štvrtok, 3. marca 2011

Ako sa pomocou technológie z Kremnice podarilo v 18.storočí odstrániť /znížiť/ detskú prácu v Nórsku.

Keď sa na začiatku deväťdesiatych rokov začínala modernizácia výroby hliníka v Žiari nad Hronom a na modernizáciu s ekologickým riešením bola vybraná nórska firma Ardal og Sundal zúčastňoval som sa jednaní pri hľadaní najrôznejších technických riešení. Pri rokovaniach bol medzi nami a nórskymi odborníkmi evidentný určitý odstup. Vtedy som si povedal, že by bolo dobré zaoberať sa históriou spolupráce nórskych a uhorských odborníkov pochádzajúcich zo Slovenska s poukázaním na skutočnosť, že boli obdobia, keď sa oni chodili učiť od našich predkov. Ukázalo sa, že táto spolupráca v hutníctve bola veľmi bohatá a do dnešných čias sa z histórie objavujú nové príklady. Popísaná príhoda je jedna z takých.

V osemnástom storočí sa baníctvo, hutníctvo a technológia výroby zliatin z farebných kovov s následným razením mincí sa dostali v Rakúsko- Uhorskej monarchii na skutočne špičkovú úroveň, najmä vďaka rozvoju spomenutých technológií v našom regióne. Ak by sme chceli posúdiť technickú úroveň z európskeho hľadiska bolo to najvýznamnejšie centrum farebnej metalurgie nielen v Európe ale s určitým nadsadením aj vo svete. Technický obdiv prejavovali cestovatelia z celej Európy, ja sa zameriam hlavne na cestovateľov zo severských krajín Nórska, Švédska a Dánska. Do Kremnice cestovali najmä banícki a hutnícki odborníci, ako sa im v tých časoch hovorilo bádatelia a zo svojich ciest u nás sa zachovali veľmi cenné informácie. Napríklad švédsky odborník J. J. Ferber uvádza, že v najbohatšom roku 1690 bolo z Kremnickej kráľovskej huty dodané pre kráľovskú pokladnicu vo Viedni asi 625 kilogramov zlata a 16150 kilogramov striebra, samozrejme vo vyrazených minciach, okrem toho dodávali tieto vzácne kovy aj súkromné ťažiarské spoločnosti. V nasledujúcich rokoch už začala kovnatosť vyťažených rúd klesať, ale sústredením banskej a hutníckej činnosti do kráľovskej huty, v ktorej môžeme predpokladať vyššiu úroveň technológie, sa dosahovali stále lepšie výťažky a tak aj napriek zníženiu kovnatosti v rudách.Ešte v polovici 18. storočia odchádzalo do kráľovskej pokladnice každý rok 455 kilogramov zlata a 14300 kilogramov striebra. Pravidelné spojenie s Viedňou pomocou ozbrojeného sprievodu takzvané „silberfuhranlage“ malo stále čo odvážať.
V tomto článku by som sa zameral na činnosť bádateľov z Nórska, ktoré v tých časoch patrilo do Dánskeho kráľovstva. Návštevníci z tejto krajiny prichádzali od roku 1650, podľa denníkov z ciest zachovaných v Oslo prinášali si do Kremnice svoje rudy na pokusné spracovanie v kremnickej kráľovskej hute a kremnickí hutníci im ich promtne spracovali, návštevníci z Nórska boli spokojní. Je pozoruhodné aké podrobné zápisky z ich ciest sa zachovali. Veľa správ sa pôvodne zachovalo v knižnici Kongsberského banského seminára, v súčasnosti sú v Národnej knižnici a Národnom archíve v Oslo. Aj v mojom archíve sa nachádzajú tri kópie správ nórskych bádateľov, žiaľ nenašiel som prekladateľov do slovenčiny. V nórskom meste Kongsberg sa začínala banícka činnosť v roku 1623 a už v roku 1650 sa z tohto mesta uskutočnila návšteva do banských miest horného Uhorska, teda dnešného Slovenska. Vedúcou osobnosťou tejto cesty bol Brostrup Gedde a Johannes Barth. O tejto návšteve z roku 1650 je známe, že si do nórskeho Kongsbergu najala a zobrala so sebou do Nórska kremnických alebo štiavnických odborníkov, podľa tohto denníka to boli Daniel von Hellenbach a Heinrich Sigismund Hassius vieme teda ich mená ale nemáme v tomto prípade dostatok informácií o ich činnosti v tejto krajine. Menovaný vedúci cesty B. Gedde bol po návrate z nášho kraja vymenovaný za najvyššieho banského úradníka v Nórsku a J. Barth nastúpil za riaditeľa baní v Kongsbergu.

Jorgen Hiort navštívil Kremnicu v rokoch 1765-1766


V rokoch 1765 až 1766 navštívil našu krajinu významný nórsky bádateľ Jorgen Hiort a musel byť poriadne fascinovaný úrovňou technológie, ktorú tu videl pracovať. Postupne navštívil všetky významné banícke lokality Banskú Štiavnicu, Kremnicu, Banskú Bystricu, Spišskú Novú Ves, Smolník, Markušovce. V Banskej Štiavnici oslávil aj príchod nového roku 1766. Pokiaľ v Nórsku sa strieborná ruda spracovávala ručnou separáciou v kremnickej hute to už bola mechanizovaná technológia takzvané Uhorské spracovanie rudy v stupách /stupy boli drviace a triediace zariadenia/. Neskôr významný slovenský historik Jozef Vozár nazval tieto zariadenia „Slovenské stupy“.
Keď videl v Kremnici nórsky bádateľ túto technológiu pracovať jeho prvý odhad bol, že jej uvedením v Nórsku sa ušetrí 850 pracovníkov. V tom čase sa v Nórsku aj napriek nesúhlasu zdravotníkov plne využívala detská práca, pričom najviac detí bolo 7 ročných, ale podľa nórskych historikov je zdokumentované, že pracovali aj 5-6 roční chlapci. Detská práca sa využívala aj keď sa vedelo o negatívnom ovplyvňovaní vývinu detí.

Spomínaný nórsky bádateľ J. Hiort sa v roku 1766 vrátil z cesty po Uhorsku do nórskeho Kongsbergu spolu s kremnickým odborníkom na spracovanie zlato-strieborných rúd Ferdinandom Tomaschetzom, aby tam zaviedol kremnickú technológiu. Okrem toho priniesol do Nórska veľké množstvo najrôznejších poznatkov o baníckych a hutníckych technológiách, organizácii práce. V tejto správe sa uvádzajú napríklad platy pracovníkov od riaditeľa úradu až po obyčajného banského úradníka, tak napríklad profesor Nicolai Jaquin mal ročný plat 2000 zlatých a 300 zlatých boli jeho ostatné finančné náklady, obyčajný banský úradník mal plat 260-300 zlatých ročne.

Najcennejším poznatkom bola pravdepodobne technológia drvenia rúd pomocou stúp poháňaných vodnou energiou, veď v Kongsbergu bol v rokoch 1660-1690 vybudovaný systém nádrží na zachytávanie povrchovej vody. Napadá ma myšlienka či tieto stavby neboli aj tu vybudované po vzore štiavnických nádrží, nakoniec nórski experti podrobne študovali naše baníctvo v rokoch 1651-1652 a mali v Nórsku aj už spomínaných expertov D. von Hellenbacha a H. S. Hassiusa.

Schematický nákres Uhorských, alebo Slovenských stúp


O šesť rokov neskôr, v roku 1771 sa stal riaditeľom Hlavného banského úradu práve spomínaný Jorgen Hiort. V tom čase bolo v Kongsbergu v prevádzke 80 baní a v baniach a na povrchu pracovalo 4200 pracovníkov pri produkcii 3-6 ton striebra ročne. Bane však mali stále ekonomické problémy a tak nový riaditeľ znova pozval Ferdinanda Tomaschetza do Kongsbergu. Nórska vláda mu v tomto prípade umožnila pobyt aj s rodinou a kvalifikovaným pomocníkom, ktorý mu pri práci, teda zavádzaní novej technológie asistoval. Tentoraz bol pobyt F. Tomaschetza veľmi úspešný, metóda bola zavedená a od roku 1776 bolo všetkých 16 zariadení prerobené na kremnický spôsob, navyše bolo uvedené do chodu ďalších 8 stúp. Celá veľmi úspešná akcia znamenala veľké zníženie počtu personálu, ktoré bolo využité na zvýšenie limitu pre zamestnávanie detí, ktorý sa po zavedení novej technológie zvýšil na 12 rokov. Uskutočnil sa jedinečný sociálny prevrat, keď nebolo potrebné zamestnávať 6 až 7 ročné deti. Len ťažko si vieme predstaviť akú prácu tieto deti vykonávali.

O úspešnom kremnickom expertovi sa v našom regióne veľa nevedelo pravdu povediac ani dnes veľa nevieme, ale predsa krátke zmienky sa podarilo nájsť v Ústrednom banskom archíve v Banskej Štiavnici pani Mgr. Elene Kašiarovej riaditeľke menovaného archívu. Ostatné spomínané informácie pochádzajú z archívov v Nórsku.

