Skúsenosti s využitím prebíjacieho stroja novej konštrukcie v elektrolýze ZSNP Žiar nad Hronom

Richard KAFKA
Ján LADIVER
Ján HOLINA
Závod Slovenského národného povstania Žiar nad Hronom


Článok bol publikovaný v maďarskom odbornom banícko-hutníckom časopise Bányászatti és kohászati lapok, Budapest, február 1983 No 2.


V ZSNP Žiar nad Hronom sú inštalované Södebergerove elektrolyzéry s vrchným prívodom prúdu. Ide o konštrukčné riešenie, ktoré sa začalo uplatňovať krátko pred II. svetovou vojnou. Dôvodom pre rozšírenie uvedenej konštrukcie boli hlavne nízke investičné a prevádzkové náklady.

Dávkovanie oxidu hlinitého ručným prebíjaním

Táto konštrukcia je však v porovnaní s modernými vopred vypaľovanými anódami nevýhodná hlavne z dôvodov: veľkých problémov pri riešení pracovného a životného prostredia, vyššej energetickej náročnosti, menšej možnosti prúdového zaťaženia a nižšieho plošného využitia a vyššej spotreby ľudskej práce, čo je dané ťažkosťami pri mechanizácii a automatizácii procesu.

1. Pri porovnávaní progresívnych hlinikární s vopred vypaľovanými anódami so Södebergovými hlinikárňami vybudovanými po II. svetovej vojne sa ukazuje, že je v nich 2 a ž 3 razy vyššia spotreba ľudskej práce. Pri analýze prácnosti sa ukazuje, že najväčšia spotreba je pri prebíjaní kôry elektrolyzérov, teda prakticky pri dávkovaní oxidu hlinitého. Podľa tab. I. vidieť, že tu sú najlepšie možnosti pre znižovanie prácnosti a riešení sociálnych potrieb pracovníkov.





Mechanizácia prebíjania kôry elektrolyzérov a dávkovanie Al2O3 prešla zložitým vývojom.
Pôvodne v roku 1953 sa začínalo prebíjaním kôry elektrolyzérov a teda dávkovaním oxidu hlinitého ručnými „pajsrami“, bola to neskutočne ťažká a škodlivá práca. Neskôr bola táto práca nahradená pneumatickými kladivami, ktoré ovládala obsluha zo vzdialenosti mimo elektrolzyéra.

Čiastočná mechanizácia z rokov 1957-1967


Pred 15 rokmi /okolo roku 1967/ bol v ZSNP uvedený do prevádzky samohybný štvorkolesový prebíjací stroj poháňaný vzduchovým motorom a na prebíjanie sa znova používalo pneumatické kladivo.

Pojazdný prebíjací stroj z roku 1967


Aj keď tento stroj predstavoval v čase svojho zavádzania značný progres, jeho nedostatky sa začali prejavovať aj neskôr, a to hlavne:
- vysokou spotrebou ľudskej práce,
- vysokými vibráciami, ktoré sa prenášali na obsluhu a po 12 ročnej expozícii vzniklo u niektorých pracovníkov nebezpečenstvo ohrozenia chorobou z vibrácií, mnohí museli byť vyradení z pracovného procesu – ohrozením z choroby z povolania,
- vysokou hlučnosťou (80 – 90 decibelov),
- malým akčným rádiusom,
- namáhavým ovládaním stroja a pôsobením sálavého tepla elektrolyzéra na pracovníkov.
Celkove zavedením týchto strojov vznikal rad zdravotných problémov.
Pri hľadaní nového riešenia sme chceli tieto nedostatky odstrániť a pri konštrukcii stroja sme si hlavne kládli nasledovné požiadavky:
- aby bol na podvozok stroja použitý niektorý sériovo vyrábaný stroj v ČSSR,
- aby bolo pneumatické kladivo nahradené mechanizmom, ktorý by prebíjal kôru pôsobením statickej sily a nevznikali by nežiadúce vibrácie,
- aby pohon stroja umožňoval plynulý chod dopredu a dozadu bez radenia rýchlostí,
- aby bola obsluha chránená pred sálavým teplom a čiastočne aj pred exhalátmi,
- aby sa výrazne sa zvýšla produktivita práce.
V prvej etape prác bolo potrebné vyskúšať, akú silu je potrebné vyvinúť na prebitie kôry medzi anódou a garnisážami. V podmienkach ZSNP sú oxido-kryolitové kôry dosť pevné, čo je dané typom spracovávaného Al2O3 a malou vzdialenosťou medzi anódou a bokom katódy (370 mm bez garnisáží). Zistilo sa, že táto sila nesmie byť menšia ako 2 000 kP. Na základe skúšok bolo navrhnuté a realizované definitívne riešenie prebíjacieho mechanizmu. Ako samohybný podvozok bol použitý univerzálny nakladač UN 050,v súčasnosti výrobok strojární v Detve, ktorý sa vyrába sériovo prevažne pre potreby poľnohospodárstva. S ohľadom na priestorovú stiesnenosť sme museli zmenšiť šírku stroja o 300 mm. Prebíjací mechanizmus kôry sme prispôsobili tak, že je namontovaný na podvozok ako prídavné zariadenie výmenou za nakladaciu lyžicu.Stroj je poháňaný dieselovým motorom cez hydromotor, čo zaručuje plynulý rozbeh a umožňuje reverzáciu chodu dopredu a dozadu.
Prebíjací mechanizmus kôry je ovládaný hydraulicky. Je vytvorený ramenom, na ktorom je cez ložisko upevnená prebíjacia ružica. Ružica sa pohybom stroja odvaľuje po kôre elektrolyzéra a dochádza k jej prebíjaniu. Uhol sklonu prebíjacej ružice zviera s vertikálnou osou 14°. Tento uhol sa ukázal optimálny. Prebíjacia ružica sa môže ovládať o 80° vo vertikálnom a 180° v horizontálnom smere. Stroje boli zavedené na 1 sériu elektrolyzérov a v prevádzke sa osvedčujú. Prevádzkové vlastnosti stroja ukazuje tab. II.






Zavedenie uvedeného stroja si vyžiadalo aj zmenu organizácie práce, a to tak, že pokiaľ staré stroje prebíjali kôru cyklicky na 21 elektrolyzéroch, nové prebíjacie stroje cyklicky pracujú na 84 elektrolyzéroch, teda na jednej polosérii.






Moderný kolesový prebíjací stroj z roku 1980



V porovnaní so starým spôsobom sa zavedením nových prebíjacích strojov ukazujú hlavne tieto výhody:
a) na úseku produktivity práce a zlepšenia pracovného prostredia:
- zníženie počtu pracovníkov (v prvej etape predpokladáme zníženie pracnosti o 13,5 % z práce potrebnej na prebíjanie kôry. Pri zvládnutí niektorých technologických problémov dá sa predpokladať ďalšie zníženie počtu pracovníkov),
- pri cyklickom opracovaní sa úplne odstránili vibrácie,
- výrazne sa znížila hlučnosť v elektrolýznej hale,
- pracovník je chránený od sálavého tepla a po doriešení klimatizácie kabíny bude úplne vyriešené jeho pracovné prostredie,
- u pracovníka, ktorý prebíja kôru, nie sú namáhané dolné končatiny a chrbtica,
- zvýšila sa technická úroveň práce a dá sa predpokladať, že bude atraktívnejšia pre mladých pracovníkov.
b) na úseku technologicko-ekonomickom:
- zníži sa spotreba stlačeného vzduchu, na výrobu ktorého sa spotrebuje značné množstvo el. energie,
- nové prebíjanie kôry a nasycovanie elektrolytu oxidom hlinitým sa ukazuje kvalitnejšie a dá sa predpokladať zlepšenie technologických parametrov.

V súčasnej dobe sa dá konštatovať, že sme zvládli prvú etapu zavádzania týchto strojov, ktorá je charakterizovaná tým, že nedošlo k stúpnutiu počtu anódových efektov. Po tejto etape sme prikročili k pokusu s predĺžením časového cyklu opracovania tak, že na jednej polosérii pracujeme s cyklom opracovania 90 min. Na druhej polosérii s cyklom 120 min. Výsledky z týchto pokusov nie sú ešte uzavreté.
Zvláštnu pozornosť venujeme preventívnej údržbe týchto strojov, kde sme zabezpečovali predovšetkým zlepšenie filtrácie vzduchu, skrátili cykly výmeny oleja v motore a prevodovom ústrojenstve (každých 24 motohodín), cykly výmeny filtračných vložiek oleja (v prevodovom ústrojenstve každých 250 motohodín a v motore každých 24 hodín). Stroj po odpracovaní 24 hodín je odstavený na prehliadku a urobí sa na ňom údržba podľa predpísaného harmonogramu.
Zavedenie nových prebíjacích strojov znamená významnú etapu v mechanizácii prác prebíjania oxido-kryolitovej kôry v ZSNP a znamená nové možnosti pri zvyšovaní produktivity práce, zlepšovaní pracovného prostredia a znižovania vlastných nákladov.



Článok v maďarskom časopise KOHASZAT

Sympózium „200. výročie zavedenia nepriamej amalgamácie a založenia I. medzinárodnej vedeckej spoločnosti na svete“

Článok bol publikovaný v Odbornom časopise Hutního prumyslu, ročník XLII, číslo 3, 1987 /SNTL Praha/



V dňoch 17. – 19. septembra 1986 sa konalo na Donovaloch, v Sklených Tepliciach a v Banskej Štiavnici medzinárodné sympózium k 200. výročiu zavedenia nepriamej amalgamácie I. Borna a založenia I. medzinárodnej vedeckej spoločnosti na svete. Toto výročie bolo zaradené aj do kalendára významných výročí UNESCO.

Predsedníctvo pri spievaní baníckej a hutníckej hymny


Na sympóziu sa zúčastnilo 118 účastníkov, z toho 19 zo zahraničia (PĽR, MĽR, NDR, NSR, Nórsko a Rakúsko). Usporiadateľmi sympózia boli ČSVTS, Slovenský výbor Baníckej spoločnosti ČSVTS, Ústav historických vied SAV Bratislava a v spolupráci so Slovenským banským úradom Bratislava, VHJ Rudné bane a Magnezitové závody Bratislava, Kovohutě, GR Praha, VŠT – Banícka a Hutnícka fakulta Košice, Slovenské banské múzeum, ZSNP Žiar nad Hronom a Dom techniky ČSVTS Banská Bystrica. Úlohou sympózia bolo hľadať nové pohľady na túto mimoriadnu historickú udalosť, ktorá sa konala na našom území pred 200 rokmi z historického hľadiska a oboznámiť odborníkov s vývojom banských, úpravníckych a hutníckych technológií získavania ušľachtilých kovov z rúd a perspektívy ich ťažby a spracovávania v Československu.

Účastníci sympózia


Súčasťou sympózia bolo aj odhalenie pamätnej dosky – označenia pamätného miesta v Sklených Tepliciach, na miestach, kde sa nepriama amalgamácia začínala a bola založená prvá medzinárodná spoločnosť baníkov a hutníkov na svete („Societät der Bergbaukunde“). V rámci malej slávnosti tu v podaní Speváckeho zboru baníkov z RB Banská Štiavnica odznela aj kantáta W. A. Mozarta (K 471) zo dňa 20. 4. 1785, ktorú tento zložil na oslavu I. Borna.
Na sympóziu odznelo 21 prednášok z historickej problematiky a 18 prednášok na tému súčasných baníckych a hutníckych problémov.
Základnou prednáškou v historickej časti bola prednáška Jozefa Vozára: Slovenské baníctvo a zavádzanie nepriamej amalgamácie. V prednáške sú veľmi podrobne rozobraté ekonomicko-sociálne pomery doby, kedy bola táto metóda zavádzaná, ďalej je na základe rozsiahleho študijného materiálu popísané budovanie a prevádzkovanie amalgam. huty v Sklených Tepliciach.

Jozef Vozár otvára slávnosť odhalenia pamätnej tabule


J. Vozár zdôraznil, že zavedenie amalgamačnej metódy predpokladalo vysokú úroveň banskej a hutníckej techniky a technológie, a preto nie je náhodné, že táto metóda bola zavedená na Slovensku, tu sa rozpracovala, zdokonalila a odtiaľto sa rozšírila aj do iných krajín Európy. Táto okolnosť je dôkazom, že aj malá krajina môže prispieť k rozvoju vedy a techniky, a že to môže robiť aj vo veľkej miere. Veď samotná nepriama amalgamácia neprispela len k rozvoju a zlacneniu výroby, ale aj k rozvoju vedy, najmä chémie, úpravníctva a hutníctva. Právom môžeme byť hrdí na to, že sa udalosti pred 200 rokmi odohrali v našej krajine, a že zanechali pre ľudstvo trvalé posolstvo o priateľstve a spolupráci.
Ďalšie prednášky boli zamerané hlavne na rozšírenie nepriamej amalgamácie v Európe. Touto metódou sa potom pracovalo až do roku 1842 v Jáchymove (prednáška J. Majera), v Halsbrücke do roku 1857 (prednáška O. Wagersbretha) a v Zlatej Ide do roku 1902 trvale a s prestávkami do roku 1923 (prednáška J. Gindla a O. Tomečka). Zaujímavou bola aj prednáška B. Berga o rozpracovávaní tejto metódy v Nórsku a návšteva Olafa Henckela v Sklených Tepliciach v rokoch 1785 a 1786. Prednášku o zlepšení zdravotných podmienok (aj napriek použitiu ortuti) predniesli maďarská autorská dvojica E. Vámos a F. Szabadváry. Prednáška J. Labudu rozoberala veľmi zaujímavé výsledky archeologického výskumu v mieste huty, v ktorej bola amalgamačná metóda zavedená. Pozostatky huty sa nachádzajú v dolnej časti obce Sklené Teplice. Z historickej problematiaky bola veľmi zaujímavá prednáška O. Possa o vzniku I. medzinárodnej vedeckej spoločnosti.

Pohľad na niektorých účastníkov


V prednáške autor vyvracia názor z literatúry, že prvým medzinárodným kongresom bola medzinárodná parížska metrologická konferencia v r. 1798, na ktorej boli riešené otázky zavedenia metrického systému. Ďalej sa v práci uvádza, že založenie tejto spoločnosti bolo iniciované myšlienkami a návrhmi J. W. Goetheho. Problematiku tejto novo založenej spoločnosti analyzuje prednáška J. Nováka. Priamo pri odhaľovaní pamätnej tabule v Sklených Tepliciach bola prednesená prednáška J. Barana o živote a diele I. Borna.
Úvodnými prednáškami pre banícko-hutnícku problematiku boli prednášky J. Malchárka a J. Baláža: Koncepcia ťažby rúd s obsahmi ušľachtilých kovov a J. Tótha: Perspektívy hutníctva neželezných kovov v ČSSR. Obidve prednášky analyzujú súčasný stav v porovnaní s potrebami jednotlivých kovov pre národné hospodárstvo. V prednáške autorov J. Malchárka a J. Baláža sú popísané jednotlivé rudné lokality a akcentované sú výsledky geologického prieskumu polymetalických rúd na Jesenícku a v Banskej Štiavnici. Veľmi perspektívne pre ťažbu zlatonosných rúd sa ukazujú overené lokality stredného Povltavia a Kremnice. V prednáške J. Tótha sa uvádza, že v 8. päťročnici je najväčšou akciou GR Kovohutě Praha rekonštrukcia výroby hliníka v ZSNP Žiar nad Hronom, s cieľom doriešiť ekologické problémy tejto výroby, znížiť energetickú náročnosť výroby a zvýšiť produktivitu práce. Novým smerom bude výroba vysokočistých kovov pre elektrotechniku hlavne v ZSNP Žiar nad Hronom a v Mikrohuti VÚK Panenské Břežany. Uvažuje sa tiež s rozšírením výroby wolframu v Safine Jesenice, rozvojom práškovej metalurgie a výrobou práškového niklu.
V ďalších zaujímavých prednášok treba uviesť hlavne: prednášku autorskej dvojice K. Knésl – M. Böhmer: Hlavné metalografické typy Au zrudnenia v SSR a ich prognózy, ktorá veľmi podrobne analyzuje jednotlivé ložiská zlata na Slovensku. Vo väčšine lokalít sa nachádza zlato vo väzbe na antimón a arzén, čo značne zhoršuje využitie týchto ložísk. Za najväčšie ložisko pre Slovensko je ako unikátne označená Kremnica, kde sa nachádza asi 100 t. zlata. Do roku 2000 sa má vyťažiť 25 t.
Jednotlivými ložiskami farebných kovov sa zaoberali aj ďalší autori – F. Juska, V. Kříž a A. Tacl popisujú ložiská zlata v Čechách. Za najperspektívnejšie ložisko považujú Mokrsko a Čelinu s obsahom 1 – 4 g Au/t. Pre spracovanie je možné použiť metódu kyanizácie s účinnosťou 88 %.
Ďalšie prednášky sa zaoberajú hlavne rôznymi úpravníckymi, hydrometalurgickými a pyrometalurgickými metódami zlatonosných rúd, pritom hlavný akcent je položený na hľadanie ciest, ktoré vytvárajú možnosti ochrany pracovného a životného prostredia.

Zborník zo sympózia má 391 strán



Medzi takéto patria hlavne prednášky D. Kmeťovej, M. Štofka a M. Štofkovej, ktorí sa zaoberali získaním Au a Ag z arzenopyritových koncentrátov, pričom na základe experimentov, pri ktorých dosiahli 90 % účinnosť vylúhovania, navrhujú arzenopyritovú väzbu rozrušiť redukčno-oxidačným pražením a vylúhovanie robiť netoxickým roztokom tiomočoviny v H2SO4. Autori V. Bumbálek, V. Říha, K.Čermák, A. Langová sa prezentovali prednáškou o použití chloridačnej technológie s použitím chloridu železitého s obsahom 18 g Fe3/dm3 pri teplotách 20 – 80 °C. Táto metóda sa dobre hodí aj pre ložisko Kremnica. Účinok metódy je možné zvýšiť tak, že sa použije FeCl3 s vyšším oxidačno-redukčným potenciálom, ktorého je možné dosiahnuť plynným chlórom alebo elektrochemicky. Pri skúškach bola dosiahnutá výťažnosť 74,69 %. Autori Ľ. Bobok – Š. Cempa sa zaoberali vplyvom podmienok oxidačného praženia arzenopyritových koncentrátov na výťažnosť lúhovania Ag.
Prednáška dvojice F.Špaldoň – Ľ. Kovanič na tému: Bakteriálne lúhovanie pri spracovaní sulfidických zlatých koncentrátov analyzuje možnosť použitia bakteriálneho vylúhovania, pri ktorom sa dosahujú veľmi dobré výťažnosti, napr. u Au sa dosahuje výťažnosť 94,5 % a Ag 79,6 %. V práci sú tieto hodnoty konfrontované s výsledkami u iných metód. Na lúhovanie sa používajú baktérie Tiobacillus ferroxidans, ktoré oxidujú dvojmocné železo na trojmocné v exotermickej reakcii, pričom vzniknutú energiu spotrebujú na svoje životné pochody. Baktérie sú schopné oxidovať početné sulfidy, najmä tie, ktoré majú vo svojej mriežke dvojmocné železo.
Celkove podujatie ukázalo, že medzinárodná výmena poznatkov z historických, banských a hutníckych vedeckých disciplín sa môže zdarne vyvíjať len v mierových podmienkach. Spojenie historickej sekcie, baníctva a hutníctva súčasnosti veľmi názorne naplnilo myšlienku, že k tomu, aby sme vedeli, kam ideme, musíme vedieť, odkiaľ sme prišli.








Čestné predsedníctvo, odborní garanti a prípravný výbor sympózia

200 rokov od zavedenia nepriamej amalgamácie a založenia I. medzinárodnej vedeckej spoločnosti v Sklených Tepliciach

Príspevok bol publikovaný v Hutníckych listoch č. 8 roku 1986 /odborný časopis Hutního prumyslu-SNTL Praha.

Určite bolo šťastím pre hutu v Sklených Tepliciach, že na ňu padla voľba na priemyselné vyskúšanie nepriamej amalgamačnej metódy, ktorá bola v poloprevádzkovom merítku úspešne odskúšaná v roku 1785 Ignácom Bornom vo Viedni.

V stredoslovenskom regióne boli v tom čase huty v Banskej Štiavnici, Kremnici, Hodruši, Kozelníku, Železnej Breznici , Banskej Bystrici a Žarnovici. Huta v Sklených Tepliciach patrila medzi najmenšie, no jej voľbu iste ovplyvnila blízkosť Banskej Štiavnice s Banskou akadémiou a čarovné prostredie vtedy veľmi známych kúpeľov.

