L. A. Ruprecht – cisársko-kráľovský banský radca, rodák zo Smolníka a jeho obchodná cesta do Švédska, Nórska a Dánska

Článok bol publikovaný v časopise nórsko-slovenskej spoločnosti Bumerang 1/2008


V druhej polovici 18. storočia nastúpilo osvietenectvo aj v rakúsko-uhorskej monarchii. To uvoľnilo využívanie vedeckých poznatkov a prebudilo prírodné a technické vedy zo spánku trvajúceho roky. Práve v tomto období dosiahla úroveň baníctva a hutníctva na Slovensku, ktoré bolo súčasťou Uhorského štátu, vysokú úroveň. Slovensko s bohatým banskoštiavnickým a kremnickým regiónom, ale aj oblasťami v okolí Banskej Bystrice a Smolníka, patrilo medzi technicky najvyspelejšie oblasti Európy.

L. A. Ruprecht, ako študent na Baníckej akadémii
Výbornú povesť šírila aj Banská akadémia - prvá vysoká škola technického smeru v Banskej Štiavnici, ktorá tu bola výnosom cisárovnej Márie - Terézie založená roku 1762. Na tejto akadémii v rokoch 1772 – 1774 študoval aj Leopold Anton Ruprecht, ktorý sa narodil v Smolníku roku 1748, kde jeho otec František Ruprecht zastával vysokú funkciu. Po absolvovaní základného štúdia začal Leopold roku 1772 študovať na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici. Patril medzi úspešných študentov, nie príliš finančne zabezpečených. Už pred nástupom na akadémiu žiadal o poskytnutie 30 florénov na byt a palivo. Žiadosti bolo vyhovené a počas štúdia naďalej poberal štipendium. Po troch rokoch štúdia ho Dvorská komora pre mincovníctvo a baníctvo vo Viedni (na návrh Komorskogrófskeho úradu v Banskej Štiavnici) vymenovala za fiškála vo Vrchnom inšpektorskom úrade v Smolníku. Prísahu zložil 13. mája 1774. Z tejto funkcie mu vyplývala právomoc poradného hlasu na zasadnutiach Banského súdu a funkcia zapisovateľa Banského súdu a Vrchného inšpektorského úradu v Smolníku.

Návšteva Škandinávie
L. A. Ruprecht musel dosahovať výborné výsledky v škole, ale najmä v zamestnaní, keď bol Dvorskou komorou vo Viedni 1. novembra 1777 vyslaný na dvojročnú študijnú cestu do Švédska, Nórska a ďalších severských krajín, aby tu študoval novú banskú techniku, chémiu, mineralógiu a ekonomiku baníctva. Štúdiu chémie sa venoval najmä u profesora T. O. Bergmana v Uppsali vo Švédsku. Bolo to najvýznamnejšie stredisko pre štúdium teoretickej a experimentálnej chémie v severnej Európe. Okolo profesora T. O. Bergmana (1735 - 1783) sa sústreďovali aj ďalší významní švédski chemici, ako napríklad J. G. Gahn (1745 - 1818) - objaviteľ mangánu, P. J. Hjelm (1746 - 1813) - objaviteľ molybdénu a C. W. Schele (1742 - 1786) - významný experimentátor. Navyše bol T. O. Bergman aj vynikajúci analytik, čo bolo v tej dobe veľmi dôležité. Chemické zloženie rôznych minerálov konzultovali s T. O. Bergmanom odborníci z rôznych častí Európy. On sám rozpracoval viaceré metódy kvalitatívnej a kvantitatívnej analýzy, zaviedol napríklad „vážkovú analýzu", ale aj „analýzu na mokrej ceste".

Cesta bola vysoko hodnotená
Počas pobytu v severských krajinách L. A. Ruprecht publikoval niektoré svoje práce v „Zápiskoch uppsalskej univerzity“. Mnohé tu získané poznatky neskôr zaviedol pri vyučovaní chémie a zriaďovaní laboratórií Banskej akadémie v Banskej Štiavnici.
Správa, ktorú L. A. Ruprecht podával na Kráľovskú dvorskú komoru, a kde by mal byť podrobný popis cesty, sa nenašla ani v Slovenskom banskom archíve v Banskej Štiavnici, ani v Rakúskom štátnom archíve vo Viedni, a teda presný popis cesty a navštívené osoby nie sú známe. Na druhej strane sa však uvádza, že L. A. Ruprecht na tejto ceste navštívil Nórsko. Napríklad v liste Dvorskej komory pre mincovníctvo a baníctvo vo Viedni, v ktorom sa dáva povolenie p. Henckelovi oboznámiť sa s amalgáciou. Pritom sa zdôrazňuje, že: „...banský radca Ruprecht bol počas jeho cesty po zahraničných banských závodoch prijatý v Nórsku s veľkou ochotou". V ďalšom liste sa uvádza, že L. A. Ruprecht navštívil okrem nórskych aj dánske závody.
Pokúsil som sa na základe archívnych materiálov zostaviť priebeh tejto cesty, no ako som už uviedol, správy, ktoré by zachytávali priebeh cesty, navštívené závody, prípadne to, s kým sa L. A. Ruprecht na ceste stretol, sa doteraz nenašli ani v Banskej Štiavnici, ani vo Viedni a čakajú na svoje objavenie. Existuje však celý rad dokumentov, ktoré sa cesty týkajú. Napríklad v liste z Viedne na hlavného komorského grófa 31. decembra 1779 sa Ruprechtovi vyčíta, že pri prehliadke vyúčtovania z 3. decembra sa zistilo, že si zle vyúčtoval financie na jedného sluhu. Osem dní po 34 grošov sa rovná 4 zlaté a 32 grošov a pri spiatočnej ceste zasa 14 dní teda 7 zlatých a 56 grošov, spolu 12 zlatých a 28 grošov, a keďže podľa Dvorskej komory v zahraničí sluhu nepotreboval: „malo by sa mu vyplatenie tejto položky pozastaviť". Na druhej strane Dvorská komora uvádza, že následkom zníženia hodnoty medeného toliara vo Švédsku mohol by si takú istú hodnotu započítať. Veľkorysosť Dvorskej komory bola jednoznačná. Navrhuje tieto sumy započítať, rovnako ako aj sumy, ktoré musel vynaložiť na výkazy a manuskriptá, ktoré sa snažil získať na príkaz Dvorskej komory po odsúhlasení všetkých položiek. Súčasne prikazuje Ruprechta upozorniť, aby všetky dovezené kusy - vzorky odovzdal do úschovy Dvorskej komory a cenu každého predmetu osobitne vykázal.

Vyúčtovanie cesty na halier presné
Dvorská komora bola asi v účtovaní veľmi dôsledná, lebo opravila aj malé sčítacie chyby a celý cestovný účet stanovila na 3831 zlatých a 40, 5 groša.
Ďalej sa v liste pojednáva o plate L. A. Ruprechta na pôvodnom pôsobisku v Smolníku. V závere listu sa znova prejavuje veľká veľkorysosť komory: „Čo sa týka požadovaného doplatenia odškodného, nepoznáme Ruprechtom uvádzané okolnosti a ťažkosti a hoci mu cestovný účet nemôže byť zvýšený nad predpismi stanovené obnosy, predsa sme sa rozhodli vyplatiť mu paušálnu sumu 500 zlatých ako náhradu škôd a závdavku". List 31. decembra 1779 podpísal vo Viedni prezident Dvorskej komory, gróf Kollowrat. Uvedené problémy sa potom prerokovávali na zasadnutí kolégia hlavného komorského grófa 24. januára 1780. Kolégium vlastne informovalo A. Ruprechta o problémoch s vyúčtovaním, s udelením odškodného a súčasne ho upovedomilo o tom, že všetko, čo zozbieral v cudzích krajinách, musí odovzdať Dvorskej komore vo Viedni. Na zasadnutí 9. októbra požaduje Ruprecht, aby jeho pojednanie o výrobkoch cudzozemských banských závodov bolo zaradené spolu s prílohami a jednou debnou pre prírodovedecký kabinet (táto bola určená pre inú úlohu) do nasledujúceno dopravného zariadenia na prepravu striebra. Toto dopravné zariadenie sa volalo „Silberfuhranlage". Išlo o voz s ochranným dalo by sa povedať vojenským doprovodom, ktorý pravidelne dopravoval do Viedne a späť získané kovy, peniaze, poštu a iné. Zrejmé je, že Ruprechtova debna (pravdepodobne s minerálmi a vzorkami výrobkov) spolu s písomným pojednaním do „Silberfuhanlage" zaradené boli, ako sa to uvádza už 7. novembra v reskripte Dvorskej komory z 27. októbra. Informácie sa museli vymieňať pomerne rýchlo, lebo v resprikte zaprezentovanom 30. októbra, sa dáva prísediacemu úradu hlavného komorského grófa a profesorovi banských vied, pánovi Antonovi Ruprechtovi na známosť nielen spokojnosť „vysokých dvorných miest" (rozumej cisárskeho dvora) s jeho pojednaním o výrobe a predaji viacerých produktov cudzozemských banských závodov, ale A. Ruprecht je menovaný za skutočného cisársko - kráľovského banského radcu s celým fixným platom a ostatnými pôžitkami užívanými predtým profesorom 3. triedy plus komorským paušálom. V tejto zápisnici sa ďalej uvádza, že L. A. Ruprecht zložil predpísanú prísahu už 3. novembra a všetky spomínané náležitosti už oznámil dvorský radca Peitner von Liechtenfels hlavnej učtárni hlavného komorského grófa a všetkým podriadeným úradom.

Menovanie za assesora hl.komorského grófa a profesora chémie
Služba, ktorú L. A. Ruprecht preukázal, bola skutočne výnimočne ocenená. Povýšenie A. Ruprechta na assesora hlavného komorského grófa a profesora chémie a za cisársko - kráľovského banského radcu bolo oznámené nasledovným inštitúciám:
• Magistrátom 7 stredoslovenských miest Banskej Štiavnici, Kremnici, Banskej Bystrici, Banskej Belej, Novej Bane, Ľubietovej, Pukanca,
• Banskej správe v Banskej Bystrici a Kremnici,
• Banským súdom v Banskej Štiavnici, Pukanci, Novej Bani, Pezinku, Banskej Bystrici, Banskej Belej, Kremnici,
• Komorským panstvám Revište, Šášov, Ľupča,
• Mincovnému úradu v Kremnici
• Hlavnej učtárni a hlavnej pokladni Hlavného komorského grófa, (s tým, že L. A. Ruprecht 3. novembra zložil služobnú prísahu a od tohoto dňa mu treba vyplácať nový plat a pôžitky – poznámka autora).
Začal som pátrať po správe, ktorú profesor Ruprecht zaslal do Viedne. V Slovenskom banskom archíve v Banskej Štiavnici sa nenašla. Je možné, že ani nebola vyhotovená kópia. S veľkou nádejou som sa obrátil na Rakúsky štátny archív - finančný a dvorský komorský archív vo Viedni, kde som sa skutočne stretol s veľkým pozorumením. O niekoľko dní som dostal z Viedne správu L. A. Ruprechta, ktorú odoslal do Viedne o ceste do Švédska, Nórska a Dánska. Spracovaná a datovaná je v Banskej Štiavnici 12. októbra 1780. (Malá zaujímavosť, ktorá pre profesionálnych historikov nebude prekvapením - L. A. Ruprecht označuje október, ako vínový mesiac – „weinmonat"). Ukázalo sa však, že to nie je správa z cesty so všetkými výpočtami, ale sprievodný list, ktorý tiež mnohé vysvetľuje a akési ospravedlnenie pre nesplnenie termínu. Po ďalších vysvetľovaniach s Hoffarchívom mi bolo oznámené, že iná správa sa ani vo Viedni nenachádza.

Najdôležitejšia správa sa zatiaľ nenašla
V sprievodnom liste sa A. Ruprecht ospravedlňuje a rozvádza, koľko má povinností, denne pracuje a učí na Banskej akadémii a má aj veľa vedľajších povinností, takže nestačil včas vyhotoviť všetky pojednania. Považuje si však „za povinnosť vždy všetko plniť a najprísnejšie dodržiavať, no a aj ďalej si bude zodpovedne plniť svoje úlohy“. V ďalšej časti zdôvodňuje, že pôvodne chcel všetko popísať len krátko z pobytu vo Švédsku - o výrobe železa a jeho odbyte, ale keďže v navštívených krajinách zistil mnoho špecifických informácií aj o iných kovoch, považoval za vhodné rozšíriť predkladané pojednanie. A tak rozdelil pojednanie na A a B, z ktorých každé obsahuje 7 statí rôznych informácií, ktoré sa na nórskych a švédskych závodoch vyskytovali. Jednotlivé výrobky opisuje, porovnáva a pojednáva o nich. Popisuje tu železo, oceľ, meď, cín, mosadz, síru, kamenec, vitriol a ortuť. Popísané sú jednotlivé banské závody, druh činnosti v nich, ročná výroba, sortiment a rozmanitosť druhov produktov a ich výrobná cena do tej miery, ako to bolo možné, ďalej ročný predaj a aj informácie komu bol ten ktorý predaj uskutočnený. Všetky dáta sa vzťahujú na termín 1777 - 1778, ako ich A. Ruprecht odpozoroval. V pojednaní uviedol aj zahraničné miery, váhy, ale aj hodnotu peňazí (menové prepočty). No keďže ide o obsiahly materiál, žiada o zohľadnenie nesplnenia termínov.
Je trocha na škodu veci, že pôvodná správa sa do dnešných čias nenašla. Z nej by sme sa ešte viac dozvedeli o baníctve a hutníctve tohoto obdobia. Ale myslím si, že aj tento sprievodný list veľa napovedá, na čo bol Ruprecht do severských krajín vyslaný. Sám konštatuje, že účelom jeho cesty bola obchodná veda. Nikde sa nezmieňuje o získaní nejakých akademických poznatkov. Je možné, že to boli informácie určené len pre neho a jeho poslucháčov. Spomeniem ešte jedno zaujímavé ospravedlnenie: „...mohol som dosiahnuť viac, ale pobyt bol krátky a mohol som sa viac pýtať, aby som získal ešte viac informácií." Celú misiu hodnotí ako obchodnú s cieľom získať nové informácie o obchode s tovarmi, ktorými obchodovala aj Rakúsko-uhorská monarchia.
Ako už bolo uvedené, Viedeň bola s výsledkami cesty a správou veľmi spokojná. Preto Dvorská komora aj na základe dvoch návrhov hlavného komorského grófa, ktoré podal 10. januára a 23. februára 1779, menovala A. Ruprechta do už spomínaných funkcií (cisársko- kráľovského radcu s ročným fixným platom 1500 zlatých a ostatnými pôžitkami, ktoré poberal ako profesor III. triedy komorským paušálom).
Z archívnych materiálov jednoznačne vyplýva, že cesta A. Ruprechta do Švédska, Nórska a Dánska odštartovala jedinečnú profesnú dráhu tohoto 31 ročného profesora chémie, mineralógie, metalurgie a vedúceho katedry chémie na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici. S veľkým elánom sa púšťa do pedagogickej, ale aj vedeckej a organizátorskej práce, robí analýzy minerálov a rúd, je poverený zberom minerálov a budovaním mineralogických zbierok na vlastnej katedre, ale buduje zbierky aj pre seba, súkromne a pre rôzne organizácie. Predovšetkým dopĺňa cisársku zbierku minerálov vo Viedni, v Miláne a Padove. Zapája sa do výskumu sedmohradských zlatých rúd. Svojimi chemickými bádaniami sa dostal na prah objavu viacerých kovov. Riadi nepriamu amalgamáciu strieborných rúd v Sklených Tepliciach. Jeho činnosť bola skutočne veľmi bohatá. Roku 1791 robí z poverenia cisára revíziu banského poriadku, končia sa jeho povinnosti na Banskej akadémii. Roku 1792 je preložený do Viedne, kam odchádza pracovať do Dvorskej komory ako dvorný radca. Tu sa už venoval len organizátorskej práci. Umrel v roku 1814 ako 66-ročný vo Viedni.

Použitá literatúra
Archívne materiály
Slovenský banský archív, B. Štiavnica
HKG, Ord. 31.dec. 1779, HKG, Index Ord. 1780, Zasadanie kolégia HKG r. 1780, str.2037, HKG ord. 3577/1780.
Osterreichisches Statarchiv, Finanz und Hoffkamerarchiv, Wien Serie Schemnitz Sign. 1, unter der 4354 von 27. okt. 1780 seite 391-397,
Hogh M.: Spolupráca Antona Ruprechta pri zavádzaní nepriamej amalgamácie. Zborník zo sympózia „200 výročie zavedenia nepriamej amalgamácie.....“,Donovaly, Skl. Teplice, B. Štiavnica 1986,
Tibenský J. a kolektív : Priekopníci vedy a techniky na Slovensku, Vydavateľstvo Obzor Bratislava 1986,
Tomeček O. , Herčko I.: Chémia a mineralógia na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, Slov. chem. spoločnosť Banská Bystrica 2001.