Článok bol publikovaný v mimoriadnom slávnostnom vydaní závodného časopisu Hutník, dňa 25. augusta 1995, pri príležitosti uvedenia do prevádzky elektrolýznej série Slovalca, akciová spoločnosť.
Krátko po spustení elektrolýzy v päťdesiatych rokoch sa ukázalo, že ekologicky je do prevádzky uvedená technológia úplne nevyhovujúca. Určité nádeje sa na začiatku vkladali do plánov realizovať primárne, sekundárne a strešné odsávanie so zneškodňovaním exhalátov. Nakoniec sa v roku 1967 realizovalo len primárne odsávanie, ktoré je v prevádzke dodnes. Nebolo to veľa, ale aj tak treba povedať, že to bolo prvé fungujúce zariadenie na zneškodňovanie exhalátov v tzv. socialistickom bloku. Ukázalo sa však ako nedostatočné. Vedeli sme, že rezervy Södebergovej technológie na ekológiu boli v tom čase vyčerpané, a preto bol zvolený nový smer rozvoja, a to zásadná rekonštrukcia na vopred vypaľované anódy, pričom za hlavné literárne zdroje sú uvádzané výskumné správy Ing. E. Zapletala, ktorý sa v nich pripravoval na vybudovanie a spustenie elektrolyzérov s vopred vypaľovanými anódami. Ekologická situácia sa však naďalej zhoršovala a na podnet vedenia ZSNP a vedenia prevádzky elektrolýza boli prijaté v roku 1968 Federálnou vládou Československej republiky (č. 172/69) a v roku 1970 vládou Slovenskej republiky (č. 304/70) uznesenia „O podstatnom znížení fluórových a dechtových exhalátov v ZSNP Žiar rekonštrukciou elektrolýzy na vopred vypaľované anódy“.
Modernizácia vlastnými silami
Na začiatku bola zvolená cesta modernizovať elektrolýzu pomocou elektrolyzéra vlastnej konštrukcie s tým, že ostatné mechanizačné prvky by boli zakúpené v zahraničí. Elektrolyzér bol vyprojektovaný na odbore projekcia a konštrukcia v ZSNP (PaK) a začiatkom sedemdesiatych rokov bol uvedený do prevádzky. Splnil sa veľký sen vedúceho výskumu Ing. Eugena Zapletala
Pokusný elkrolyzér, od ľava Ing. Vanger, Olvecký, Kollár, Barát, ZapletalElektrolyzér bol vybudovaný v A-sérii ako elektrolyzér č. 2 Elektrolyzér pracoval pol roka a po vyčerpaní zásoby anódových blokov bol odstavený. Správa o chode elektrolyzéra bola oponovaná 19. 10. 1972 s tým, že pokus (hoci s veľkými improvizáciami) splnil svoj účel a bolo rozhodnuté spracovať štúdiu modernizácie. Neskôr sa výstavba dostala aj do plánov Štátnej plánovacej komisie Federálneho ministerstva hutníctva a strojárstva a Slovenskej plánovacej komisie s tým, že výstavba prevádzky na vopred vypaľované anódy sa začne v roku 1977 a modernizácia elektrolýzy v roku 1979. Dokument na projektovú úlohu spracovával Hutný projekt Praha (Ing. Horčic) a odbor Projekcie a Konštrukcie /PaK/ ZSNP. Neskôr v roku 1975 bol vypracovaním investičného zámeru poverený Hutný projekt Bratislava a technickým námestníkom Ing. Jaroslavom Tóthom boli na pomoc menované odborné komisie z odborníkov ZSNP. Spomenie niektorých: Ing. Pavel Mravík, Ing. Alexander Urbančok, Ing. Štefan Kiss, Ing.Milan Novák, Ing. Ján Fedorko, Ing. Juraj Vanger, Ing. Ján Petruš, Ing. Štefan Pomothy, Ing. Ladislav Bartošík , Ing. Juraj Dutko, Ing. Albín Krátky, Ing. Ján Ladiver, Ing. Jozef Sedliak, Ing. Richard Kafka.