V spisoch Ústredného banského úradu je niekoľko záznamov o riešení problémov, ktoré v súvislosti s Ferdinandom Tomaschetzom vznikol celý rad zápisov v Sesions – protokole HKG, teda Hlavného komorskogrófskeho úradu v Banskej Štiavnici, celý prípad sa začal intenzívne rozvíjať a vyšetrovať v máji roku 1765. Zápisy zo zasadnutí sú veľmi časté zdá sa, že vedenie sa tomuto prípadu venovalo veľmi intenzívne a tak sa tu nachádzajú záznamy z 2., 13., 15. a 20. mája. Všetky riešia jeden problém odvolanie Ferdinanda Tomaschetza banského dozorcu a Jakuba Frintha premývača rudy k vôli falšovaniu skúšok pyritového rmutu / používa sa tu pojem pyritový rmut a jedná sa o koncentrát zlatonosných rúd/, ale v tomto prípade je dôležitejšia podstata, ako F. Tomaschetz, ako ťažiar so svojim premývačom rúd falšoval svoje vzorky pred ich predajom na hutnícke spracovanie. „Do kopy pyritového rmutu zamiešavali odpad z premývania zlata takým spôsobom, aby sa dostal do dvoch korýtok, z ktorých sa brala vzorka na skúšku obsahu rudy pred výkupom, alebo odvezením do huty. Takto zmanipulovaná vzorka vykazovala 5 a pol lóta /96,48gr./ zlata, zatiaľ čo opakovaná vzorka z nefalšovanej hmoty obsahovala len 3 kventíky /13,155gr./ zlata“. No tak to bol ozaj poriadny rozdiel, ktorým si dvaja obvinení chceli prilepšiť. Rozhodnutie banského súdu bolo nekompromisné :“...zákaz zamestnať F. Tomaschetza v erárnych baniach, stupách a hutách, ale tiež v banských ťažiarstvách v celej stredoslovenskej oblasti.“ Pôvodné rozhodnutie bolo ešte oveľa tvrdšie, mali zakázané pracovať v celej oblasti Hlavného komorskogrófskeho úradu B. Štiavnica a tak sa zákaz týkal oveľa širšej oblasti v celom Uhorsku. Banský súd v B. Štiavnici zmiernil trest, len na stredoslovenské banské mestá, so zdôvodnením, že keďže bol čin v zárodku odhalený 2. mája 1765 a 11. mája 1765 sa už ním zaoberal Banský súd nevznikla eráru žiadna škoda.

Ferdinand Tomaschetz veľmi ľutoval chybu, ktorú urobil a prosil o omilostenie a umožnenie pracovať s tým, že nevie uživiť svoju manželku a deti. V septembri mu HKG zamietol aj žiadosť o zakúpenie kasne na prevážanie rudy a nepovolil mu vykonávanie práce rudného povozníka. Za neho sa prihováral na HKG aj Johann Georg Lassab banský podnikateľ /roku 1766 kupoval Jozefštôlnianske bane v Krebsbachu/, ktorý ho označil za veľkého priateľa, no HKG bol neoblomný a HKG od svojho rozhodnutia neustúpil.

Nakoniec sa Ferdinand Tomaschetz obrátil na Banský súd v Banskej Štiavnici aby mu bol vydaný pas do Nórska a Dánska, že pôjde tam vyskúšať šťastie. Jeho žiadosti bolo vyhovené a súd mu vydal pas 30.mája 1766 s podmienkou, že tam obšírne a presne popísal akého činu sa dopustil, teda dôvody zbavenia pracovného miesta a zákaz zamestnania sa v stredoslovenskej banskej oblasti. Otvorila sa mu však cesta do Nórska. O výsledkoch jeho cesty a práce, teda expertízy som už písal v predchádzajúcom odstavci a tak sa vlastne príbeh uzatvára.

Taký bol príbeh jedného banského odborníka z Kremnice, ktorý preslávil našu oblasť na severe Európy. Zavedenie kremnickej technológie spôsobilo nemalú sociálnu zmenu v zamestnávaní detí v nórskom Kongsbergu.



Použité pramene:
Archívne pramene:
Ústredný banský archív Banska Štiavnica
HKG – O- Ses. Prot. (sessia 10. júna 1765 v BB), str. 693 (sp. 1064/1765):
HKG – O- Ses. Prot. (sessia 11. júla 1765 v BB), str. 761 (sp. 1197/1765):

HKG – O- Ses. Prot. (sessia 4. nov. 1765 v BŠ), str. 1119 (sp. 1862/1765
HKG-O-I-1766
HKG – O- Ses. Prot. (sessia 13. júna 1766 v BB), str. 841 (sp. 1086/1766):
BSŠ, Protokol 1765, inv. č. 169
Deichmanske bibliotet, Oslo, Deichmans manuskriptsamling Fol. 34 /Depón in R. Kafka, Žiar nad Hronom.
Literárne pramene:
Bjorn Ivar Berg: Travels and Transfer of Knowledge Follouring the Educaticnat the Mining Seminar in Kongsberg, Norway /1757-1814/,
Richard Kafka: Mosty na sever /z histórie slovensko-nórskej spolupráce vo vede a technike/, Enterprise, s. r. o.,2003

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára