že ležal v nejakej priehlbine.

     Záverom by sme sa chceli zaoberať príčinami otravy dvadsiatich pracovníkov a chybami, ktoré idú skoro výlučne na vrub riadiacich pracovníkov. Základnou príčinou bol samozrejme požiar, ktorý spôsobili banskí tesári. Bezprostredná príčina požiaru, už asi nikdy nebude objasnená. Faktom však je a na viac ako na 50 % je isté, že tu došlo k hrubému porušeniu predpisov. Osud týchto troch baníkov bol popísaný v predchádzajúcom texte. Ich šancu na prežitie výrazne znížil najväčší omyl riadiacich pracovníkov – zasypanie šachty Leopold a snaha týmto spôsobom zabrániť šíreniu požiaru. (V. Zenker – najvyšší banský funkcionár, ktorý sa I. etapy záchranných prác zúčastňoval, sa od tohto rozhodnutia dištancoval už
10. januára 1879, keď písal článok pre „Bányaszáti és Kohászati Lapok“).

     Dosiahol sa efekt, že požiaru sa nezabránilo, lebo vzduch prichádzal napríklad Voznickou dedičnou štôlňou, ale zhoršili sa podmienky horenia banských výdrev a čoraz viac dochádzalo k nedokonalému horeniu a vzniku prudko jedovatého oxidu uhoľnatého. Hoci požiar postupoval odspodu nahor, keďže šachta bola zasypaná plyny sa dostávali prúdením dopravnými šachtami opačným smerom do podzemia. Trom banským tesárom sa stačilo nadýchnuť len málo a ich osud bol spečatený. Potom prišlo to nešťastné zachraňovanie Gejzu Nagya, namiesto toho, aby vyhlásil poplach v celej banskej oblasti vrátane Banskej Štiavnice, sa rozhodol v určite v ťažkom strese, zachraňovať troch banských tesárov. V tom čase však už bolo podzemie zamorené oxidom uhoľnatým a prví záchranári Jozef Palaga a Jozef Nikl sa dostali vlastne najďalej, len na vzdialenosť 200 m od Leopold šachty. S vysokou pravdepodobnosťou sa dá usúdiť, že až sem postúpil v tom čase zabíjajúci oxid uhoľnatý. Ďalší záchrancovia umierali ešte vo väčších vzdialenostiach od Leopold šachty, ku ktorej sa chceli dostať. Ak analyzujeme, situáciu neskôr sa plyny dostali ešte ďalej na šachtu Jána Nepomuckého, Zipser šachtu, ba otrávení baníci boli zachraňovaní aj zo Zigmund šachty, čo je už vlastne za Banskou Štiavnicou. Z tohto popisu vyplýva, že plyny sa šírili oboma smermi Voznickou dedičnou štôlňou a záchrancovia, ktorí podľa rozhodnutia G. Nagya mali zachrániť troch baníckych tesárov nemali žiadnu nádej. Toto je však len teoretická úvaha a samotný Gejza Nagy, na ktorom ležala najväčšia ťarcha, to nemohol predpokladať.

    Nie je bez zaujímavosti, že v týchto prvých konštatovaniach sa nikde nespomínajú bezpečnostné predpisy ako aj ochrana pred jedovatými plynmi.

     Mohla by vzniknúť otázka, prečo sa príčinami a chybami, ktoré bezo sporu urobili riadiaci pracovníci, tak podrobne zaoberáme. Oxid uhoľnatý, tento plyn bez zápachu a vône zabíjal v našom regióne aj o 87 rokov neskôr (1966), ale nebolo to už v hĺbke 150 m pod zemou, ale na pracovných plošinách vo výške okolo 30 m a nebolo to v baníctve, ale v hutníctve. V Závode Slovenského národného povstania, n. p. Žiar nad Hronom, v prevádzke, ktorá vyrábala oxid hlinitý z bauxitu. Spaliny zo spiekacej pece sa úplne náhodným prepojením a poklesom hladín dostali do miešačky bauxitového rmutu. V tejto miešačke došlo k poruche, ktorá sa bežne odstraňovala vstúpením do miešačky, v tomto prípade tu už obsluhu čakal zabíjajúci oxid uhoľnatý, spolupracovníci, ktorí sa snažili zachrániť svojho kolegu netušili nebezpečenstvo, ktoré na nich číha, umierali po naklonení sa do miešačky a nadýchnutí sa oxidu uhoľnatého. Umierali postupne, jeden za druhým, a takto zahynulo 5 pracovníkov, pritom oni už ani poriadne do tejto osudnej miešačky nevstúpili.  Odohralo sa to veľmi podobne ako v Hodruši roku 1879.

     Gejza Nagy za svoje chybné rozhodnutie, ktoré vykonal v stresovej situácii, zaplatil životom, bol to mladý, 27-ročný, perspektívny pracovník. Čo o ňom píšu v spomínanom Bányaszáti és Kohászati Lapok. „G. Nagy ukončil banskoštiavnickú akadémiu v strojníckom a baníckom odbore s vynikajúcim prospechom tak, že v tomto odbore nemal páru. Spolupracoval pri razení štôlne Cisára Jozefa II (neskôr premenovanej na Voznickú dedičnú štôlňu), za čo bol odmenený uhorským kráľovským ministrom financií. Zanechal mladučkú vdovu a malého syna.“

     Na druhej strane jeho poradcovia F. Wehl a V. Zenker, s ktorými podľa uvedeného časopisu niektoré rozhodnutia konzultoval boli za záchranné práce odmenení.

Detailný záber na pamätník v Hodruši

meno autora:    Ing. Richard Kafka

zamestnanie:     dôchodca

adresa:             Nám. Matice slovenskej 9/65, 965 01  Žiar nad Hronom

e-mail:              rkafka3@gmail.com

tel. č.:               045/6732484

---

[1] Leopold šachta, alebo Hlavná šachta č. 4 sa začala hĺbiť 26.11.1790 a bola 148,125 m hlboká, napojená bola na Voznickú dedičnú štôlňu.

[2] Časopis OBZOR, vychádzajúci v Turčianskom Svätom Martine z 15. januára 1879

[3] Použil som písanie mien v slovenčine tak, ako ich uvádza časopis OBZOR, v časopisoch písaných maďarsky napr. Bányaszáti és Kohászati Lapok sú mená písané maďarským pravopisom.

[4] Časopis Bányaszáti és Kohászati Lapok z 15. januára 1879, Banská Štiavnica N⁰2

[5] Oxid uhoľnatý sa zlučuje s krvným farbivom - hemoglobínom a blokuje prijímanie kyslíka krvou. Vzniknutý karbonylhemoglobín má svetločervenú farbu, takže ružová farba najmä tváre je typická pre otrávených oxidom uhoľnatým. Už pri koncentrácii 0,4 % vo vdychovanom vzduchu spôsobí smrť o 1 hodinu, pri koncentrácii 1 % nastáva smrť okamžite, je bez farby a zápachu, ľahší ako vzduch.

[6] ŠUBA Banská Štiavnica s. 987/1879

[7] ŠUBA Banská Štiavnica HKG 2770/1879   

[8] ŠUBA Banská Štiavnica č. s. 496/1879, č. s. 273/1879

[9] ŠUBA Banská Štiavnica č. s. 325/1879, č. s. 179/1879

[10] ŠUBA Banská Štiavnica č. s. 239/1879