V minulých dňoch, presne 20. júla 2011 sa prevalila cez ZSNP v Žiari veľká voda, ktorá prišla z opačného smeru, ako sa vždy predpokladalo, teda nie od rieky Hron, ale z okolitých hôr. Podobná situácia sa už v ZSNP stala, bolo to v jeden krásny, slnečný, letný deň roku 1963. Skoro naraz sa vtedy sústredili mračná nad bývalými Hornými Opatovcami a po 15 minútovom daždi sa začala valiť voda do závodu cez hlavnú vrátnicu. Zaujímavé bolo, že v závode skoro ani nepršalo. Povodeň spôsobil Konický potok, ktorý už bol v tom čase premenovaný na „vodoteč č. 2“. V podstate zo susedných Štiavnických vrchov prechádzajú cez ZSNP tri potoky Viešťanský /vodoteč č. 1/, Konický /vodoteč č.2/ a Opatovský, ktorý preteká povrchovým korytom. Viešťanský o Konický sú vedené pod terénom a na povrchové koryto vystupujú až po prekonaní ZSNP. Tak to naprojektovali naši predchodcovia a vymysleli aj ten fascinujúci názov „vodoteč“ namiesto obyčajného potok.
Vráťme sa však k vlastnej povodni. Prvé začali plávať autá, no v tom čase ich bolo na parkovisku málo /autá boli prakticky, ako na prídel/. V mojej pamäti zostalo, že tam boli len dve autá, ktoré si majitelia spolu so spolupracovníkmi dokázali udržať niekde poniže vrátnice /jedno auto Spartaka vlastnil hlavný metalurg a druhé vedúci projekcie/. Najväčšie škody nastali vytopením telefonickej ústredne, ktorá v tom predstavovala zložité a náročné zariadenie, bolo to ešte na báze relátok /podľa predpisov z toho času a s ohľadom na neustálu vojnovú hystériu musela byť ústredňa vybudovaná pod úrovňou okolitého terénu/, ďalej bol vytopený archív, sklad Civilnej obrany, teda vytopené boli suterénne miestnosti administratívnej budovy.
Voda ďalej postupovala a vytopila prevádzku Opravy a údržba /terajšie Remeslo-Strojal/, tu už však nemala takú mohutnosť, ale všetky kanály s elektroinštaláciou boli plné vody, samozrejme, že aj podlahy boli pod vodou, je zaujímavé, že sme nedokázali robiť žiadne opatrenia, aby voda nevnikla do veľmi rizikovej elektrolýzy. Povodňová vlna kulminovala niekoľko centimetrov pred vniknutím do elektrických kanálov Elektrolýzy. Cesta bola zničená a po nej pretekala stále voda a tak bol odchod z prevádzok a príchod do práce pre obsluhu organizovaný tak, že k betónovému plotu boli z oboch strán pristavené rebríky a zamestnanci sa cez ne „šplhali“.
Nasledovala likvidácia škôd, archív sa celý rozobral a sušil sa rôznymi veľa razy primitívnymi prostriedkami vyrobenými na tento účel. Na mnohých archívnych spisoch vidieť následky povodne aj po 48 rokoch. Protichemické prostriedky zo skladu Civilnej obrany boli do značnej miery zničené. Najväčšie problémy boli s telefónnou ústredňou. Celý závod bol bez telefonického spojenia, pritom rizikovosť pracovísk nemusím ani zdôrazňovať, stačí spomenúť prácu s tekutým kovom, alkáliami a všade číhajúce nebezpečenstvo úrazu elektrickým prúdom. Tá situácia trvala možno jeden rok, alebo ešte aj viac. Na celú Elektrolýzu, ktorá mala viac ako 1000 zamestnancov boli v prvej etape nainštalované dva telefónne prístroje z ktorých sa dalo telefonovať mimo závodu /aj tie boli ručne prepájané/, jeden aparát bol u vedúceho prevádzky a jeden v meniarni, ktorá zásobovala výrobu hliníka elektrickou energiou, vnútorné spojenie v závode neexistovalo. Mnoho problémov, ktoré sa vybavovali telefonicky sa museli vybavovať osobne. V závode sa pre technicko-hospodárskych pracovníkov zaviedli bicykle /na urýchlené riešenie operatívnych problémov/ a bolo to zaujímavé, že systém sa ujal bicykle boli riadne označkované, súkromné sa nesmeli používať.
Na ochranu suterénnych priestorov administratívnej budovy bol vybudovaný ochranný do jedného metra vysoký múrik, ktorý našiel svoje využitie v týchto dňoch po 48 rokoch.
Záverom ešte jedna humorná argumentácia, ktorá vznikla o niekoľko neskôr, keď sa presadzoval investičný návrh na rozšírenie telefónnej ústredne, samozrejme sa argumentovalo zlepšením ekonomických parametrov, vtedy vyhlásil pamätnú vetu vtedajší podnikový riaditeľ Š. Š.: “neargumentujte mi tu ekonomikou, v čase, keď sme mali vo fabrike možno 10 telefónov, dosiahli sme najlepšie ekonomické výsledky...“
Poznámka: povodeň, od Hrona ohrozila ZSNP neskôr po jesenných dažďoch v roku 1974.
Zatopený priestor kde ja v súčasnosti autobusová stanica, v tom období ešte nebola vybudovaná
Odchod zo smeny s prekážkami
Zatopený vstup do závodu
Hodiny ukazujú 12 hod. a 20 minút a všetko je skončené
Následky ukazujú nasledovné fotografie
Telefónna ústredňa bola úplne zničená
Sklad Civilnej obrany
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára