Dramatické ukončenie rafinácie striebra a zlata na Slovensku

Zlato v bločkoch - ilustračné foto

Richard Kafka, Žiar nad Hronom

Oddeľovanie zlata a striebra z rúd vyťažených na území horného Uhorska a delenie zlata a striebra navzájom bolo v minulosti veľkým výrobným tajomstvom, ktoré si jednotliví majstri, prípadne aj ich rodiny, chránili. Celé stáročia sa operácia rafinácie alebo lúčenia zlata realizovala v Mincovni Kremnica, a tak ako išiel technický pokrok, tak sa menila aj technológia. Najskôr to bola cementácia suchou cestou, potom nasledovalo hydrometalurgické lúženie pomocou kyseliny dusičnej a sírovej. Touto technológiou sa v Mincovni pracovalo ešte v tridsiatich rokoch 20. storočia.

V 19. storočí však boli objavené nové spôsoby výroby a rafinácie kovov. Umožnili to také vynálezy ako rozklad látok elektrickým prúdom anglickým bádateľom Humprym Davym roku 1808, ale najmä vynálezom dynama Wernerom von Siemensom roku 1866, ako zdrojom jednosmerného elektrického prúdu. Táto etapa znamenala rozvoj elektrometalurgie, a treba povedať, že huty na vtedajšom Slovensku nezaostávali a už v roku 1884 bola ako druhá v Európe a prvá v Uhorsku uvedená do pokusného chodu elektrolytická rafinácia medi v Kluknave pri Krompachoch.

V roku 1935 bola zavedená moderná technológia

Elektrolytická rafinácia striebra a zlata bola v Štátnej Mincovni Kremnica realizovaná roku 1935 a inštalácia tejto technológie znamenala významné zlepšenie ekonomiky mincovne. Myslím si, že aj zo súčasného pohľadu sa jedná o progresívnu technológiu. Elektrolytická rafinácia pracovala hneď po zavedení na dve smeny a v prvom roku sa vyrafinovala 758 kg rýdzeho zlata a 20 580 kg striebra /viac pozri tu/.

S ohľadom na v tom čase modernú technológiu dovoľujem si uviesť stručný popis. Elektrolýza striebra metódou Mőbius (zariadenie bolo zakúpené od firmy Siemens-Halske Berlin), sa realizovala v kameninových nádobách, v ktorých boli na spoločnom nosníku zavesené anódy zo striebra so zložením 95 % striebra, 4 % zlata a 1 % medi. Medzi anódami boli zavesené katódy – katódové plechy z elektrolytického striebra. Vzdialenosti medzi elektródami boli 6 cm, v spodnej časti elektrolytickej nádoby bol 25 cm vysoký priestor, v ktorom bola umiestnená skrinka potiahnutá plátnom, v tejto sa zhromažďovali kryštály striebra, vylučované na katóde a pravidelne z katód drevenými stierkami odstraňované. Anódy boli obalené bavlnenými vreckami, ktoré slúžili na usadzovanie anódového kalu, ktorý obsahoval najmä zlato, meď, olovo, cín.

Ako elektrolyt sa používal dusičňan strieborný (AgNO₃) s koncentráciou 2 – 3 % a z voľnej kyseliny dusičnej – 2 %. Koncentrácia medi, ktorá prechádzala aj do elektrolytu nesmela prekročiť 6 %, v prípade, že sa tak stalo, musel sa elektrolyt vymeniť.

Elektrolýza pracovala s prúdom 300 Ampér pri napätí 1,2 Voltu. Napätie stúpalo postupne ku koncu elektrolytického procesu na 3 Volty. Zariadenie pracovalo na 2 smeny a denne sa vylúčilo 160 kg čistého striebra, ktoré sa dôkladne premývalo a tavilo do zliatkov. Dala sa dosiahnuť čistota 99,999 %.

Na sledovala rafinácia zlata /metódou Wohl-Will/ a to tak, že anódový kal z elektrolytickej rafinácie striebra, ktorý obsahoval v prípade na zlato bohatšieho zlato-striebra až 25 % zlata sa ešte vyvaril v kyseline dusičnej a tavil sa na anódy pre elektrolýzu zlata. Vyrábali sa dva druhy anód tzv. – silné s váhou okolo 0,72 kg a slabé s váhou okolo 0,38 kg

Vlastný elektrolytický proces proces prebiehal v dvoch elektrolyzéroch, prúdom 100 Ampér. V každom elektrolyzéri bolo 6 anód s váhou okolo 5 kg a 8 katód vyrobených zo zlatého plechu. Ako elektrolyt slúžil 5 % chlorid zlatitý (AlCl₃) s prebytkom 10 % kyseliny chlorovodíkovej (HCl). Elektrolyt sa pripravoval tak, že sa zlato rozpúšťalo v lúčavke kráľovskej a kyselina dusičná sa následne odparila.

Elektrolytická rafinácia prebiehala pri teplote 65 - 70 °C a vo dvoch elektrolyzéroch sa vylúčilo za 8 hodín 2,6 kg zlata, za dve smeny – 16 hodín okolo 5,5 kg zlata. Vylúčené zlato bolo veľmi čisté, kompaktné a ďalej sa tavilo do zliatkov.

Do elektrolytu prechádzala platina a paládium. Irídium, olovo a striebro sa zhromažďovali v anódovom kale. Zatiaľ sa z archívnych materiálov nepodarilo zistiť, či sa tieto koncentráty ďalej spracovávali.

Dramatické ukončenie rafinácia zlata a striebra v Kremnici

Samozrejme, že vo viac ako 600 ročnom trvaní tejto výroby sa vyskytli rôzne etapy prosperity a ťažkostí jednak podľa toho, aké bohaté rudy na zlato a striebro sa ťažili a nakoniec pozitívne nevplývali ani najrôznejšie revolúcie a vojny . Poslednou takou bola druhá svetová vojna a obsadenie Kremnice nemeckou armádou.

Tieto problémy sú však v tejto prednáške nie rozhodujúce. Mňa zaujala poznámka v knihe o kremnickej mincovni vydaná v roku 1978 /Kremnická mincovňa 1328-1978, Osveta Martin, 1978/, v ktorej sa uvádza „ Svoju tradičnú výrobu, t. j. lúčenie drahých kovov, musela mincovňa spolu so zariadením na elektrolýzu a so zásobami zlata a striebra odstúpiť v júni roku 1956 národnému podniku Safina“ . Národný podnik Safina mal sídlo v mestečku Vestec u Prahy. Zaujímali ma dôvody tohto prevodu, predsa len sa vlastne na Slovensku skončila viac ako 600 ročná tradícia špeciálnej hutníckej výroby. V histórii tejto výroby v Kremnici bol celý rad pokusov o prevedenie tejto výroby do iných miest monarchie, ale to čo sa nepodarilo Viedenskému dvoru, ani Maďarom po Rakúsko – Maďarskom vyrovnaní to sa podarilo jedného júnového dňa roku 1956 vláde Československej republiky.

Pokúsil som sa aspoň čiastočne zrekonštruovať udalosti a dôvody pre ktoré sa tak stalo. Mám zaznamenané vyjadrenie zodpovedného pracovníka Štátnej banky Československej /ŠBČS/ pobočky v Kremnici, ktorej bola Štátna Mincovňa v Kremnici podriadená. Tento udáva, že Mincovňa mala pravdepodobne nejaké problémy so spracovávaním koncentrátov dodávaných Rudnými baňami, lebo ich spracovávanie prebiehalo pomaly a zostávali dlho na sklade. Štátna banka mala eminentný záujem na urýchlenom spracovávaní dodaného zlato-striebra a tak riaditeľ pobočky ŠBČS osobne samozrejme s komisiou viedol osobitnú evidenciu o vylúženom zlate. Granule boli prevažované spolu s pracovníkom mincovne p. Mensatorisom a v plátených vreckách boli ukladané do trezorovej skrine. Fungoval tu systém dvoch kľúčiarov a trezor sa po každej manipulácii pečatil. Postupne bol spracovaný zo skladu všetok nahromadený koncentrát. Podľa spomienok riaditeľa kremnickej pobočky banky : „Jedného dňa prišla prepravná čata ŠBČS za účasti ozbrojeného doprovodu a zlato bolo odvezené do trezorov banky“.

Navštívil som archív Národnej Banky Slovenska /NBS/ v Bratislave s cieľom zistiť, ako sa vlastne so zlatom manipulovalo.

Podľa archívnych materiálov bol priebeh nasledovný. Na manipuláciu s drahými kovmi platilo zákonné ustanovenie zák. 92/46 a zákona č. 107/53 Zb. /tzv. devízový zákon/ podľa ktorých boli Rudné bane povinné do 10 dní od nadobudnutia odviesť vyťažené drahé kovy ŠBČS. Rudné bane však pri svojej výrobe získavali iba zlato-strieborné koncentráty, teda z hľadiska drahých kovov polotovar s obsahom zlata a striebra a keďže neboli afinériou museli si tento polotovar nechať spracovať v Štátnej mincovni v Kremnici k afinácii a k elektrolytickému vylúčeniu zlata a striebra. Pre mňa to bolo určite zaujímavé zistenie, že poplatky za lúčenie si museli zaplatiť Rudné bane, ktoré boli povinné zlato a striebro odpredať ŠBČS. Táto forma finančného vysporiadania sa v socialistickom systéme volala „práca vo mzde“ a bola dosť bežnou. Mincovňa Kremnica účtovala sa jeden kilogram rýdzeho zlata 600 Kčs a za jeden kilogram striebra 46 Kčs. Neskoršie kontroly ukázali, mincovňa účtovala len okolo 50 percent skutočných nákladov /pre zaujímavosť cena letenky do Vysokých Tatier bola v tom čase 35 Kčs.

Štátna mincovňa nebola pri rafinácii v žiadnom prípade partnerom štátu reprezentovaného Štátnou bankou Československou, ale iba sprostredkovateľom. Organizačne patrila Štátna mincovňa pod Ministerstvo financií v Prahe. Odkúpené drahé kovy od Rudných baní Banská Bystrica, alebo od Kovohút Banská Štiavnica však boli aj po vyrafinovaní ponechávané v Štátnej mincovni z dôvodov, že tieto boli používané k priemyselnému a dentálnemu spracovaniu. Spracovatelia rýdzeho zlata a striebra museli dostať špeciálne „odberné“ listy, ktoré vydávala Národná banka alebo ŠBČS.

Táto prax, že zlato zostávalo uskladnené v Mincovni Kremnica sa pravdepodobne zachovala z obdobia keď bola mincovňa podriadená pod Národnú banku Slovenska z obdobia Slovenského štátu z rokov 1939-1944. Vo viacerých archívnych materiáloch zo súčasného archívu Národnej banky Slovenska /NBS/ sa ako upozornenie uvádza, že „...mincovňa v Kremnici sa chová, ako podľa predpisov NBS“, aj táto skutočnosť mohla byť malou zámienkou pri budúcich rozhodnutiach.

Elektrolytická rafinácia striebra a zlata začala v politicky zložitých päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia rokoch prinášať technické problémy. Nepodarilo sa mi z archívnych materiálov tieto identifikovať. Skutočnosťou je, že u nadriadených orgánov vznikala voči mincovni nedôvera. Už v roku 1954 žiadal nadriadený orgán spracovať všetko striebro a zlato do 200 kilogramových blokov a tieto zaslať do Prahy, no mincovňa na túto úlohu nereagovala. V polovici roka 1955 vedenie ŠBČS v Prahe upozorňuje Oblastný ústav v Bratislave, že mincovňa nevykazuje zásoby drahých kovov v rýdzich kovoch, ale aj v stave zatiaľ nevylúčenom, čím je skresľovaná zásoba likvidného zlata a striebra čo významne skresľuje celkové zásoby zlata. Navyše bolo zistené, nesprávne financovanie podnikov dodávajúcich zlato-strieborné zliatky. V dopise pre Oblastný ústav v Bratislave zo dňa 7. 7. 1955 sa uvádzajú konkrétne hodnoty zásob zlata a striebra v disponibilnom stave a v surovinách. Situácia bola nasledovná, z vykázanej zásoby rýdzeho zlata 314, 4 kg /zaokrúhlene/ je vo forme rýdzich granálií len 12,5 kg a zbytok 301,9 kg je v nespracovanom stave, zlato-striebro zliatky, kaly, anody. Podobná situácia je u striebra, kde je namiesto vykázaného množstva 6268,9 rýdzeho striebra, len 2136,0 kg v granáliách a v zliatkoch je 728,6 kg a 3384,2 je v dodaných surovinách od Kovohút /zlato-strieborné zliatky/, anódy a podobne. Pražské ústredie žiadalo, aby do 30.09.1955 predisponovala Štátna mincovňa celú zásobu drahých kovov /razených aj nerazených/ Hlavnej pokladnici drahých kovov do Prahy. Popísaný stav pri ktorom sa zásoba kovov nachádzala v nespracovanom stave nemohol nadriadený orgán uspokojiť. Práve naopak, okrem podozrení sa množili aj kontroly.

V materiáloch Archívu Národnej banky Slovenska je zaujímavý údaj o výrobe zlata a striebra v kremnickej Mincovni v rokoch 1953 až 1955. V roku 1953 odovzdala Mincovňa 231,6 kg zlata 340,8 kg striebra, v roku 1954 to bolo 846,3 kg zlata 1331,8 kg striebra, v roku 1955 udáva tabuľka len do augusta 1955 a to Mincovňa odovzdala 460,7 kg zlata 560 kg striebra.

Koncoročnú kontrolu za rok 1955 vykonala komisia Ministerstva štátnej kontroly 31. 12. 1955 a tá zistila veľké nedostatky a nepresnosti v evidencii drahých kovov. V tejto správe sa navyše konštatovalo, že vznikli manká v zásobách drahých kovov a to nasledovne, podľa údajov hlavného účtovníka chýbalo mincovni 42 kg zlata a 638 kg striebra, podľa evidencie vedením oddelenia výroby drahých kovov to boli 28 kg zlata 1071 kg striebra, dokonca podľa evidencie zákazníkov tu bol prebytok 11 kg zlata a 740 kg striebra. Túto správu akceptovalo aj vedenie Štátnej mincovne a na porade vedenia 21.1. 1956 prijalo celý rad organizačných, ale aj personálnych opatrení. Bol k tomu prijatý špeciálny príkaz podnikového riaditeľa. Zaujímavé je, že podľa zápisu žiadne opatrenia na zlepšenie technických podmienok výroby hoci sa v materiáloch často uvádzajú výrobné problémy v oddelení rafinácie zlata a striebra. Celkom úmyselne nemenujem žiadne konkrétne osoby.

V archíve Štátnej mincovne sú uložené aj zápisy z prejednávania plnenia plánovaných úloh a veľmi jednoducho sa dá povedať, že mincovni sa to najmä s ohľadom na rafináciu zlata a striebra a tak bolo zavedené sledovania tohto parametra „Hrubá hodnota výroby“ /HHD/ včítane zlata a striebra a bez výroby zlata a striebra, pokiaľ sa ukazovateľ včítane zlata a striebra plnil na 82-85 percent, tak ukazovateľ bez zlata a striebra na 108-110 percent, z jednoduchého porovnania vidieť nepomer v tomto ukazovateli a naznačuje to technické a pravdepodobne aj surovinové problémy výroby čistého zlata a striebra. Nakoniec po odovzdaní výroby do Safiny sa zistilo, že na sklade v mincovni sú suroviny /zlato-strieborné zliatky/ s takou nízkou koncentráciou drahých kovov, že sú danou technológiou nespracovateľné.

Ďalšie spisy k tomuto problému sú už označené, ako „Dôverné“ a čoho sa vlastne týkajú?

Pražské ústredie 10. februára žiada, aby sa všetko zlato dostalo do disponibilného stavu a čo najskôr sa dostali do Hlavnej pokladnice ústredia v Prahe , ďalej sa tu uvádza, že mincovňa v Kremnici sa už rafináciou v ďalších rokoch nebude zaoberať.

V dopise pražského ústredia Oblastnému ústavu v Bratislave zo dňa 7. marca 1956 je nariadené, že Štátna mincovňa už nebude mať k dispozícii skôr určených 60 kg zlata, ale len 15 kg, ktoré si bude musieť odkúpiť, súčasne sa v tomto dopise prvý raz uvádza /z doteraz prístupných archívnych materiálov/, že v roku 1956 sa bude zlato a striebro vyťažené v slovenskej oblasti rafinovať pre dispozičný fond ministerstva financií v národnom podniku Safina, Vestec, podnik Jesenice u Prahy, podobne ako je to so zlatom z českej oblasti. Bola o tom upovedomená aj Hlavná správa ťažby farebných kovov.

Postupne sa začal odvoz drahých kovov zo Štátnej mincovne do Prahy, podľa zápisu z 23. júna bolo pri druhom odvoze drahých kovov /4.- 6. júna/ odvezené 114, 609 kg čistého zlata a 1908, 3841 kg čistého striebra. V tomto zápise sa spomína aj dohoda z februára 1956 o presune rafinačnej výroby do Safiny Vestec. Žiaľ tento zápis sa nepodarilo zatiaľ v archívoch nájsť.

Nikde sa nenašli domumenty o tom ako sa neskôr vyrovnali manká, ktoré odhalila Komisia Ministerstva štátnej kontroly a nález ktorých vedenie mincovne akceptovalo.. Skutočnosťou je, že celý presun zlata vôbec výroby trval niekoľko mesiacov a za toto obdobie sa nenašiel žiaden spis, kde by bol aspoň naznačený nejaký odpor proti presunu výroby drahých kovov. Na druhej strane v tomto období bol vedený proces s vedením mincovne a na 9. júla 1956 bolo vypísané súdne prejednávanie. Ako som už skôr uviedol bolo to politicky veľmi ťažké obdobie, ale táto téma si vyžaduje iný priestor.

Použitá literatúra :

Archívy :

-Archív Národnej banky Slovenska fond Povereníctvo financií-devízový odbor, krabica 167, Česká národná banka, fond ŠBČS – S VII/a-242, krabica 116, Kovy drahé Kremnica a slovenská oblasť.

-Archív Štátnej mincovne Kremnica, krabica 1956/1.

-Súkromný archív R.Kafka, dopis J. J. zo dňa 16. 12. 2005.

Kazimír, Š., Hlinka J. : Kremnická mincovňa 1328-1978, Vydavateľstvo Osveta, n. p. Martin, 1978.

Dejiny hutníctva na Slovensku /výroba zlata a striebra/, Košice 2006.