Nová koncepcia s nákupom licencie
V tomto období sa začína však už meniť koncepcia modernizácie, keď už predtým v roku 1973 píše podnikový riaditeľ Ing. František Štulák na Ministerstvo hutníctva a strojárstva list o informácii, ktorú získal v roku 1972 na II. československom Al sympóziu od viceprezidenta firmy Kaiser p. Garcia o možnosti nákupu technológie, prípadne o možnosti obrátenia sa vo veci technickej pomoci aj na iné svetové firmy.
Tak boli požiadané o spracovanie ponuky firmy Alcoa USA; Reynolds USA; Kaiser USA; Alcan Kanada; Pechiney Francúzsko; Aluswiss Švajčiarsko; Vereinigte-Aluminium werke Nemecko a VAMI-ZSSR. Firma Alcoa ponuku pre nezáujem nepredložila a z ostatných predložených boli vybrané tri firmy: Kaiser, Alcan a Aluswiss. Tieto tri firmy potom vypracovali štúdie, ktoré boli vypracované na obje
dnávku a boli platené. Najlepšie si svoju úlohu splnila firma Kaiser Aluminium, s ktorou sa potom ďalej jednalo o moderni- zácii. Na základe spracovaných štúdií sa uskutočnila v roku 1976 do USA, Kanady a Švajčiarska cesta pracovníkov ZSNP (Ing. František Štulák, Ing. Jaroslav Tóth, Ing. Richard Kafka) a aj výsledky tejto cesty potvrdili, že skutočne najlepšiu elektrolýzu by bolo možné kúpiť od fy Kaiser, aj keď je zaujímavé, že na druhej strane táto firma odmietala garancie na predpokladaný projekt, teda
modernizovanú výrobu hliníka. Firma Kaiser predložila štúdiu v
júni 1978. Všetky už uvedené firmy riešili modernizáciu výroby hliníka, tak že sa v stavajúcich halách vybudujú elektrolyzéri s vopred vypaľovanými anódami s prúdom do 100 KA, pričom sa uvažovalo aj s použitím starých katód. Samozrejme, uvažovalo sa so suchým čistením plynov, pomocou oxidu hlinitého.
Po odvedení skutočne kvalitnej technickej práce pracovníkov ZSNP, u zúčastnených firiem sa však ďalej nič nedialo. Vláda Československej socialistickej republiky realizáciu sa stále odkladala a problém sa presúval vždy do ďalšej päťročnice, často boli prijímané aj politické uznesenia, žiaľ, realita s modernizáciou stagnovala a začali sa meniť aj technické kritériá. Nebola uzavretá ani zmluva o know-how s firmou Kaiser.
Vývoj vo svete ide iným smerom
Začiatkom osemdesiatych rokov sa objavujú informácie o novom trende v hlinikárskom priemysle, hlavne o elektrolyzéroch používajúcich oveľa vyššie prúdy /v tom čase to bolo nad 200.000 Ampér/, ktoré sú riadené výpočtovou technikou. Bolo evidentné, že filozofia, ktorá bola použitá pri jednaniach so skôr menovanými firmami sa stala zastaralou. Pri návšteve zástupcu firmy Ardal Sundal Verk /ASV/ Oslo p. Lorentzena v Žiari nad Hronom, ktorý tu prezentoval riadenie elektrolyzérov u svojej firmy ASV (neskôr sa spojila s firmou Hydro Aluminium) sa v diskusiách ukázalo, že táto firma je schopná predložiť projekt moderného elektrolyzéra. Dôležitú úlohu tu zohral Ing. Jaroslav Tóth, v tom čase už technický riaditeľ Generálneho riaditeľstva Kovohute v Prahe, ktorý účinne ovplyvňoval vedenie Generálneho riaditeľstva a ministerstvo Hutí ťežkého strojírenství Praha k rozhodnutiu o modernizácii. Po niekoľkých vzájomných návštevách nórskych hlinikární sa presvedčili aj naše nadriadené orgány, že modernizácia je nevyhnutná. A tak dňa 12. decembra 1985 prijíma vláda Československej socialistickej republiky uznesenie č. 217, v ktorom rozhodla o modernizácii výroby hliníka v Žiari nad Hronom. Chvála Bohu v tomto prípade definitívne. Vláda vtedy uložila okrem iných ukazovateľov aj termín dosiahnutia projektovanej kapacity – 1. 1. 1995. Uvádzam ho len pre zaujímavosť, aby sa ukázalo, koľko v realizácii investície meškáme. Konečne dňa 20. marca 1986 bola v Prahe podpísaná zmluva medzi ASV Oslo, Kovohutě Praha, Polytechna Praha o know-how na modernizáciu hliníka. Za Kovohutě Praha podpísal zmluvu Ing. Procházka, vtedajší generálny riaditeľ. Ešte pred podpísaním zmluvy si ZSNP Žiar nad Hronom vyžiadalo konkurenčné ponuky od firiem Nippon Light Metal Japonsko, Pechiney Francúzko a VaW /Vereinigte werke/ Nemecko. Ani jedna z týchto firiem nedala takú ponuku, ktorá by konkurovala firme ASV Oslo. Táto firma jediná ponúkala v tom čase elektrolyzér s prúdom 220.000 Ampér. Začala sa skutočne tvorivá práca, ktorá plne využila a vyťažila potenciál pracovníkov ZSNP a Hutného projektu Bratislava. Myslím si, že ak dnes vidíme, že po technickej stránke sa dielo podarilo, tak treba spomenúť jednotlivých konzultantov a odborných poradcov pre výrobu anód: Ing. Petra Kosorína, Ing. Jána Kodaja, Jozefa Honeka Ing. Jozefa Sedliaka; pre elektrolytickú výrobu Ing. Štefana Tesáka, Ing. Richarda Kafku, Ing. Milana Nováka, Ing. Juraja Vangera, Ing. Stanislava Rigu, Ing. Vladimíra Olajca, Ing. Michala Koniara, Ing. Dušana Radolfyho, Ing. Mariana Zorkóczyho, pre meniareň Ing. Pavla Mravíka, Ing. Jána Majerského; pre elektrolýzu so zlievarňou Ing. Tibora Drugu, Ing. Jána Fedorka.
Po odvedení skutočne kvalitnej technickej práce pracovníkov ZSNP, u zúčastnených firiem sa však ďalej nič nedialo. Vláda Československej socialistickej republiky realizáciu sa stále odkladala a problém sa presúval vždy do ďalšej päťročnice, často boli prijímané aj politické uznesenia, žiaľ, realita s modernizáciou stagnovala a začali sa meniť aj technické kritériá. Nebola uzavretá ani zmluva o know-how s firmou Kaiser.
Vývoj vo svete ide iným smerom
Začiatkom osemdesiatych rokov sa objavujú informácie o novom trende v hlinikárskom priemysle, hlavne o elektrolyzéroch používajúcich oveľa vyššie prúdy /v tom čase to bolo nad 200.000 Ampér/, ktoré sú riadené výpočtovou technikou. Bolo evidentné, že filozofia, ktorá bola použitá pri jednaniach so skôr menovanými firmami sa stala zastaralou. Pri návšteve zástupcu firmy Ardal Sundal Verk /ASV/ Oslo p. Lorentzena v Žiari nad Hronom, ktorý tu prezentoval riadenie elektrolyzérov u svojej firmy ASV (neskôr sa spojila s firmou Hydro Aluminium) sa v diskusiách ukázalo, že táto firma je schopná predložiť projekt moderného elektrolyzéra. Dôležitú úlohu tu zohral Ing. Jaroslav Tóth, v tom čase už technický riaditeľ Generálneho riaditeľstva Kovohute v Prahe, ktorý účinne ovplyvňoval vedenie Generálneho riaditeľstva a ministerstvo Hutí ťežkého strojírenství Praha k rozhodnutiu o modernizácii. Po niekoľkých vzájomných návštevách nórskych hlinikární sa presvedčili aj naše nadriadené orgány, že modernizácia je nevyhnutná. A tak dňa 12. decembra 1985 prijíma vláda Československej socialistickej republiky uznesenie č. 217, v ktorom rozhodla o modernizácii výroby hliníka v Žiari nad Hronom. Chvála Bohu v tomto prípade definitívne. Vláda vtedy uložila okrem iných ukazovateľov aj termín dosiahnutia projektovanej kapacity – 1. 1. 1995. Uvádzam ho len pre zaujímavosť, aby sa ukázalo, koľko v realizácii investície meškáme. Konečne dňa 20. marca 1986 bola v Prahe podpísaná zmluva medzi ASV Oslo, Kovohutě Praha, Polytechna Praha o know-how na modernizáciu hliníka. Za Kovohutě Praha podpísal zmluvu Ing. Procházka, vtedajší generálny riaditeľ. Ešte pred podpísaním zmluvy si ZSNP Žiar nad Hronom vyžiadalo konkurenčné ponuky od firiem Nippon Light Metal Japonsko, Pechiney Francúzko a VaW /Vereinigte werke/ Nemecko. Ani jedna z týchto firiem nedala takú ponuku, ktorá by konkurovala firme ASV Oslo. Táto firma jediná ponúkala v tom čase elektrolyzér s prúdom 220.000 Ampér. Začala sa skutočne tvorivá práca, ktorá plne využila a vyťažila potenciál pracovníkov ZSNP a Hutného projektu Bratislava. Myslím si, že ak dnes vidíme, že po technickej stránke sa dielo podarilo, tak treba spomenúť jednotlivých konzultantov a odborných poradcov pre výrobu anód: Ing. Petra Kosorína, Ing. Jána Kodaja, Jozefa Honeka Ing. Jozefa Sedliaka; pre elektrolytickú výrobu Ing. Štefana Tesáka, Ing. Richarda Kafku, Ing. Milana Nováka, Ing. Juraja Vangera, Ing. Stanislava Rigu, Ing. Vladimíra Olajca, Ing. Michala Koniara, Ing. Dušana Radolfyho, Ing. Mariana Zorkóczyho, pre meniareň Ing. Pavla Mravíka, Ing. Jána Majerského; pre elektrolýzu so zlievarňou Ing. Tibora Drugu, Ing. Jána Fedorka.
Celý problém komplexne riadili Ing. Jaroslav Tóth, Ing. Štefan Tesák, Ing . Milan Stašš, Dr. Ladislav Bartošík a Ing. Ľudovít Černák. Spomenúť treba pracovníkov investičného a dodávateľského odboru, ktorí pracovali pod vedením Ing. Alexandra Barana, Ing. Dušana Hronského a Jána Barana. V posledných rokoch pod vedením Ing. Miroslava Brumlicha a Ing. Pavla Mužíka. Prakticky sa dá povedať, že k úspechu modernizácie prispievali aj mnohí ďalší nemenovaní pracovníci.
Vyriešil sa aj problém financovania
Zdalo by sa, že technickým riešením sa celý problém skončil, ale práve naopak vyriešenie financovania, ktorého model sa po politickej zmene v roku 1989 úplne rozpadol, bolo ešte väčším problémom. Tu skutočne rozhodla priebojnosť a vytrvalosť nového vedenia ZSNP, a. s., na čele s Ing. Jozefom Pittnerom, Ing. Stanislavom Drgoňom, Ing. Štefanom Tesákom a celým vtedajším predstavenstvom. Písať o priebehu nekonečných konfliktných a vyčerpávajúcich jednaniach je téma na ďalšie články. Pri rokovaniach s bankami, štátnymi orgánmi, rôznymi úradmi preukázalo toto vedenie svoj talent a modernizácia bola dovedená do úspešného konca.
Nazval som tento príspevok ako úspech dvoch generácií technikov ZSNP; skutočne od prvých úvah o modernizácii výroby hliníka ubehlo 27 rokov, mnohí, ktorí boli na začiatku myšlienky, už nežijú, iní nie sú už v pracovnom pomere a ostatným sa pri práci splnil sen o modernej výrobe hliníka, ktorá oslobodí ľudí od namáhavej, zdraviu škodlivej práce a Žiarsku kotlinu od škodlivých exhalátov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára