Študijné cesty prof. Mikuláša Gregora do Škandinávie

Pri štúdiu histórie slovensko-nórskej spolupráce v oblasti výroby hliníka som v archívoch Slovenskej akadémie vied a Slovenskej technickej univerzity v Bratislave natrafil na cestovný denník Dr. Ing. Mikuláša Gregora (1902 – 1979) z cesty po Švédsku a Nórsku. Možno najzaujímavejšou skutočnosťou je fakt, že sa na túto cestu vydal bezprostredne po skončení druhej svetovej vojny. Zaujímavé sú aj výsledky tejto cesty.

Odvážna cesta
Dr. Ing. Mikuláš Gregor, suplent a budúci profesor Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave, si dáva už 24. septembra 1945, teda bezprostredne po druhej svetovej vojne žiadosť na Povereníctvo pre školstvo a osvetu v Bratislave o finančnú podporu na študijnú cestu do Švédska, Nórska, Anglicka, prípadne Holandska v celkovej výške 25 000 Korún československých. Povereníctvo školstva tejto žiadosti vyhovelo. V prípise, ktorým sa žiadosti vyhovuje, je niekoľko zaujímavých poznámok – cesta bude trvať päť mesiacov, ak bude kratšia, treba alikvotnú časť peňazí vrátiť; podpora bude použitá roku 1946 a od všetkých navštívených ústavov treba predložiť potvrdenie o návšteve. Voľno na cestu (teda dovolenku) si musí M. Gregor zariadiť sám. M. Gregor mal už podmienky cesty predtým dohodnuté s Veľvyslanectvom Československej republiky v Štokholme.

Z izolácie do sveta
Mikuláš Gregor si na túto svoju cestu spomína dosť nostalgicky: „Keď roku 1945 umĺkli posledné výstrely najkrutejšej vojny ľudských dejín, ktoré vyhasili milióny životov a zničili vecné aj mravné hodnoty celých stáročí, úprimne sme si vydýchli, sťaby apokalyptický balvan sa bol odvalil v našej mysli... Naše zraky zalietali vtedy za hranice našich šumiacich borov a hrmiacich Tatier, aby bratsky objali všetkých našich blízkych a ďalekých priateľov, od ktorých nás plných 6 rokov delili čínske múry, vystavané z kamienkov zloby a nenávisti. Šesťročná izolácia slovenského technika, ktorého oko bolo zúžené iba na dekadentné zorné pole nemeckého myšlienkového sveta, chcelo vidieť viac a túžilo po rozvinutí technických vied, slovenského priemyslu, ale aj národného hospodárstva a túžilo poznať svetovú civilizáciu.“

Obdiv nad svetovými vedeckými kapacitami
M. Gregor pokračuje: „To bola jedna z úvah, ktorá inšpirovala moje zájazdy do Škandinávie v rokoch 1946 – 1947. Nie menší vplyv na toto rozhodnutie mala moja, už od útleho detstva vštepovaná úcta k najväčšiemu synovi Švédov, A. Nobelovi. Bola to aj túžba poznať jeho kultúrne a mravne vysoko vyspelý národ, ktorý obdaroval ľudstvo relatívne najväčším počtom vynikajúcich osobností, dávajúc mu Berzeliusa, Scheeleho, Celsiusa, Linného, Svante Arrheniusa, Svedberga, Angstrőma, Lavala, Ericsona, Brinella, Kjellina, Lagerlofovú a mnoho iných.
Vrelé city obdivu viedli ma aj do Nórska, kde žije počtom i svojou ťažkou životnou borbou nám Slovákom podobný a tradične priateľský uvedomelý národ Bjørnsonov, Ibsenov a Griegov. Nám, chemikom, je táto zem fjordov a umelých vodopádov zvlášť príťažlivá, lebo tu působili Birkeland a Eyde, ktorí na prelome do tohoto storočia prví sputnali po továrnicky vzdušný dusík na umelé hnojivá, čím obrátili nový list v dejinách tohto priemyselného odvetvia. A tak došlo po zdĺhavých prípravách a prekonaní temer nadľudských prekážok, spojených so zadovážením dovolenky, pasu, víza, devíz, atď., k realizácii mojej prvej cesty koncom júna 1946.“
Aj napriek finančnej podpore úradov a závodov na Slovensku si musel M. Gregor veľkú časť finančných nákladov hradiť zo svojich vlastných prostriedkov. Vo Švédsku mu návštevy jednotlivých priemyselných podnikov, ústavov a univerzít sprostredkovával Švédsky ústav pre kultúrny styk s cudzinou v Štokholme a v Nórsku Norsk Elektrokemisk AS v Oslo. Je iste zaujímavé, že pol roka cestoval po Škandinávii úplne sám.

Neuveriteľný počet navštívených inštitúcií
Cesta za začala 25. júna 1946 na trase Bratislava – Praha, Stockholm – Gőteborg – Malmő – Jorkőping – Hagformus – Falun – Stockholm – Lulea – Kirvna – Narvik – Trondheim – Oslo – Gőteborg – Praha – Bratislava. Celková dĺžka cesty bola 8 tisíc km, z toho 2 000 km lietadlom, 500 km loďou a zvyšok vlakmi a autobusmi. Na tejto ceste, ktorá trvala až do 4. novembra, navštívil neuveriteľných 101 rôznych výskumných ústavov, vysokých škôl a priemyselných závodov so zameraním na hutníctvo, cementársky priemysel, sklárstvo a spracovanie rúd. Samozrejme, že navštívil aj rôzne múzeá, pričom ťažiskom boli návštevy vo Švédsku, kde nebol priemysel poškodený 2. svetovou vojnou.
Dňa 27. septembra pricestoval M. Gregor do nórskeho Narviku, kde ho na železničnej stanici očakával disponent rudného prístavu pán Holboe. Vítali ho tu aj katastrofálne stopy vojnového ničenia; mesto aj prístav boli zničené. Mesto Narvik malo v tom období 10 000 obyvateľov a v prístave ležalo 23 potopených lodí. Všade však už boli rozbehnuté rekonštrukčné práce. Spoľahlivo už pracovala železničná doprava, ktorou prichádzala hemamtitová ruda z Kirkenesu vo Finmarke na spracovanie. Pri spracovávaní hematitu na oceľ tu bolo zamestnaných 6 000 – 7 000 ľudí pri zárobku 22 – 23 Nórskych korún za 8 hodín, pričom údajne stúpol životný štandard o 160 percent oproti roku 1938.
V ďalších dňoch cestoval M. Gregor loďou a vlakom cez Mosjoen do Trondheimu, kde bol prijatý na najvyššej úrovni rektorom univerzity J. M. Vogtom, profesorom pre mechanickú technológiu Lefringom a profesorom Dahlom (baníctvo a úpravárenstvo). Podľa predloženej správy konzultoval s týmito odborníkmi problémy nórskeho priemyslu. Technická vysoká škola v Trondheime mala v tom období nasledovné odbory: Architektúra, Baníctvo, Hutníctvo, Staviteľstvo a Zememeračstvo, Elektrotechnika – slaboprúdová, silnoprúdová, Chémia, Strojníctvo – všeobecné a lodiarske, Všeobecné oddelenia pre technickú fyziku. Na škole študovalo 1 000 študentov. Na tejto škole poskytli profesorovi Gregorovi celý rad informácií o školskom systéme, o systéme výchovy poslucháčov, ale predovšetkým mu poskytli rad technických informácií, odbornú literatúru a rad prednášok.
Z Trondheimu cestoval profesor Gregor autobusom do neďalekého Orklangeru. Tu navštívil hutnícko-chemický závod Orklan Metal. V ňom z pyritu vyrábali elementárnu síru, ktorá bola výhodným vývozným artiklom (počas II. svetovej vojny sa vyvážala na Slovensko).

Baníctvo, hutníctvo, sklárstvo, chémia, cementárne, vedecké ústavy...
V ďalšej časti postupne prešiel pyritovými baňami v Lokkene, poklonil sa rodisku Bjørnsterne Bjørnsona v Kviku, odkiaľ sa vrátil do Trondheimu. Na jeho predmestí navštívil firmu Lillerberg-Ferrolegeringar AS, ktorá vyrábala ferosilícium pomocou Pedersonovej metódy. Táto metóda spočívala vo vyredukovaní železa z bauxitu pomocou koksu, pričom vznikal aluminát vápenatý a surové železo. Neskoršie sa namiesto surového železa vyrábal ferosilícium. Z aluminátu vápenatého sa vyrábal oxid hlinitý, ktorý sa spracovával v Hoyangeri. Podnik bol pokusne založený v roku 1928 profesorom Trondheimskej univerzity Pedersenom. Elektrické pece, ktoré tu používali, mali už nepretržité Sőderbergove anódy. Sőderbergove anódy sa stali veľmi známe aj v hlinikárskom priemysle a elektrolyzéry s takýmito anódami sa budovali najmä pred II. svetovou vojnou a po II. svetovej vojne. Vlastníkom patentu na tieto anódy bol Norsk Elektrokemisk, ktorého závodný inžinier Sőderberg spolu s Ing. Westlym vyvinuli v priebehu rokov 1918 – 1926 výrobu elektródovej hmoty.
Veľkú pomoc profesorovi Gregorovi pri cestách po Nórsku poskytol vtedajší atasché Československého veľvyslanectva v Nórsku V. Roy, syn známeho slovenského básnika Vladimíra Roya. On mu pomáhal dohodovať návštevy, prípadne protestoval u jednotlivých firiem, keď nebola návšteva umožnená. Tak sa stalo napríklad v prípade hlinikárne v Hoyangeri. Vtedajší majiteľ Norsk Aluminium Co profesorovi Gregorovi návštevu nepovolil, ale na zásah československého atasché mu povolená bola. Žiaľ, M. Gregor musel túto návštevu pre pokročilú ročnú dobu a zlé cestovné spojenie odrieknuť. Cesta by bola trvala celý týždeň a bola by si vyžadovala aj dosť vysoké finančné náklady. Do hlinikárne Odda Smeltverk A/A Odda, ktorú chcel M. Gregor tiež navštíviť, ho nevpustili, údajne pre značnú zastaralosť technológie. A tak sa stalo, že hoci sa M. Gregor o hlinikársky priemysel mimoriadne zaujímal, hlinikáreň na tejto ceste nevidel. V cestovnej správe uviedol k tejto problematike poznámku, že na Slovensku by na plánovanú ročnú výrobu 10 000 ton bolo treba 23 000 kW elektrického výkonu. Kapacitu výroby hliníka v Nórsku uvádza 25 000 – 30 000 ton/rok. cena elektrickej energie bola v tom čase 0,25 – 0,65 őre/kWh.
Nasledovali návštevy ďalších závodov, hlavne oceliarní, výrobní ferozliatin, niklu, cínu, pozinkovní, ale napríklad aj konzervárne sardiniek. Mimoriadna pozornosť bola venovaná cementárňam a sklárňam. Pri všetkých závodoch M. Gregor uvádza aj stručný popis technológie. Pomerne podrobne napríklad popisuje výrobu Sőderbergovej uhlíkatej hmoty pre nepretržité anody, ktorej výroba sa v povojnovom období stále zvyšovala. V Stavangeri navštívil profesor Gregor firmu Stavangers Tinafabrik A/S, ktorá sa zaoberala odcínovaním odpadov, ale aj výrobou brokov zo zliatiny olova a 4-5 percent antimónu. Je zaujímavé, že výroba bola antimónom v množstve 100 ton/rok zabezpečovaná z Československa, teda pravdepodobne antimónom vyrábaným v Kovohutách Vajsková na Slovensku.

Tajomstvo výroby dusíkatých hnojív zo vzdušného dusíka sa nepodarilo odhaliť
O čo však profesorovi Gregorovi asi zvlášť išlo, bolo poodhaliť tajomstvo výroby syntetického amoniaku zo vzdušného dusíka, teda výroby, ktorá už bola u firmy Norsk Hydro zvládnutá. Podľa pôvodného plánu chcel profesor Gregor navštíviť dusikárne v Rjukane a Notodenne. Táto návšteva sa však nemohla aj napriek intervencii československých zastupiteľských úradov uskutočniť. Správa firmy Norsk Hydro jednoducho túto návštevu nepovolila. Profesor Gregor sa pokúsil precestovať cez tieto miesta a vidieť uvedené závody aspoň zvonka. Žiaľ, pre nepriaznivé počasie bola autobusová doprava cez horské hrebene Telamarku zastavená.
Aj napriek tejto malej nepríjemnosti hodnotil profesor Gregor cestu veľmi pozitívne. Priniesol si z Nórska rad praktických skúseností, dostatok literatúry pre ďalšie štúdium a poznatky, ktoré ďalej využíval. Už 3. januára 1947 podáva nadriadeným školským úradom pripomienky k chystanej novelizácii vysokoškolských predpisov, práve na základe skúseností, ktoré získal zo „škandinávskeho vysokého školstva technického smeru.“ Vychádzal zo skúseností získaných vo Švédsku (Stockholm a Gőteborg) a v Nórsku (Trondheim).

Návrhy pre zmeny v školstve...
Celý návrh, ktorý je napísaný na šiestich stranách, uvádza najskôr analýzu škandinávskeho školstva a potom návrhy pre slovenské vysoké školy. Medzi najvýznamnejšie opatrenia patrí kritérium pre prijímanie na vysoké školy. Okrem vynikajúceho prospechu z matematiky, fyziky, chémie a rysovania, sa ako podmienka prijatia kladie znalosť dvoch živých jazykov (na škandinávskych vysokých školách to bola znalosť angličtiny a nemčiny). V ďalšom hodnotení profesor Gregor kladie váhu na predbežnú praktickú znalosť vo volenom odbore, ktorá by sa prerátavala na prospechové jednotky.
Zo skúseností v Nórsku, kde sa na skúškach z odborne dôležitých disciplín sprísňuje skúšobný režim tým, že pri každej záverečnej skúške je prísediacim mimoškolský odborník, určený vládou, navrhuje M. Gregor, aby na II. rigoróznej skúške bol prísediacim, podľa nórskeho vzoru, externý pracovník s právom a zodpovednosťou examinátora, čím by sa paralyzoval aj prípadný individuálny ráz skúšania. Ďalej navrhuje zavedenie skúšobného poradia a terminovanie, čo by znamenalo lepšiu časovú a didaktickú ekonómiu pre poslucháčov počas celého štúdia. V tomto návrhu je rad ďalších menších opatrení, ktoré mali zlepšiť objektivitu a podmienky technického vysokoškolského štúdia. Podľa poznámok na archívnom dokumente boli návrhy prednesené 10. januára 1947 osobne profesorom Gregorom na rade, ktorá pripravovala novelizáciu vysokoškolských predpisov.
Dnes sa už ťažko dozvieme, či bolo niečo z týchto návrhov realizované. Radikálna zmena politického systému, ktorá nastala 25. februára 1948, určite neumožnila uplatniť demokratický rozvoj vysokoškolského štúdia. Práve naopak, školstvo ako také, sa dostalo pod silný vplyv vládnucej politickej strany.

Odovzdanie skúseností slovenským firmám
Praktické skúsenosti, ktoré M. Gregor získal na svojej ceste vo Švédsku a Nórsku, plne využil pri výchove odborníkov pre slovenský priemysel. Navyše, ako sám uvádza, podal obšírny referát bratislavskej Dynamitke, ďalej Slovenským sklárňam, n. p., Slovenským cementárňam, n. p., Technocheme Brno o škandinávskych dodávateľoch chemikálií, Slovenským hutám, n. p., Slovenským magnezitovým závodom, n. p. a pripravil aj výstavu z dovezených materiálov na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave.
Spomeniem ešte jeden zaujímavý kontakt profesora Gregora so Škandináviou. Na august a september 1947 v rámci pomoci „vojnou postihnutej Európe“ organizovala švédska vláda návštevu 130 vysokoškolských a univerzitných profesorov z Európy do rôznych závodov a ústavov vo Švédsku. Z Československa sa tohto podujatia zúčastnilo päť účastníkov, z toho štyria z Čiech a jeden (M. Gregor) zo Slovenska. Okrem iných ústavov navštívili Metalurgický ústav, Cementársky a betonársky ústav, Silikátový ústav a Výskumný ústav keramický.



Archívne pramene :

Archív Slovenskej akadémie vied, Bratislava
Osobný fond prof. Mikuláša Gregora, škatuľa č. 45, 83, 85-88.
Archív Slovenskej technickej univerzity, Bratislava
Osobný fond prof. Mikuláša Gregora.