Významná ekologická pamiatka z 19. storočia v Banskej Štiavnici

Voľné rozprávanie podľa archívnych materiálov a osobne získaných parametroch o unikátnom ekologickom diele európskeho významu , ktoré už pravdepodobne naši pravnuci neuvidia – na veľký žiaľ autora.

Pohľad na hutu v Banskej Štiavnici v čase výstavby odprašovacieho kanála

Kedy sa lekári a odborníci pre baníctvo, hutníctvo a ostatné výrobné činnosti začali zaujímať o zdravie ľudí na pracoviskách, prípadne v ich okolí?

Pozrime sa napríklad, čo hovorí o sociálnej situácii vo svojom diele J. Agricola z roku 1555 z oblasti Banskej Štiavnice, Kremnice a Španej Doliny (osobne túto oblasť navštívil) „... žijú tam ženy, ktoré boli aj sedemkrát vydaté, pretože muži baníci umierali mladí.“

Je to veľmi jednoduché konštatovanie, ale viac sa o zdravotnom stave robotníkov nedozvedáme.

V roku 1671 prichádza do stredoslovenských baníckych miest anglický prírodovedec a kráľovský lekár Eduard Brown, ale o sociálnych zdravotných podmienkach sa tiež nezmieňuje – opisuje len havarijné príhody, pri ktorých došlo k usmrteniu viacerých baníkov, napríklad pri návšteve Windšachty: „Ukázali mi miesto, kde výpary usmrtili päť chlapov a jednu vysokopostavenú osobu, preto tam umiestnili vetracie kanály.“ Alebo príhoda z baní v okolí Kremnice: „Rozprávali mi, že výpary usmrtili naraz 28 ľudí v štyroch štôlňach, v každej po sedem.“ Riešením aj tu bolo, že od spodku baní až po povrch namontovali rúru na odvetranie.

K určitému pokroku prišlo v roku 1786 pri skúšaní nepriamej amalgamácie – metódy Ignáca von Borna v Sklených Tepliciach, keď posudok na zdravie ľudí, ktorí metódu realizovali, dostal za úlohu vypracovať hlavný lekár banskoštiavnickej banskej komory doktor Johann Georg Hoffinger. Tento vo svojom posudku konštatuje, že každá priemyselná činnosť je do určitej miery škodlivá, no podľa jeho sledovania je použitie ortuti menej škodlivé, ako predchádzajúce technológie na výrobu striebra pomocou olova. K otravám ortuťou však dochádzalo, najmä ak neboli dodržané pracovné postupy.Takýto nárazový popis jednotlivých udalostí nám iste nedá dobrý prehľad o skutočnom vývoji, no vidieť, že ani nie tak dávno sa pracovnému a životnému prostrediu nevenovala pozornosť.

Chorobnosť pri ťažkých baníckych a hutníckych prácach v zlom prostredí neustále narastala, a tak funkcia banského lekára pre Banskú Bystricu, Banskú Štiavnicu a Kremnicu bola navrhnutá už v roku 1612. Od roku 1850 boli už lekári v Banskej Štiavnici, Windšachte, Štefultove, Banskej Hodruši a v Sklených Tepliciach.

Lekári mali svoje predpisy a museli kontrolovať aj zdravotný stav robotníkov, ktorí do zamestnania nastupovali. Činnosť to už bola pomerne komplexná.

V roku 1873 nastúpil za chirurga a hlavného banského lekára v Banskej Štiavnicia je zaujímavé, že na základe súbehu, ktorého sa zúčastnilo 10 lekárov, MUDr. Imrich Tóth, s ročným platom 1000 zlatých, ale radom rôznych výhod. Ako zaujímavosť uvediem, že aj 160 zlatých ročne na kočiša (manažérske auto ?).

Práve MUDr. Imrich Tóth (1844 – 1928) sa radikálne rozhodol riešiť hygienické problémy jednotlivých pracovísk. Okrem rozsiahlej činnosti v lekárskej službe viedol aj Banskú nemocnicu v Banskej Štiavnici (jej budova sa nachádza pod kalváriou), prednášal hygienu na banskej akadémii, hlavnom gymnáziu a evanjelickom lýceu.

Významné úspechy dosiahol pri liečení tzv. baníckej – tunelovej nemoci, za jej príčiny označil nedostatok hygieny a podarilo sa mu postupne tento problém riešiť.

Pokiaľ sa týka hutníctva, bola v tom čase medzi robotníkmi huty v Banskej Štiavnici veľmi rozšírená olovienka (saturizmus), ako bezprostredný následok práce v hute, kde prichádzali robotníci do priameho styku s výparmi olova pri rôznych technologických operáciách. Robotníci sa dostávali až po chronickú otravu olovom, ktorá sa prejavovala ochrnutím svalstva na rukách, pričom ich táto choroba tak oslabovala, že zvyčajne umierali mladší ako 50-roční.Mikuláš Blázy vo svojej práci „Imrich Tóth, hlavný banskoštiavnický banský lekár“ (zborník Slov. ban. múzea IX, str. 217) uvádza nasledovnú štatistiku výskytu olovienky v bansko-štiavnickej hute:

MUDr. Imrich Tóth navrhol rad opatrení na zlepšenie situácie, ktoré smerovali do osobnej hygieny (umývanie rúk, zriadenie kúpeľne, čistenie pracovísk, osobné ochranné pomôcky na dýchanie), ďalej do oblasti stravovania (navrhol prideliť pre robotníkov 35 – 50 g slaniny alebo 1 l mlieka na pracovnú smenu) a v neposlednej miere to boli opatrenia technické, ktoré mali výpary z pecí odviesť tak, aby ich pracovníci nedýchali.

Nad pracovným otvorom plamencových pecí boli vytvorené štvorhranné odsávacie zariadenia (odsávacie klobúky), ktorými sa plyny odsávali exhaustorom, pričom vyústenie tohto odsávania bolo komínmi 3 m nad strechou. Takýchto opatrení navrhol MUDr. Imrich Tóth niekoľko. Jedným z technických opatrení bolo v roku 1890 rozhodnuté o vybudovaní mohutného dymovodu do 50 m vysokého komína na vrchu Lintich, ktorý sa nachádza nad hutou v Banskej Štiavnici. Toto ekologické dielo, ktorým boli postupne odvádzané všetky dymy z centrálnej huty, ale aj olovené výpary z plamencových a neskôr všetkých ostatných pecí, bolo ešte asi pred 12 rokmi /článok bol publikovaný v roku 2002/ v takom technickom stave, že sa dalo pomerne bez veľkých nákladov zachrániť aj pre budúce generácie.



Nakoniec ešte v 80. rokoch minulého storočia slúžilo na odvod spalín z tavenia zinkových odpadov.

VCDSWE

Výstavba a parametre diela

Prepočty na spotrebu materiálu, ľudskej práce a súčasné finančné náklady predložil 20. októbra 1889 Karol Fox, strojársky dozorca kráľovskej huty, ktorý stavbu preskúmal po technickej stránke. Za kráľovský banský úrad rozpočet podpísali R. Neubauer a Krutkovszky.V rozpočte je vypočítaná kubatúra výkopov, spotreba materiálov a ľudskej práce, pričom celkové rozpočtové náklady na výstavbu diela boli 42 661 Ft a 28 gro., z toho zemné práce, teda výkopy 5 500 Ft, kamenárske a murárske práce 36 903 Ft a tesárske práce 257 FtZaujímavosťou je, že pri komíne je zmienka, že musí byť postavený zo zvolenskej tehly.

Celý komplex pozostáva z troch častí, a to prašnej komory, dymovodu a 50 m vysokého komína. Na vstupe do dymového kanála bola vybudovaná mohutná prašná komora s pôdorysom 30 x 10 m z kameňa, vo vnútri vymurovaná červenými tehlami. Komora bola zastrešená drevenou strechou. Technologicky táto časť slúžila na zachytenie najhrubších prašných častí. Odlučovací efekt sa dosahoval znížením rýchlosti prúdenia. táto časť celého komplexu je v najhoršom stave a klembovitý strop komory sa začína rozpadávať.

Ďalšiu časť tvorí dymovod, ktorý je postavený nad terénom, kopíruje profil vrchu Lintich a má dĺžku 400 m. Kanál má klembovitý strop, vnútorné rozmery sú: šírka 1,8 m a výška 2,2 až 2,6 m. Je vybudovaný z kameňa a vo vnútri je vymurovaný červenou tehlou. Po každých dvoch metroch ho spevňujú železné skoby. Pôvodne bol kanál zakrytý šindľovou strechou, ktorú však pri poslednej generálnej oprave na začiatku sedemdesiatych rokov nahradili pozinkovaným plechom. Celý dymový kanál je rozdelený na 9 sekcií. Delené sú vchodmi vzdialenými od seba 17 až 21 m. Vchody boli pri normálnej prevádzke zamurované červenými tehlami na slabú vápennú maltu. Čistenie kanála sa robilo dvakrát za rok – vtedy sa vybúrali, aby sa do neho mohlo vstúpiť.

Rôznou výškou kanála sa dosiahla zmena jeho prierezu, teda aj zmena rýchlosti prúdenia. Tak dochádzalo k usadeniu ďalších jemnejších frakcií prachu a ochladením plynov aj ku kondenzácii prachových zložiek z technologického procesu. Ešte aj v súčasnosti je na dne kanála 90 cm zachyteného prachu.

Poslednú časť tohto komplexu tvorí komín, ktorý má výšku 50 m a prevýšenie od ústia prašnej komory 142 m. V spodnej časti má tvar 8-uholníka, inak je prierez kruhový. Výtvarná hodnota komína je veľmi zaujímavá a zaslúžila by si väčšiu pozornosť.

Budovanie komplexu pokračovalo aj v ďalšom období – tak v roku 1891 pribudlo odvodnenie kanála v hodnote 303 Ft, v rokoch 1893 – 1897 boli dymovodmi na centrálny kanál pripojené pražiace pece, zháňacie pece a pece na čistenie olova. V rokoch 1903 – 1904 sa v rámci rozšírenia pražiarne postavili dve pražiace pece, ktoré boli napojené na centrálny kanál. V roku 1903 kanál opravili a vyčistili za 2867,54 korún. Ešte náročnejšou bola, ako vyplýva z prípisu ministerského radcu vedeniu kráľovskej huty z Banskej Štiavnici, oprava dymového kanála a komína z rokov 1912 a 1913 s rozpočtom 4681 korún. Použitých však bolo len 3006 korún, pretože pre nedostatok murárov sa úpravy nedokončili.

Po zastavení ťažby v banskoštiavnických baniach sa aj práca huty v roku 1923 zastavila. Úplne posledná oprava komplexu sa uskutočnila na začiatku sedemdesiatych rokov, žiaľ, o tejto sa zatiaľ nepodarilo získať podrobnejšie podklady.

Žiaľ posledné obdobie asi od roku 1990, keď sa prestal kanál používať na zneškodňovanie exhalátov z pretavovania zinkových odpadov nebolo tejto ekologickej pamiatke naklonené. Najskôr bol asi na 50 % ukradnutý plech a neskôr začali niektorí občania kradnúť aj tehly z klenby kanála, ktoré sú z hľadiska stavebného úplne bezcenné s ohľadom nasýtenia exhalátmi.

Dnes je už stav odprašovacieho kanála havarijný a táto unikátna technická pamiatka stojí pred svojim zánikom.

Z predchádzajúcej tabuľky vidieť, že k úplnej likvidácii olovienky došlo až roku 1905, keď z 271 robotníkov huty bolo otrávených len päť. Okamžité zníženie výskytu olovienky sa nedosiahlo bezprostredne po uvedení komína do prevádzky, ale neskôr, po roku 1891. Aj vďaka tomu, že do prevádzky boli uvádzané stále nové zariadenia. Faktom zostáva, že oddymovací komplex bol vybudovaný veľmi dômyselne a za roky prevádzky zachytil tisíce ton toxických prachov, ktoré by boli určite zhoršovali zdravotný stav pracovníkov huty i obyvateľov a pôsobili by veľmi negatívne na krajinu.

Len pre zaujímavosť uvádzam, že v roku 1893 bolo za 21 mesiacov zachytené a na ďalšie spracovanie použité 1267 ton prachu s obsahom vzácnych kovov.

Ak sa pozrieme na toto dielo ako na technologicko-ekologické, potom jeho účinky boli nasledovné:

· zmenou rýchlosti prúdenia spalín sa zachytávali prachové častice,

· ochladzovaním dymov a pár z rôznych pecí a technologických operácií dochádzalo k ich kondenzácii a zachytávaniu v kanáloch,

· nie je tiež zanedbateľné, že zachytené častice sa dali znova spracovať komínom sa dosiahol prirodzený ťah a na odsávanie nebola potrebná energia,

· komín mal nesporne aj rozptylový účinok a tak znižoval nebezpečné koncentrácie plynu (prevažne oxidov síry, dusíka, uhlíka).

Popísaná ekologicko-technická pamiatka vznikla na odsávanie a čiastočne zneškodňovanie škodlivín zo Striebornej centrálnej huty v Banskej Štiavnici, teda huty, ktorej zbytky pod názvom taviareň bansko-štiavnickej huty existuje ako technická pamiatka a od roku 1973 čaká na svoju opravu. Technologické zariadenie, ktoré je v nej inštalované, predstavuje technológiu z roku 1872, keď bola generálne modernizovaná. Nachádzajú sa tu dve šachtové pece, pracovisko na rafináciu olova v rafinačných kotloch a tzv. anglická pec, v ktorej sa vyrábali zlato-strieborné zliatky.

Je to skutočne veľká škodu, že sa nenájdu prostriedky na zachovanie takýchto jedinečných pamiatok. Som presvedčený, že pokiaľ by sa takéto významné dielo nachádzalo v zahraničí, tak by to bol skanzen, ktorý by lákal návštevníkov z celej Európy.

Ešte malá poznámka k termínu „životné prostredie“, ktorý v tom čase nebol známy. Dielo určite prispelo k jeho zlepšeniu, lebo značná časť exhalátov bola likvidovaná, ale je tu u Dr. Tótha okrem bohatej publikačnej činnosti (prevencia proti chorobám, alkoholizmus, vetranie bytov, osobná hygiena a pod.) jeden významný ekologický čin. MUDr. I. Tóth zistil, že pre Banskú Štiavnicu sa najlepšie hodí pestovanie orechových stromov, začal ich pestovať a rozmnožovať a v roku 1896 dal vysadiť 10 000 orechov v chotári mesta Banská Štiavnica a na prístupných cestách. Výsadbu začal osobne vysadením orecha pri Piargskej bráne. Sám to zdôvodňoval: „chcem, aby každé banícke dieťa malo za klobúk orechov“. 10 000 orechových stromov – musela to byť ohromná práca a ešte aj dnes, po viac ako 100 rokoch ich nájdeme pri cestách v okolí Banskej Štiavnice. Je to teda pamiatka na MUDr. I. Tótha.

K ekologickej pamiatke sa dá dostať cez bývalú hutu, tá je však súkromným majetkom a prístup nemusí byť bezproblémový, navyše plot ohraničujúci hutu je uzamknutý. Ďalšou cestou je odbočka pred hutou z cesty na Sv. Anton. Odbočiť treba doprava a po poľných cestách sa dá ísť autom k majeru a potom peši ku komínu.

Podľa môjho názoru tu sú začiatky ekologického myslenia u nás a máme k tomu na Slovensku aj hmatateľný dôkaz.

Použitá literatúra

· Brown E.: Cesta z Komárna do banských miest v Uhorsku a odtiaľ do Viedne, Osveta Martin, 1980;

· Blázy M.: Imrich Tóth, hlavný bansko-štiavnický banský lekár, Zborník slovenského banského múzea IX, Osveta Martin, 1979;

· Kafka R.: Ústredný kanál na odčerpávanie prachu z komína v centrálnej hute v Banskej Štiavnici, XXI. storočie, Nsymbol 176 /f „Symbol“/ s 12 1, 1999;

· Kafka R., Čambalová L.: Z dejín výroby hliníka na Slovensku, Neografia, Martin, 2001;

· Vozár J., Gindl.: Banská Štiavnica a okolie, Stredoslovenské vydavateľstvo, Banská Bystrica, 1968;

· Ústredný kanál na odčerpávanie prachu, Štátny ústredný banský archív, fond Huta Banská Štiavnica, Inv. č. 306, 306, 308, 309, 310, 311;

Vámos, E. – Szábadváry, F.: Uber ein gesandheitliches Gutachten des Amalgmationsverfahrens, Zborník – Sympózium 200. výročia zavedenia nepriamej amalg. Donovaly – Sklené Teplice – Banská Š