Sklené Teplice z roku 1753. /Z diela: A. C. Woita Examen Physico-Madicum Tnermanum Selenensium/


Viedenské noviny z 9. 9. 1786 oznámili, že dňa 27. 8. 1786 bol Ignác Born v Banskej Štiavnici a Sklených Tepliciach osobne dohliadať na amalgamáciu a tiež viesť metalurgický kongres. Na Bornove pozvanie zišli sa do Sklených Teplíc zahraniční odborníci, aby sa osobne zoznámili s novou metódou spracovania strieborných a zlatých rúd. Len pre zaujímavosť treba uviesť, že sem prišli odborníci z Anglicka, Dánska, Francúzska, Švédska, kniežatstva Hannover, Španielska, Saska, Ruska, Poľska.

Samotná amalgamačná metóda bola známa pri výrobe zlata už starým Rimanom, no na výrobu striebra sa neuplatnila, pretože striebro má k ortuti horšiu zmáčateľnosť (ťažšie vytvára amalgám) a v prírode sa často vyskytuje vo viazanej forme, čím pri použití priamej amalgamácie vznikali vysoké straty. Preto bolo výhodnejšie spracovávať striebronosné rudy hutníckou cestou, pri ktorej sa vyredukované striebro koncentrovalo v olove a z tohto po násilnom okysličení (odháňanie olova) zostala zliatina zlata a striebra.

S touto technológiou sa neuspokojil I. Born (1742 – 1791) a od roku 1784 vo svojom súkromnom laboratóriu na predmestí Viedne skúmal metódu nepriamej amalgamácie – vynaložil na ňu 20 000 zlatých zo svojich prostriedkov.


I. v. Born podľa rytiny J. Balzra


V roku 1785 bola metóda vo Viedni úspešne predvedená a ukázalo sa, že prináša úsporu až 40 % nákladov, ďalej pri nej bola nižšia spotreba vtedy už nedostatkového dreva, ktoré sa stávalo limitujúcim faktorom pre klasickú hutnícku výrobu (stredoslovenské huty spotrebovali v tom čase na hutnícku výrobu 1,7 mil. m³ za rok dreva), zlepšil sa odbyt na ortuť a kuchynskú soľ, čo bolo pre monarchiu veľmi výhodné. Odpadlo tiež použitie drahého olova. Vo Viedni sa roku 1785 spracovalo 26 centov štiavnickej striebronosnej rudy a za 12 hodín sa získalo práve také množstvo zlata a striebra ako pri klasickom spôsobe za 6 týždňov.

V čom vlastne spočívala nepriama amalgamácia Ignáca Borna? Bol to úplne nový prístup pre hutnícku výrobu tých čias. Predovšetkým bolo nevyhnutné dokonalé rozomletie rúd na jemné frakcie, ktoré sa v ďalšej etape pražili s prídavkom kuchynskej soli. V tom prípade išlo o oxidačno-chloridačné praženie, pričom vznikal zo strieborných zlúčenín chlorid strieborný. Výpražky sa po vychladnutí znovu mleli, a tým bola ukončená príprava pre vlastnú amalgamáciu, ktorá sa konala v medených kotloch, do ktorých sa pridávala vypražená ruda, voda a ortuť.

Amalgamačné zariadenie

Pri vlastnej amalgamácii sa z chloridu strieborného uvoľňovalo /redukovalo/ striebro účinkom ortuti. Vzniknuté striebro sa viazalo s prebytočnou ortuťou na amalgám. Neskôr túto amalgamáciu vylepšil Charpentier z Halsbrücke, ktorý vytesňoval striebro prídavkom železa, a tým znížil spotrebu ortuti. Zmes sa premiešavala drevenými ramenami, ktoré sa točili v oboch smeroch a boli poháňané vodným kolesom. Vlastná amalgamácia trvala 8 – 15 hodín podľa kvality výpražkov a rudy. V ďalšej etape sa obsah amalgamačných kotlov prepieral tak, aby sa z amalgámu odstránili mechanické nečistoty. Prepieranie sa robilo vo veľkom drevenom sude, do ktorého vošlo 10 amalgamačných kotlov (viď obr. 2). Na obrázku vidieť preklápanie amalgamačného kotla do prepieracieho suda. Obsah suda sa ručne premiešaval pomocou miešadla, a tak dochádzalo k oddeľovaniu ortuti. V hornej časti suda boli otvory na vypustenie rmutu na odkalište. Po ukončení tejto operácie sa ortuť a amalgám vypustili do špeciálnej nádoby. Z amalgámu sa v prvej etape ručne vylisovávala cez ľanové plátno ortuť, zo zbytku sa vytvorili gule amalgámu o hmotnosti 1 až 1,5 kg, ktoré na vzduchu stvrdli.

Pec na vypaľovanie amalg. gúľ

Tieto gule sa v ďalšej etape vydestilovávali vo zvláštnych peciach (viď obr. 3). Jednalo sa o akési kelímky, ktoré boli v spodnej časti chladené vodou a v hornej časti ohrievané dreveným uhlím. V kelímku bol umiestnený stojan, ktorý mal na troch poschodiach z dierovaného plechu uložené amalgamové gule (asi 60 kg na jednom poschodí). Vrch kelímku bol utesnený a odparená ortuť kondenzovala v spodnej časti, odkiaľ odchádzala na opätovné využitie.


Po ukončení operácie zostalo na dierovanom plechu hubovité striebro s kolísavým obsahom zlata, medi a olova. Tento produkt sa ďalej spracoval rafináciou v tom čase klasickou metódou – pretavením s olovom a jeho odháňaním. Takto bol celý cyklus ukončený.

Zo stručného popisu metódy vidieť, že metóda bola veľmi dobre prepracovaná a skutočne predstavovala začiatok moderného hutníctva. V čase svojho zavedenia znamenala aj významný ekologický prínos, pretože pri nej odpadli pyrometalurgické procesy. Metóda sa vo svete stala známou ako Európska amalgamácia strieborných rúd.

Už dávnejšie bola položená otázka, na ktorom mieste bola huta, do ktorej bolo zabudované amalgamačné zariadenie. Zo stručného popisu amalgamácie vidieť, že samotná technológia nenechávala odpady, na základe ktorých by sa dalo určiť miesto huty, na druhej strane bolo treba nájsť odpady z pyrometalurgických pochodov predchádzajúcej huty. Tejto otázke pomohla náhoda – pri výkope vodovodu v r. 1982 v severnej časti obce Sklené Teplice bolo vykopané väčšie množstvo trosiek, ktorých chemické zloženie a popis je nasledovný: Strusky vytvárajú homogénne nepriesvitné zliatky o veľkosti až 20 x 20 cm nádychom farby modrej, sivej a hnedej. Na zliatkoch je vidieť, že boli drvené menšie kusy. Typické chemické zloženie je nasledovné:

SIO₂ - 40,0 %

FeO - 41,5 %

CaO - 4,5 %

MnO - 4,3 %

ZnO - 0,7 %

Al₂O₃ - nestanovené

MgO - nestanovené

Cu - 0,1 %

Pb - 0,1 %

S - nestanovené

V struskách, ktoré boli zafarbené do modra bol stanovený vyšší obsah Pb (okolo 0,25 %).

Z uvedeného chemického zloženia sa dá usudzovať, že sa jedná o strusky z pyritového tavenia, pri ktorom bol ako struskotvorná prísada pridávaný kremeň. Ostatné prísady ako vápenec a iné sa pridávali len v malých množstvách, aby teplo získané horením pyritov stačilo na roztavenie vsádzky. V niektorých vzorkách bol obsah SiO₂ stanovený v rozmedzí 60 až 70 % a FeO okolo 24 %. Takéto rozdiely v chemickom zložení sú možné, pretože huty pracujúce v tom období mali problémy s tvorbou trosky.

Týmto bolo lokalizované pravdepodobné miesto starej huty v Sklených Tepliciach a neskôr a našli ďalšie indície, medzi ktoré patria:

- ešte nezbúrané objekty (viď obr. 4) majú charakter priemyselnej budovy.

Posledná budova amalgamačnej huty /foto 1985/


V okolí sú zbytky ďalších rozpadajúcich sa budov.

-

Zostatky vodného náhonu k amalg. hute


K uvedeným objektom nutne musel viesť vodný náhon, ako zdroj energie, a pri podrobnejšom skúmaní sa takáto možnosť ukázala (viď obr. 5). Od predpokladaných objektov huty vidieť po vrstevnici zárez až k potoku Teplá a dá sa predpokladať, že sa jedná o zasypaný vodný náhon.

- Vŕšok nad uvedenou lokalitou nazývajú pamätníci „Nad hutou“.

- Už nežijúci pamätníci hovorili, že v týchto priestoroch bola vo výkopoch pre nové objekty nájdená ortuť.

Na základe týchto skutočností by sa dalo predpokladať, že na týchto miestach a v ešte stojacich objektoch bola huta, do ktorej bolo v roku 1786 inštalované amalgamačné zariadenie. V súčasnej dobe bolo zrúcanie tejto budovy zakázané.

Prvé pokusy nepriamej amalgamácie v Sklených Tepliciach sa konali pod vedením profesora Banskej akadémie v Banskej Štiavnici – chemika Antona Ruprechta so štiavnickými a hodrušskými rudami. No pozvaní účastníci pokusu z 10 štátov si mohli doniesť svoje rudy, svoje suroviny a na týchto si overiť už uvedené výhody amalgamačnej metódy. A tak napr. F. W. Trebra, banský komisár zo Zellerfeldu v kniežatstve Hannover zostal v huti 3 mesiace a všetko si s úspechom vyskúšal. J. D. Weber z Falcka zostal v huti 7 mesiacov. Celkove sa pokusu zúčastnilo 27 vedcov z 10 krajín, no a to už bol iba malý krok k tomu, aby tu bolo poukázané na potrebu organizácie výskumnej činnosti v medzinárodnom merítku a z podnetu zúčastnených bola založená v septembri 1786 v Sklených Tepliciach prvá medzinárodná banská spoločnosť „Spoločnosť pre banské vedy“ (Societät der Bergbaukunde).

Podľa zoznamu mala spoločnosť 148 členov z celého sveta. K už spomínaným štátom sa ďalej priradili Taliansko, Nórsko, Mexiko. Medzi členov tejto spoločnosti patrili také osobnosti, ako bol J. Watt, A. L. Lavoisier, J. W. Goethe. Ústredné riaditeľstvo bolo najskôr v Sklených Tepliciach, potom sa presťahovalo do Zellerfeldu v Harzi. Spoločnosť mala veľmi progresívne stanovy. Cieľom spoločnosti bolo zhromažďovať nové poznatky, ktoré by boli užitočné pre baníctvo. Tieto poznatky boli v minulosti utajované. Členovia boli povinní včas a presne informovať ústredné riaditeľstvo o všetkých výskumoch. Žiadali sa aj negatívne výsledky. Každý člen bol povinný k Veľkej noci zaplatiť členské 2 dukáty. Členovia, ktorí boli vo výskumnej časti neaktívni, mohli byť podľa článku IX. zo spoločnosti vylúčení. Povinnosťou spoločnosti bolo všetky príspevky od členov publikovať v zborníku „Bergbaukunde“. Členom spoločnosti boli mali ďalej možnosť získať naj rôznejšie informácie, modely a plány.

Spoločnosť v roku 1791 zanikla, jednak smrťou Ignáca Borna, ale aj tým, že vplyvom francúzskej revolúcie vznikli v Európe vojny, a tým zanikli podmienky pre prácu spoločnosti.

Bol to Ignác Born, ktorý preslávil Sklené Teplice vo svete, jeho nezlomný elán, ktorým všade, kde len zasiahol, dokázal v krátkom čase zorganizovať veľké veci. Aj keď sa vplyvom svojho podlomeného zdravia z experimentov dožil len 49 rokov, všade nechával geniálne pamätníky. Snáď na koniec z diela českého historika Jozefa Kočího (1978): „Šťastnou náhodou sa v roku 1769 prisťahoval do Prahy geológ a banský odborník Ignác, rytier Born, osvietenský učenec s mimoriadnymi organizátorskými a spoločenskými schopnosťami. Aj keď jeho pobyt v Čechách netrval dlhšie ako sedem rokov, dielo, ktoré vykonal, vydalo za desaťročia práce. Zhromaždil okolo seba osvietenských historikov – Dobnera, Voigta, Pelcla, učencov z odboru prírodných vied – Steplinga, Strnada, Tesánka, a osvietensky zmýšľajúcich šľachticov vedecky a kultúrne činných – Kinského a podnietil ich k založeniu Súkromnej spoločnosti vied v Čechách, ktorá od roku 1775 začala vydávať Pojednanie Súkromnej spoločnosti vied v Čechách. Súkromná spoločnosť si dokázala už v čase vlády Jozefa II. zaistiť atribúty verejnosti a ako „Kráľovská česká spoločnosť vied“ sa stala vlastne našou prvou vedeckou akadémiou, ktorej pokrokové tradície patria k tým, na ktoré sa právom odvoláva naša súčasná Československá akadémia vied.

Použitá literatúra

- Renée Gicklhorn: Die Bergexpeditiondes Freiherrn von Nordeflycht und die deutschen Bergleute in Peru. Leipzig, 1963

- Ignaz von Born: Über das Anquicken der gold und silberhaltigen Erze, Rohsteine, Schwarzkupfer und Hüttenspeise. Wien, 1786

- Albert Pražák: Ingác šl. Born v Sklenném na Slovensku r. 1786. Bratislava I, 1924

- Janh, J. – Jahn, Z.: Chemické vzdělávaní surovín. Praha, 1879

- Polák, S.: Počiatky Bornovej nepriamej amalgamácie zlatých a strieborných rúd na Slovensku v r. 1786. Banský obzor, 1950, č. 9 – 12 - Zlatá kniha banícka. Bratislava, 1783

- Kočí, J.: České národní obrození. Praha, 1978

Modernizácia výroby hliníka na Slovensku – výsledok práce dvoch generácií inžinierov a technikov ZSNP v Žiari nad Hronom

Článok bol publikovaný v mimoriadnom slávnostnom vydaní závodného časopisu Hutník, dňa 25. augusta 1995, pri príležitosti uvedenia do prevádzky elektrolýznej série Slovalca, akciová spoločnosť.


Krátko po spustení elektrolýzy v päťdesiatych rokoch sa ukázalo, že ekologicky je do prevádzky uvedená technológia úplne nevyhovujúca. Určité nádeje sa na začiatku vkladali do plánov realizovať primárne, sekundárne a strešné odsávanie so zneškodňovaním exhalátov. Nakoniec sa v roku 1967 realizovalo len primárne odsávanie, ktoré je v prevádzke dodnes. Nebolo to veľa, ale aj tak treba povedať, že to bolo prvé fungujúce zariadenie na zneškodňovanie exhalátov v tzv. socialistickom bloku. Ukázalo sa však ako nedostatočné. Vedeli sme, že rezervy Södebergovej technológie na ekológiu boli v tom čase vyčerpané, a preto bol zvolený nový smer rozvoja, a to zásadná rekonštrukcia na vopred vypaľované anódy, pričom za hlavné literárne zdroje sú uvádzané výskumné správy Ing. E. Zapletala, ktorý sa v nich pripravoval na vybudovanie a spustenie elektrolyzérov s vopred vypaľovanými anódami. Ekologická situácia sa však naďalej zhoršovala a na podnet vedenia ZSNP a vedenia prevádzky elektrolýza boli prijaté v roku 1968 Federálnou vládou Československej republiky (č. 172/69) a v roku 1970 vládou Slovenskej republiky (č. 304/70) uznesenia „O podstatnom znížení fluórových a dechtových exhalátov v ZSNP Žiar rekonštrukciou elektrolýzy na vopred vypaľované anódy“.

Modernizácia vlastnými silami
Na začiatku bola zvolená cesta modernizovať elektrolýzu pomocou elektrolyzéra vlastnej konštrukcie s tým, že ostatné mechanizačné prvky by boli zakúpené v zahraničí. Elektrolyzér bol vyprojektovaný na odbore projekcia a konštrukcia v ZSNP (PaK) a začiatkom sedemdesiatych rokov bol uvedený do prevádzky. Splnil sa veľký sen vedúceho výskumu Ing. Eugena Zapletala

Pokusný elkrolyzér, od ľava Ing. Vanger, Olvecký, Kollár, Barát, Zapletal

Elektrolyzér bol vybudovaný v A-sérii ako elektrolyzér č. 2 Elektrolyzér pracoval pol roka a po vyčerpaní zásoby anódových blokov bol odstavený. Správa o chode elektrolyzéra bola oponovaná 19. 10. 1972 s tým, že pokus (hoci s veľkými improvizáciami) splnil svoj účel a bolo rozhodnuté spracovať štúdiu modernizácie. Neskôr sa výstavba dostala aj do plánov Štátnej plánovacej komisie Federálneho ministerstva hutníctva a strojárstva a Slovenskej plánovacej komisie s tým, že výstavba prevádzky na vopred vypaľované anódy sa začne v roku 1977 a modernizácia elektrolýzy v roku 1979. Dokument na projektovú úlohu spracovával Hutný projekt Praha (Ing. Horčic) a odbor Projekcie a Konštrukcie /PaK/ ZSNP. Neskôr v roku 1975 bol vypracovaním investičného zámeru poverený Hutný projekt Bratislava a technickým námestníkom Ing. Jaroslavom Tóthom boli na pomoc menované odborné komisie z odborníkov ZSNP. Spomenie niektorých: Ing. Pavel Mravík, Ing. Alexander Urbančok, Ing. Štefan Kiss, Ing.Milan Novák, Ing. Ján Fedorko, Ing. Juraj Vanger, Ing. Ján Petruš, Ing. Ladislav Bartošík , Ing. Juraj Dutko, Ing. Albín Krátky, Ing. Ján Ladiver, Ing. Jozef Sedliak, Ing. Richard Kafka.

Nová koncepcia s nákupom licencie
V tomto období sa začína však už meniť koncepcia modernizácie, keď už predtým v roku 1973 píše podnikový riaditeľ Ing. František Štulák na Ministerstvo hutníctva a strojárstva list o informácii, ktorú získal v roku 1972 na II. československom Al sympóziu od viceprezidenta firmy Kaiser p. Garcia o možnosti nákupu technológie, prípadne o možnosti obrátenia sa vo veci technickej pomoci aj na iné svetové firmy.

Tak boli požiadané o spracovanie ponuky firmy Alcoa USA; Reynolds USA; Kaiser USA; Alcan Kanada; Pechiney Francúzsko; Aluswiss Švajčiarsko; Vereinigte-Aluminium werke Nemecko a VAMI-ZSSR. Firma Alcoa ponuku pre nezáujem nepredložila a z ostatných predložených boli vybrané tri firmy: Kaiser, Alcan a Aluswiss.

Tieto tri firmy potom vypracovali štúdie, ktoré boli vypracované na obje
dnávku a boli platené. Najlepšie si svoju úlohu splnila firma Kaiser Aluminium, s ktorou sa potom ďalej jednalo o moderni- zácii. Na základe spracovaných štúdií sa uskutočnila v roku 1976 do USA, Kanady a Švajčiarska cesta pracovníkov ZSNP (Ing. František Štulák, Ing. Jaroslav Tóth, Ing. Richard Kafka) a aj výsledky tejto cesty potvrdili, že skutočne najlepšiu elektrolýzu by bolo možné kúpiť od fy Kaiser, aj keď je zaujímavé, že na druhej strane táto firma odmietala garancie na predpokladaný projekt, teda
modernizovanú výrobu hliníka. Firma Kaiser predložila štúdiu v
júni 1978. Všetky už uvedené firmy riešili modernizáciu výroby hliníka, tak že sa v stavajúcich halách vybudujú elektrolyzéri s vopred vypaľovanými anódami s prúdom do 100 KA, pričom sa uvažovalo aj s použitím starých katód. Samozrejme, uvažovalo sa so suchým čistením plynov, pomocou oxidu hlinitého.

Po odvedení skutočne kvalitnej technickej práce pracovníkov ZSNP, u zúčastnených firiem sa však ďalej nič nedialo. Vláda Československej socialistickej republiky realizáciu sa stále odkladala a problém sa presúval vždy do ďalšej päťročnice, často boli prijímané aj politické uznesenia, žiaľ, realita s modernizáciou stagnovala a začali sa meniť aj technické kritériá. Nebola uzavretá ani zmluva o know-how s firmou Kaiser.

Vývoj vo svete ide iným smerom
Začiatkom osemdesiatych rokov sa objavujú informácie o novom trende v hlinikárskom priemysle, hlavne o elektrolyzéroch používajúcich oveľa vyššie prúdy /v tom čase to bolo nad 200.000 Ampér/, ktoré sú riadené výpočtovou technikou. Bolo evidentné, že filozofia, ktorá bola použitá pri jednaniach so skôr menovanými firmami sa stala zastaralou. Pri návšteve zástupcu firmy Ardal Sundal Verk /ASV/ Oslo p. Lorentzena v Žiari nad Hronom, ktorý tu prezentoval riadenie elektrolyzérov u svojej firmy ASV (neskôr sa spojila s firmou Hydro Aluminium) sa v diskusiách ukázalo, že táto firma je schopná predložiť projekt moderného elektrolyzéra. Dôležitú úlohu tu zohral Ing. Jaroslav Tóth, v tom čase už technický riaditeľ Generálneho riaditeľstva Kovohute v Prahe, ktorý účinne ovplyvňoval vedenie Generálneho riaditeľstva a ministerstvo Hutí ťežkého strojírenství Praha k rozhodnutiu o modernizácii. Po niekoľkých vzájomných návštevách nórskych hlinikární sa presvedčili aj naše nadriadené orgány, že modernizácia je nevyhnutná. A tak dňa 12. decembra 1985 prijíma vláda Československej socialistickej republiky uznesenie č. 217, v ktorom rozhodla o modernizácii výroby hliníka v Žiari nad Hronom. Chvála Bohu v tomto prípade definitívne. Vláda vtedy uložila okrem iných ukazovateľov aj termín dosiahnutia projektovanej kapacity – 1. 1. 1995. Uvádzam ho len pre zaujímavosť, aby sa ukázalo, koľko v realizácii investície meškáme. Konečne dňa 20. marca 1986 bola v Prahe podpísaná zmluva medzi ASV Oslo, Kovohutě Praha, Polytechna Praha o know-how na modernizáciu hliníka. Za Kovohutě Praha podpísal zmluvu Ing. Procházka, vtedajší generálny riaditeľ. Ešte pred podpísaním zmluvy si ZSNP Žiar nad Hronom vyžiadalo konkurenčné ponuky od firiem Nippon Light Metal Japonsko, Pechiney Francúzko a VaW /Vereinigte werke/ Nemecko. Ani jedna z týchto firiem nedala takú ponuku, ktorá by konkurovala firme ASV Oslo. Táto firma jediná ponúkala v tom čase elektrolyzér s prúdom 220.000 Ampér. Začala sa skutočne tvorivá práca, ktorá plne využila a vyťažila potenciál pracovníkov ZSNP a Hutného projektu Bratislava. Myslím si, že ak dnes vidíme, že po technickej stránke sa dielo podarilo, tak treba spomenúť jednotlivých konzultantov a odborných poradcov pre výrobu anód: Ing. Petra Kosorína, Ing. Jána Kodaja, Jozefa Honeka Ing. Jozefa Sedliaka; pre elektrolytickú výrobu Ing. Štefana Tesáka, Ing. Richarda Kafku, Ing. Milana Nováka, Ing. Juraja Vangera, Ing. Stanislava Rigu, Ing. Vladimíra Olajca, Ing. Michala Koniara, Ing. Dušana Radolfyho, Ing. Mariana Zorkóczyho, pre meniareň Ing. Pavla Mravíka, Ing. Jána Majerského; pre elektrolýzu so zlievarňou Ing. Tibora Drugu, Ing. Jána Fedorka.

Celý problém komplexne riadili Ing. Jaroslav Tóth, Ing. Štefan Tesák, Ing . Milan Stašš, Dr. Ladislav Bartošík a Ing. Ľudovít Černák. Spomenúť treba pracovníkov investičného a dodávateľského odboru, ktorí pracovali pod vedením Ing. Alexandra Barana, Ing. Dušana Hronského a Jána Barana. V posledných rokoch pod vedením Ing. Miroslava Brumlicha a Ing. Pavla Mužíka. Prakticky sa dá povedať, že k úspechu modernizácie prispievali aj mnohí ďalší nemenovaní pracovníci.

Vyriešil sa aj problém financovania
Zdalo by sa, že technickým riešením sa celý problém skončil, ale práve naopak vyriešenie financovania, ktorého model sa po politickej zmene v roku 1989 úplne rozpadol, bolo ešte väčším problémom. Tu skutočne rozhodla priebojnosť a vytrvalosť nového vedenia ZSNP, a. s., na čele s Ing. Jozefom Pittnerom, Ing. Stanislavom Drgoňom, Ing. Štefanom Tesákom a celým vtedajším predstavenstvom. Písať o priebehu nekonečných konfliktných a vyčerpávajúcich jednaniach je téma na ďalšie články. Pri rokovaniach s bankami, štátnymi orgánmi, rôznymi úradmi preukázalo toto vedenie svoj talent a modernizácia bola dovedená do úspešného konca.

Nazval som tento príspevok ako úspech dvoch generácií technikov ZSNP; skutočne od prvých úvah o modernizácii výroby hliníka ubehlo 27 rokov, mnohí, ktorí boli na začiatku myšlienky, už nežijú, iní nie sú už v pracovnom pomere a ostatným sa pri práci splnil sen o modernej výrobe hliníka, ktorá oslobodí ľudí od namáhavej, zdraviu škodlivej práce a Žiarsku kotlinu od škodlivých exhalátov.

Hliník na Baníckej akadémii v Banskej Štiavnici

Článok bol uverejnený v Hutníckych listoch / SNTL Praha/,č. 11 / 1993

V týchto dňoch si naša verejnosť pripomenula 230. Výročie od vydania dekrétu cisárovnej Márie Terézie o zriadení Baníckej akadémie v Banskej Štiavnici. Dekrét bol vydaný 22. októbra 1762 a je podpísaný samotnou cisárovnou. V zdôvodnení zriadenia školy sa uvádza:

Pri voľbe sídla tejto školy sa uznáva za najvhodnejšie stredoslovenské banské mesto Banská Štiavnica, pretože v tomto meste sú najdokonalejšie banské, úpravnícke,skúšobnícke a hutnícke zariadenia, ako aj ohňové, vodostĺpcové piestové čerpacie, vzdušné, ako aj vodočerpacie zariadenia s kývavým pákovým prevodom.

Vidieť, že pri vyučovacom procese sa už od začiatku uvažovalo aj s praktickým osvojením si teoretických vedomostí.


Škola dosiahla hneď vo svojich začiatkoch veľmi dobrú úroveň, hlavne zásluhou úrovne jej profesorov, pričom sa v škole nielen prednášalo, ale jednotlivé teórie sa overovali vo veľmi dobre vybavenom laboratóriu. V moderne vybavenom chemickom laboratóriu spájal už prvý profesor Jacquin teóriu s praxou a viacerými pokusmi sa zaradil medzi popredných prívržencov oxidačnej chémie, ktorej zakladateľom bol francúzsky chemik Lavoisier. Jednotliví profesori Banskej akadémie boli pravidelne poverovaní aj výskumnými prácami v rôznych odboroch. Laboratóriá boli na vysokej úrovni a nemali v Európe konkurenciu. Veľmi dobre bol prepracovaný aj školský systém. Prednášky na akadémii sa konali štyrikrát týždenne, vo voľných dňoch poslucháči pracovali v baniach, hutách alebo v odbore banského meračstva. Po troch rokoch systematického štúdia a predchádzajúcej praxe, museli ešte nastúpiť na jednoročnú prax. Z odboru, v ktorom absolventi praxovali, museli vyhotoviť písomnú prácu. Zachované práce hovoria o ich veľmi dobrej úrovni. O tom, aká bola táto škola uznávaná, svedčí prejav francúzskeho chemika Fourcroya vo francúzskom národnom konvente v septembri 1794, kde vysoko vyzdvihol vyučovacie metódy banskoštiavnickej akadémie a navrhol využiť ich v novozaloženom ústave pre výchovu inžinierov.

Banskoštiavnická akadémia sa teda stala na 154 rokov svojho trvania významným centrom bádania v baníctve, chémii a metalurgii. Vychovala rad významných odborníkov pre prax, inžinierov, vynálezcov a vedcov, ktorí šírili dobré meno akadémie na celom svete.

V tomto roku teda uplynulo 230 rokov od založenia banskoštiavnickej akadémie.

Nie je cieľom tohto spomienkového článku podrobne sa zaoberať výsledkami školy, jej profesormi a žiakmi, ale na okraj by som pripomenul, ako prispela Banská akadémia k poznaniu hliníka – moderného kovu, ktorý pri založení školy nebol ešte objavený. Je tu veľmi zaujímavá skutočnosť, že tento kov sa skoro podarilo objaviť spolu s báriom, vápnikom, horčíkom, mangánom, volfrámom a molybdénom profesorovi chémie a metalurgie A. Ruprechtovi (148 – 1814), ktorý pôsobil v Banskej akadémii od roku 1779. Profesor Ruprecht bol bývalým absolventom banskoštiavnickej akadémie a veľa času venoval výskumu redukcie kysličníkov, neušľachtilých kovov.

Ruprecht v tom čase veľmi správne predpokladal, na rozdiel od iných vedcov, že aj „zem“ je nejaká zlúčenina a z nej skúšal redukovať oxidy kremíka, vápnika, hliníka, horčíka a iných. Správne predpokladal, že na ich redukciu bude potrebná vysoká teplota, preto bolo aj laboratórium akadémie vybavené pecou, na ktorej sa dala dosiahnuť teplota až 1600 stupňov C. Vzorky zemín boli zmiešané s uhoľným prachom a ľanovým olejom. Pri praktických pokusoch bolo treba zvládnuť veľa problémov ako tavenie kelímkov, výmurovky pece. Pri všetkých pokusoch sa snažil Ruprecht získal kovový regulus, čo sa mu však nemohlo podariť, pretože uvedené prvky sa buď vyparili alebo vytvorili s uhlíkom karbidy. Ruprecht však získané prášky ďalej neanalyzoval. Hliník, ako je známe, izoloval až oveľa neskôr dánsky učenec Oersted redukciou pomocou amalgámu.

Ďalším profesorom, ktorý sa na Banskej akadémii zaoberal výrobou hliníka, bol profesor Karol Faller (1857 – 1913). Aj keď v bádateľských prácach prof. Fallera v oblasti hliníka nieto podrobnejších dôkazov (zaoberal sa predovšetkým metalografiou a mincovníctvom), predsa popisuje aj výrobu hliníka v časti 4-zväzkovej učebnice (1896 – 1904). Z hľadiska posúdenia vedomostí, ktoré mal prof. Faller o výrobe hliníka, nám môže poslúžiť štúdia na výrobu hliníka v Uhorsku, vypracovaná prof. Fallerom v roku 1912 na objednávku Ministerstva financií. Štúdia je spracovaná vo forme vedeckého posudku na výrobu hliníka z bauxitu, ktorý sa nachádza v Sedmohradsku, v údolí Jád. Uvedená štúdia dobre odzrkadľuje úroveň akadémie v takej špeciálnej výrobe, akou bola v tom čase výroba hliníka.

V úvode štúdie je navrhnuté používať hliník hlavne v oceliarňach na dezoxidáciu, ďalej na výrobu termitového prachu a v kovopriemysle na výrobu zliatin. V ďalšej časti je vyzdvihnutá vhodnosť spracovania bauxitov zo Sedmohradska, pretože je tam vodná elektráreň, v blízkosti sú ložiská zemného plynu, vybudovaná železnica a mohutné lesy dávajú dobré predpoklady na výrobu sódy. Zhodnotenie týchto hľadísk podávajú dôkaz o ekonomickom myslení aj z pohľadu súčasnej ekonomiky.

Štúdia podrobne rozoberá technológiu výrobu oxidu hlinitého parametre zariadení, chemické reakcie, chemické analýzy východiskových surovín, pričom alternatívne sú navrhnuté dve metódy a to vylúhovanie Bayerovou metódou a druhá metóda, pri ktorej sa bauxit najskôr spieka s vápencom a sódou. Vyrobený oxid hlinitý je odporučené „podrobiť elektrolýze podľa Héroulta“.

V tejto časti sú popísané konštrukčné prvky elektrolyzérov, popísané parametre a celý rad cenných technologických poznámok na vedenie technológie výroby. Je zaujímavé, že v štúdii sú poznámky aj o zhoršovaní pracovného prostredia pri zvýšení teploty elektrolytu (prchavé pary nepríjemne pôsobia na pracovníkov).

Navrhnuté parametre v štúdii nie sú na úrovni závodov, ktoré vtedy v Spojených štátoch a západnej Európe pracovali, čo je zrejme dané tým, že experimentovanie prinášalo prudké zlepšovanie parametrov (Svetová výroba hliníka v roku 1912 bola 75 200 ton). V ekonomickej časti štúdie sú prepočítané dve alternatívy, v ktorých sú podrobne rozpísané investičné náklady, náklady na suroviny, materiál, energie a mzdové náklady.

Návrhy štúdií na výrobu hliníka v Uhorsku neboli realizované – iste z dôvodu vypuknutia I. svetovej vojny. Nám však ukazujú, že vedomosti prof. Fallera o výrobe jedného z najmladších kovov boli pozoruhodné.

Štúdia na výrobu hliníka v Uhorsku z Banskej akadémie v Banskej Štiavnici

Článok bol publikovaný v Zborníku prednášok z konferencie „Energetická náročnosť pri výrobe a odlievaní hliníka“ na Donovaloch v dňoch 24.-27. 8. 1983.


„Je jedným z veľkých historických paradoxov, že zatiaľ čo slovenská národná kultúra sa len veľmi ťažko rodila pri trasľavom svetle sviec a kahancov po dedinských farách a skromných učiteľských príbytkoch, samo Slovensko odovzdalo do pokladnice svetovej vedy a techniky relatívne veľký príspevok.“ (J. Tibenský v úvode knihy „Cesta Maximiliána Hella do Vardö pri Laponsku a jeho pozorovanie prechodu Venuše v roku 1769).

Pri oslavách 125. výročia narodenia profesora samostatnej Katedry kovohutníctva Banskej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici Karola Fallera bola v Miškolci uverejnená štúdia vo forme odborného posudku na spracovanie bauxitu z údolia Jád, vypracovaná pre Ministerstvo financií v Budapešti. Štúdia bola vypracovaná 10. 2. 1912 v Banskej Štiavnici a obsahuje 25 strán, z toho 12 strán sú podrobné ekonomické výpočty pre 2 varianty – prvá na 1 215 445 kg hliníka/rok a druhá na 2 190 000 kg hliníka/rok. Súčasťou správy sú aj 4 náčrtky.

Profesor Karol Faller sa narodil v Banskej Štiavnici dňa 17. 5. 1875, sám bol poslucháčom Banskej akadémie (jeho otec Gustav Faller bol profesorom baníctva ) a ako profesor pôsobil na Banskej akadémii v rokoch 1894 – 1913. Bol v poradí štvrtým profesorom Katedry kovohutníctva, ktorá sa osamostatnila v roku 1870. Prof. K. Faller bol uznávaným hutníckym odborníkom pri výrobe kovov, metalografii a mincovníctve. Najznámejšie jeho dielo je štvorzväzková „Príručka metalurgie kovov“, kde sú popísané výroby prvkov Cu, Pb, Au, Ag, Hg, Ni, Co, Zn, Cd, Sb, Sn, As, Bi, U, W a Al.
V príručke sú popísané zahraničné a domáce technológie, podrobne sú opísané zariadenia, rudy, prvotné suroviny, palivá, medziprodukty, a pod. Táto príručka bola úspešne používaná až do 2. svetovej vojny. Veľmi zaujímavé sú jeho práce z výroby ťažkých kovov a priekopnícke práce používané v metalografii. Záslužná je činnosť K. Fallera v oblasti mincovníctva, veď 19 rokov prednášal mincovníctvo. V písomnej pozostalosti sú kapitoly o význame peňazí, výmene drahých kovov, tavení, liatí, valcovaní, razení, ciachovaní kovov, ďalej tu podrobne opisuje výstavbu a činnosť mincovne v Kremnici.

V Banskom archíve v Banskej Štiavnici sa uvádza, že ovládal rovnocenne jazyk nemecký, maďarský a slovenský. Profesor Karol Faller zomrel 30. 5. 1913 v Budapešti, pochovaný v Banskej Štiavnici. Jediný žijúci potomok, jeho vnuk E. Blattný, žije v Banskej Bystrici.

Z hľadiska vedecko-historického s ohľadom na mohutný rozvoj výroby hliníka je z prác prof. K. Fallera zaujímavá v úvode uvedená štúdia, ktorá odzrkadľuje úroveň Banskej akadémie v takej špeciálnej a ešte nerozvinutej výrobe, ako v tom čase bola výroba hliníka (v roku 1825 Ch. Oersted vyrobil malé šupinky Al, v roku 1845 F. Wöhler popísal chemické a fyzikálne vlastnosti, v roku 1888 sa začal hliník vyrábať elektrolýzou v priemyselnom merítku).
Štúdia vypracovaná K. Fallerom slúžila Ministerstvu financií k posúdeniu návrhu Dr. Irkla, Ing. Vassa a Erdösa na spracovanie bauxitu z údolia Jád.

V úvode štúdie sa uvádza použitie hliníka hlavne v železiarstve a oceliarstve na dezoxidáciu, ďalej na výrobu termitového prachu, v kovopriemysle na výrobu zliatin (K. Faller uvádza, že pridaním 2 % cudzieho kovu zvýši sa jeho pevnosť z 1740 na 4000 kg/cm2, naproti tomu el. vodivosť klesne).

V ďalšej časti je vyzdvihnutá výhodnosť spracovania bauxitov zo Sedmohradska, pretože je tam vodná elektráreň, v blízkosti sú ložiská zemného plynu, ďalej je v blízkosti už vybudovaná železnica, a mohutné lesy dávajú dobré podmienky na výrobu sódy. Zhodnotenie týchto hľadísk podáva dôkaz o ekonomickom myslení aj z pohľadu súčasnej ekonomiky.

V ďalšej časti je popísaná technológia spracovania bauxitu na oxid hlinitý. Použité bauxity majú veľmi dobrú kvalitu a obsahujú 62,995 % Al2O3, 23,175 % Fe2O3. 6,720 % SiO2, 10,842 % je strata žíhaním. Na spracovanie je doporučená metóda spracovať bauxit po rozdrvení so sódou a žíhaním vytvoriť aluminát, ktorý s vodou vytvorí hlinitanový roztok.

Autor uvádza, že túto metódu doporučuje s ohľadom na vysoký obsah Fe2O3. Po vylúhovaní doporučuje roztok vyzrážať CO2, ktorý sa získa zo spalín spiekacích pecí alebo pálením vápenca. Autor predpokladá, že sa zo 175 kg bauxitu získa 100 kg Al2O3 s kvalitou 98% Al2O3, 0,3 % SiO2, 0,1 % Fe2O3 a 1 % H2O. Tiež doporučuje použitie Bayerovej metódy vylúhovaním v autoklávoch pomocou NaOH o mernej hmotnosti 1,45 g/cm3 pri tlaku 5 atm.
Celý popis technológie je doložený chemickými rovnicami, nie sú však uvedené teploty, pri ktorých by tieto mali prebiehať.

Takto vyrobený oxid hlinitý doporučuje autor štúdie „podrobiť elektrolýze podľa Heroulta“.
Samotnú elektrolýzu doporučuje robiť v nádobách (katodóvé skrine) o dĺžke 100 – 150 cm, šírke 55 – 76 cm a výške 30 cm. (Prvé huty spúšťané v západnej Európe mali kruhové elektrolyzéry). Tieto by boli nitované (tento spôsob sa od roku 1916 do súčasnosti využíva na katódové skrine v nemeckom Bitterfelde). Katódové skrine mali byť vymurované uhlíkatou výmurovkou a „aby sa dno a boky skríň neroztopili, majú sa chladiť studeným tlakovým vzduchom. Na ochranu stien elektrolyzérov pred elektrolytom bude slúžiť vrstva stuhnutého elektrolytu“. Zbernice na elektrolyzéroch mali byť medené.

Prúd elektrolyzérov je v štúdii navrhnutý na 3 200 A. (V tom čase už pracovali v elektrolýzach pri prúdoch 4 000 – 12 000 A). Elektrochemický ekvivalent udáva štúdia 0,337 g/A hod., neskôr bol tento upresnený na 0,3355 g/A hod.

V ďalšej časti sa zaoberá kvalitou surovín, kde zvlášť upozorňuje, že elektrolyt nesmie obsahovať elektronegatívnejšie kovy, ktoré by získaný hliník znečisťovali, ďalej že elektrolyt musí byť dostatočne tekutý s malým elektrickým odporom a musí mať nižšiu špecifickú hmotnosť ako roztavený hliník.
V správe sa neuvádza, do akej miery si popísané technologické skúsenosti prof. K. Faller overoval experimentálne alebo ich čerpal z literatúry, prípadne navštívil niektorý zo závodov na výrobu hliníka, ktoré už boli v prevádzke (v roku 1913 bola svetová výroba Al 75 200 ton). Celkove uvádzané technologické poznámky sú na dobrej úrovni aj z dnešného hľadiska hlavne je zvýraznená nutnosť dávkovania AlF3 / fluoridu hlinitého/, regenerácia elektrolytu, regenerácia zbytkov anód, ale aj zhoršovanie životného prostredia so zvyšovaním teploty elektrolytu. Veľmi zaujímavé sú doporučenia na zvládnutie procesu výroby hliníka, spúšťania elektrolyzérov, vznik anódového efektu (v štúdii sa uvádza ako „zmena napätia“).

Ešte niekoľko slov k parametrom elektrolyzérov.

Počet elektrolyzérov 300 ks I. var. 600 ks II. v.
Prúd 3 200 A
Účinnosť prúdu neuvádza sa
Pracovné napätie 10 V
Prúdová hustota 0,7 A/cm2
Spotreba el. energie (po prepočte) 25 000 kWh/t
(uvádzaná „denne /24 hod./ na 1 t 1 400 konských síl)
Spotr. vopred vypaľ. anód 1 000 kg/1 t

Parametre dosahované v zahraničných hutách, ktoré už začali vyrábať sa rýchle zlepšovali. Tak napr. prvá francúzska huta vo Froges, spustená v r. 1889 pracovala na začiatku s prúdom 1 000 A pri spotrebe 100 tis. kWh/t Al, no už v roku 1892 pracovala s prúdom 4 000 A a spotrebou 40 tis. kWh/t. Z tohto hľadiska uvedená štúdia trpí na nedostatok vlastných experimentálnych možností v prevádzkovom merítku.

V ekonomickej časti sú prepočítané dve alternatívy, v ktorých sú dosť podrobne rozpísané investičné náklady, náklady na suroviny, materiál, energie a mzdové náklady. Vypočítané náklady na 1 kg hliníka pri výrobe 1 215 445 kg na 69,39 halierov, pri výrobe 2 190 000 kg Al 62,75 hal. Cena hliníka na svetovom trhu bola v roku 1911 1,21 marky/1 kg.

Určite by bolo veľmi zaujímavé zistiť, či sa na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici robili aj experimentálne práce na výrobu hliníka, a tak potom ešte lepšie oceniť prácu tejto školy pri rozvoji jedného z najmladších kovov. Štúdia však jednoznačne dokazuje, že vedomosti prof. Karola Fallera boli o výrobe hliníka pozoruhodné.






Použitá literatúra:

A nehézipari müszaki egyetem közleményi, Miskolc 1982

Dr. Horváth Z.: Faller Károly munkássaganuk tudomány történeti jelentöseje, Kohászat, N°10, 1982

Büttner – Feez: Hliník, stoletý boj o zázračný kov z hlíny, Praha 1941

Crussard C.: A hundred years of aluminiu elektrolysis, Inst. of min. met. N°6, 1978

Gindl: Prejav pri 125. výročí narodenia K. Fallera v Banskej Štiavnici dňa 23. 5. 1982

50 Jahre Bitterfelder Aluminiumwerk, 1966

Cesta Maximiliana Hella do Vardö pri Laponsku a jeho pozorovanie prechodu Venuše v roku 1769 – Tatran, Bratislava 1977

Modernizácia výroby hliníka na Slovensku – výsledok práce dvoch generácií inžinierov a technikov ZSNP v Žiari nad Hronom

Článok bol publikovaný v mimoriadnom slávnostnom vydaní závodného časopisu Hutník, dňa 25. augusta 1995, pri príležitosti uvedenia do prevádzky elektrolýznej série Slovalca, akciová spoločnosť.


Krátko po spustení elektrolýzy v päťdesiatych rokoch sa ukázalo, že ekologicky je do prevádzky uvedená technológia úplne nevyhovujúca. Určité nádeje sa na začiatku vkladali do plánov realizovať primárne, sekundárne a strešné odsávanie so zneškodňovaním exhalátov. Nakoniec sa v roku 1967 realizovalo len primárne odsávanie, ktoré je v prevádzke dodnes. Nebolo to veľa, ale aj tak treba povedať, že to bolo prvé fungujúce zariadenie na zneškodňovanie exhalátov v tzv. socialistickom bloku. Ukázalo sa však ako nedostatočné. Vedeli sme, že rezervy Södebergovej technológie na ekológiu boli v tom čase vyčerpané, a preto bol zvolený nový smer rozvoja, a to zásadná rekonštrukcia na vopred vypaľované anódy, pričom za hlavné literárne zdroje sú uvádzané výskumné správy Ing. E. Zapletala, ktorý sa v nich pripravoval na vybudovanie a spustenie elektrolyzérov s vopred vypaľovanými anódami. Ekologická situácia sa však naďalej zhoršovala a na podnet vedenia ZSNP a vedenia prevádzky elektrolýza boli prijaté v roku 1968 Federálnou vládou Československej republiky (č. 172/69) a v roku 1970 vládou Slovenskej republiky (č. 304/70) uznesenia „O podstatnom znížení fluórových a dechtových exhalátov v ZSNP Žiar rekonštrukciou elektrolýzy na vopred vypaľované anódy“.

Modernizácia vlastnými silami
Na začiatku bola zvolená cesta modernizovať elektrolýzu pomocou elektrolyzéra vlastnej konštrukcie s tým, že ostatné mechanizačné prvky by boli zakúpené v zahraničí. Elektrolyzér bol vyprojektovaný na odbore projekcia a konštrukcia v ZSNP (PaK) a začiatkom sedemdesiatych rokov bol uvedený do prevádzky. Splnil sa veľký sen vedúceho výskumu Ing. Eugena Zapletala

Pokusný elkrolyzér, od ľava Ing. Vanger, Olvecký, Kollár, Barát, Zapletal

Elektrolyzér bol vybudovaný v A-sérii ako elektrolyzér č. 2 Elektrolyzér pracoval pol roka a po vyčerpaní zásoby anódových blokov bol odstavený. Správa o chode elektrolyzéra bola oponovaná 19. 10. 1972 s tým, že pokus (hoci s veľkými improvizáciami) splnil svoj účel a bolo rozhodnuté spracovať štúdiu modernizácie. Neskôr sa výstavba dostala aj do plánov Štátnej plánovacej komisie Federálneho ministerstva hutníctva a strojárstva a Slovenskej plánovacej komisie s tým, že výstavba prevádzky na vopred vypaľované anódy sa začne v roku 1977 a modernizácia elektrolýzy v roku 1979. Dokument na projektovú úlohu spracovával Hutný projekt Praha (Ing. Horčic) a odbor Projekcie a Konštrukcie /PaK/ ZSNP. Neskôr v roku 1975 bol vypracovaním investičného zámeru poverený Hutný projekt Bratislava a technickým námestníkom Ing. Jaroslavom Tóthom boli na pomoc menované odborné komisie z odborníkov ZSNP. Spomenie niektorých: Ing. Pavel Mravík, Ing. Alexander Urbančok, Ing. Štefan Kiss, Ing.Milan Novák, Ing. Ján Fedorko, Ing. Juraj Vanger, Ing. Ján Petruš, Ing. Štefan Pomothy, Ing. Ladislav Bartošík , Ing. Juraj Dutko, Ing. Albín Krátky, Ing. Ján Ladiver, Ing. Jozef Sedliak, Ing. Richard Kafka.

Nová koncepcia s nákupom licencie
V tomto období sa začína však už meniť koncepcia modernizácie, keď už predtým v roku 1973 píše podnikový riaditeľ Ing. František Štulák na Ministerstvo hutníctva a strojárstva list o informácii, ktorú získal v roku 1972 na II. československom Al sympóziu od viceprezidenta firmy Kaiser p. Garcia o možnosti nákupu technológie, prípadne o možnosti obrátenia sa vo veci technickej pomoci aj na iné svetové firmy.

Tak boli požiadané o spracovanie ponuky firmy Alcoa USA; Reynolds USA; Kaiser USA; Alcan Kanada; Pechiney Francúzsko; Aluswiss Švajčiarsko; Vereinigte-Aluminium werke Nemecko a VAMI-ZSSR. Firma Alcoa ponuku pre nezáujem nepredložila a z ostatných predložených boli vybrané tri firmy: Kaiser, Alcan a Aluswiss.

Tieto tri firmy potom vypracovali štúdie, ktoré boli vypracované na obje

dnávku a boli platené. Najlepšie si svoju úlohu splnila firma Kaiser Aluminium, s ktorou sa potom ďalej jednalo o moderni- zácii. Na základe spracovaných štúdií sa uskutočnila v roku 1976 do USA, Kanady a Švajčiarska cesta pracovníkov ZSNP (Ing. František Štulák, Ing. Jaroslav Tóth, Ing. Richard Kafka) a aj výsledky tejto cesty potvrdili, že skutočne najlepšiu elektrolýzu by bolo možné kúpiť od fy Kaiser, aj keď je zaujímavé, že na druhej strane táto firma odmietala garancie na predpokladaný projekt, teda

modernizovanú výrobu hliníka. Firma Kaiser predložila štúdiu v

júni 1978. Všetky už uvedené firmy riešili modernizáciu výroby hliníka, tak že sa v stavajúcich halách vybudujú elektrolyzéri s vopred vypaľovanými anódami s prúdom do 100 KA, pričom sa uvažovalo aj s použitím starých katód. Samozrejme, uvažovalo sa so suchým čistením plynov, pomocou oxidu hlinitého.

Po odvedení skutočne kvalitnej technickej práce pracovníkov ZSNP, u zúčastnených firiem sa však ďalej nič nedialo. Vláda Československej socialistickej republiky realizáciu sa stále odkladala a problém sa presúval vždy do ďalšej päťročnice, často boli prijímané aj politické uznesenia, žiaľ, realita s modernizáciou stagnovala a začali sa meniť aj technické kritériá. Nebola uzavretá ani zmluva o know-how s firmou Kaiser.

Vývoj vo svete ide iným smerom
Začiatkom osemdesiatych rokov sa objavujú informácie o novom trende v hlinikárskom priemysle, hlavne o elektrolyzéroch používajúcich oveľa vyššie prúdy /v tom čase to bolo nad 200.000 Ampér/, ktoré sú riadené výpočtovou technikou. Bolo evidentné, že filozofia, ktorá bola použitá pri jednaniach so skôr menovanými firmami sa stala zastaralou. Pri návšteve zástupcu firmy Ardal Sundal Verk /ASV/ Oslo p. Lorentzena v Žiari nad Hronom, ktorý tu prezentoval riadenie elektrolyzérov u svojej firmy ASV (neskôr sa spojila s firmou Hydro Aluminium) sa v diskusiách ukázalo, že táto firma je schopná predložiť projekt moderného elektrolyzéra. Dôležitú úlohu tu zohral Ing. Jaroslav Tóth, v tom čase už technický riaditeľ Generálneho riaditeľstva Kovohute v Prahe, ktorý účinne ovplyvňoval vedenie Generálneho riaditeľstva a ministerstvo Hutí ťežkého strojírenství Praha k rozhodnutiu o modernizácii. Po niekoľkých vzájomných návštevách nórskych hlinikární sa presvedčili aj naše nadriadené orgány, že modernizácia je nevyhnutná. A tak dňa 12. decembra 1985 prijíma vláda Československej socialistickej republiky uznesenie č. 217, v ktorom rozhodla o modernizácii výroby hliníka v Žiari nad Hronom. Chvála Bohu v tomto prípade definitívne. Vláda vtedy uložila okrem iných ukazovateľov aj termín dosiahnutia projektovanej kapacity – 1. 1. 1995. Uvádzam ho len pre zaujímavosť, aby sa ukázalo, koľko v realizácii investície meškáme. Konečne dňa 20. marca 1986 bola v Prahe podpísaná zmluva medzi ASV Oslo, Kovohutě Praha, Polytechna Praha o know-how na modernizáciu hliníka. Za Kovohutě Praha podpísal zmluvu Ing. Procházka, vtedajší generálny riaditeľ. Ešte pred podpísaním zmluvy si ZSNP Žiar nad Hronom vyžiadalo konkurenčné ponuky od firiem Nippon Light Metal Japonsko, Pechiney Francúzko a VaW /Vereinigte werke/ Nemecko. Ani jedna z týchto firiem nedala takú ponuku, ktorá by konkurovala firme ASV Oslo. Táto firma jediná ponúkala v tom čase elektrolyzér s prúdom 220.000 Ampér. Začala sa skutočne tvorivá práca, ktorá plne využila a vyťažila potenciál pracovníkov ZSNP a Hutného projektu Bratislava. Myslím si, že ak dnes vidíme, že po technickej stránke sa dielo podarilo, tak treba spomenúť jednotlivých konzultantov a odborných poradcov pre výrobu anód: Ing. Petra Kosorína, Ing. Jána Kodaja, Jozefa Honeka Ing. Jozefa Sedliaka; pre elektrolytickú výrobu Ing. Štefana Tesáka, Ing. Richarda Kafku, Ing. Milana Nováka, Ing. Juraja Vangera, Ing. Stanislava Rigu, Ing. Vladimíra Olajca, Ing. Michala Koniara, Ing. Dušana Radolfyho, Ing. Mariana Zorkóczyho, pre meniareň Ing. Pavla Mravíka, Ing. Jána Majerského; pre elektrolýzu so zlievarňou Ing. Tibora Drugu, Ing. Jána Fedorka.

Celý problém komplexne riadili Ing. Jaroslav Tóth, Ing. Štefan Tesák, Ing . Milan Stašš, Dr. Ladislav Bartošík a Ing. Ľudovít Černák. Spomenúť treba pracovníkov investičného a dodávateľského odboru, ktorí pracovali pod vedením Ing. Alexandra Barana, Ing. Dušana Hronského a Jána Barana. V posledných rokoch pod vedením Ing. Miroslava Brumlicha a Ing. Pavla Mužíka. Prakticky sa dá povedať, že k úspechu modernizácie prispievali aj mnohí ďalší nemenovaní pracovníci.

Vyriešil sa aj problém financovania
Zdalo by sa, že technickým riešením sa celý problém skončil, ale práve naopak vyriešenie financovania, ktorého model sa po politickej zmene v roku 1989 úplne rozpadol, bolo ešte väčším problémom. Tu skutočne rozhodla priebojnosť a vytrvalosť nového vedenia ZSNP, a. s., na čele s Ing. Jozefom Pittnerom, Ing. Stanislavom Drgoňom, Ing. Štefanom Tesákom a celým vtedajším predstavenstvom. Písať o priebehu nekonečných konfliktných a vyčerpávajúcich jednaniach je téma na ďalšie články. Pri rokovaniach s bankami, štátnymi orgánmi, rôznymi úradmi preukázalo toto vedenie svoj talent a modernizácia bola dovedená do úspešného konca.

Nazval som tento príspevok ako úspech dvoch generácií technikov ZSNP; skutočne od prvých úvah o modernizácii výroby hliníka ubehlo 27 rokov, mnohí, ktorí boli na začiatku myšlienky, už nežijú, iní nie sú už v pracovnom pomere a ostatným sa pri práci splnil sen o modernej výrobe hliníka, ktorá oslobodí ľudí od namáhavej, zdraviu škodlivej práce a Žiarsku kotlinu od škodlivých exhalátov.

Pamätníky venované Samuelovi Mikovínimu (sochy a pamätné tabule) na Slovensku a v Maďarsku

Prednáška bola publikovaná v Zborníku referátov z medzinárodného sympózia Samuel Mikovíni a jeho odkaz pre dnešok, ktoré sa konalo 19. - 20.10.2005 v Banskej Štiavnici.

Samuel Mikovíni (1686 – 23. 3. 1750) – učenec svetového mena, rytec, matematik, geodet, astronóm, kartograf, vodohospodár, architekt a pedagóg, popredný predstaviteľ vedy a techniky v 18. storočí.

Rozsiahle dielo Samuela Mikovíniho dáva do dnešných čias rozsiahle možnosti na jeho štúdium. Osobne sa dielom Samuela Mikovíniho nezaoberám, napadla ma však myšlienka preštudovať v dostupných zdrojoch, ako sa osobnosť Samuela Mikovíniho odrazila vo výtvarných pamiatkach na pripomenutie jeho osoby.
Mikovíniho dielo zostáva zachované v stavbách, ktoré do dnešných čias slúžia svojmu účelu, sú však už dokonale preštudované a popísané.


Pamätníky na Slovensku

Dôležitou pamiatkou v Banskej Štavinici je tzv. Mikovíniho dom nachádzajúci sa v strede mesta. Je to jednoposchodový dom z 15. storočia, ktorý bol v 18. storočí upravený v barokovom štýle. V 18. storočí slúžil Samuelovi Mikovínimu, ktorý v tomto dome prednášal v rokoch 1742 až 1746. Upozorňuje na to pamätná tabuľa, ktorú dalo vyhotoviť mesto Banská Štavnica a ktorá bola odhalená 23. marca 1950. Výtvarne ide o jednoduché a triezve dielo, ktoré zaujme návštevníka Banskej Štiavnice pri jeho potulkách po centre mesta. Na pamätnej tabuli je zaujímavé použitie slova „hviezdár“, ktoré sa v tomto tvare a v čase vyhotovenia tabule riadne používalo.
V Banskej Štavnici je po S. Mikovínim pomenovaná aj jedna ulica a tiež bývalá banícka stredná škola, ktorá t. č. nesie názov Stredná priemyslená škola S. Mikovíniho.


Neďaleko od tohto pamätníka sa nachádza ďalší pamätník, ktorý naznačuje kadiaľ bol vedený nultý
Bratislavský poludník (Meridianus Posonius). Tento určil v roku 1733 Samuel Mikovíni. Prechádzal

severovýchodnou vežou Bratislavského hradu a S. Mikovíni ho používal pri svojich astronomicko - geometrických mapovacích prácach. Pamätník bol inštalovaný v roku 1997.

V roku 2000 bola na pamiatku Samuela Mikovíniho vydaná pamätná minca v nominálnej hodnote 500

slovenských korún. Minca má hmotnosť 33,63 gramov a vyrobená je zo striebra (925 / 1000) a medi (75 / 1000). Na reverze je zobrazený Samuel Mikovíni s najrôznejšími meračskými prístrojmi a slnečnou sústavou a na averze je zobrazený detail mapy okolia Bratislavy s nápisom „Slovenská republika 2000“. Autorom návrhu je Ing. Milan Virčík. Minca bola vyrazená v Mincovni Kremnica.

Vytvorením busty Samuela Mikovíniho sa zaoberal aj sochár Jozef Mazan (nar. 1920). Vytvorenú bustu sa mi nepodarilo nájsť. Nenašli sa ani ďalšie informácie o tejto práci.

V júni 2007 bol na vrchu Vojšín pri Novej Bani odhalený pamätník pripomínajúci prácu S, Mikovíniho.

Pamätník odhalilo mesto Nová Baňa, občianske združenie „Spoločnosť pre zachovanie tradícií“ a Pohronské múzeum.

Pamiatky v Maďarsku

Nie je možné s určitosťou tvrdiť, že uvedený zoznam je kompletný, no z dostupných zdrojov uvádzam nasledovné pamiatky:

Ide o bronzovú bustu S. Mikovíniho z roku 1992, ktorá je umiestnená v aule Technickej univerzity v Miškovci, jej autorkou je Eva Vargová.

V meste Tata sa nachádza pamätník s pamätnou tabuľou, na ktorej je uvedené, že v tejto oblasti S. Mikovíni vysušil močiare. Pamätník bol odhalený v roku 1975.

V Maďarsku bola vydaná pamätná medaila S. Mikovíniho.Zaujímavosťou je, že Maďarská banícka a hutnícka spoločnosť udeľuje túto pamätnú medailu od roku 1950.

Podľa mojich najnovších informácií pripravuje mesto Tata vybudovanie pamätníka so sochou S. Mikovíniho.