Je zaujímavé, že hoci mestečko Sv. Kríž nad Hronom malo pre svoj hospodársky rozvoj výhodnú geografickú polohu v podstate sa na jeho území a ani na jeho okolí až do 20. storočia žiadna významnejšia priemyselná činnosť nevyvinula. Santa Crucis de Susal založený na križovatke ciest medzi významnými banskými mestami Kremnicou a Banskou Štiavnicou, ktoré mali výsady kráľovských miest a cestou, ktorá viedla pozdĺž rieky Hron, zostalo po celé storočia poľnohospodárskym mestom s prislúchajúcou remeselníckou výrobou. Práve cesta pozdĺž rieky Hron, ktorá sa pravdepodobne križovala s cestou medzi Budínom, Turcom a ďalej Poľskom vytvorila dobré predpoklady pre prácu mýtnikov. Samotný Hron vytváral dobré podmienky pre pltníctvo a dopravu rôznych tovarov. Občania Sv. Kríža nad Hronom mali povesť šikovných obchodníkov. Prvé písomné zmienky o ťažbe a spracovaní kameňa sú z roku 1453, remeselnícke cechu boli zakladané v druhej polovici 17. storočia. Jedným z prvých bol založený roku 1678 cech krajčírov a nasledujú ďalšie – čižmársky, obuvnícky, kováčsky, cech mäsiarov a ďalšie, ktoré slúžili potrebám občanov.
Založenie banskobystrického biskupstva
K zlepšeniu sociálnych podmienok určite prispelo rozhodnutie o vzniku banskobystrického biskupstva v roku 1776, ktoré sa rozhodlo ponechať si arcibiskupský kaštieľ ako stále sídlo biskupov. Toto rozhodnutie umožnilo mnohým obyvateľom zamestnať sa priamo v kaštieli a významná bola aj hospodárska činnosť Svätokrížskeho panstva.
Budova na biskupskom majeri na Kupči
Nakoniec prvým poľnohospodárskym podnikom s prvkami riadenia jeho činnosti bol majer Kupča, ktorý sa stal centrom poľnohospodárskej činnosti, bol to poľnohospodársky podnik moderného typu, jeho rozloha bola 652 hektárov, hlavnými produktmi bola pšenica, raž, jačmeň a ovos. Rozvinutá bola aj živočíšna výroba, keď tu chovali 44 kráv a teliat, 20 koní a volov, 775 oviec, ošípané a chovala sa tu aj hydina. V roku 1876 tu žilo 73 obyvateľov, už predtým tu v roku 1863 dal Štefan Moyses postaviť kostolík. Na majeri dokázali komplexne spracovať svoje produkty, bol tu mlyn, bitúnok, pálenica, pivovar, píla. Banskobystrické biskupstvo tieto majetky prenajímalo podobne ako skláreň, v Kľakovskej doline pri Novej Lehote. Túto si dovoľujem spomenúť, lebo to bol prvý priemyselný závod v našom kraji, niektorí árendátori žili vo vtedajšom Sv. Kríži nad Hronom. Skláreň mala uzatvorený technologický cyklus a pracovala od roku 1793 do roku 1886.
Ako poľnohospodárske mesto vstupoval Sv. Kríž nad Hronom aj do 20. storočia, veď napríklad v roku 1900 pracovalo v poľnohospodárstve 433 občanov, okolo 100 ich bolo sluhami a nádenníkmi, a priemyselnou činnosťou a obchodom sa zaoberalo asi 140 obyvateľov mesta.
Ťažba a spracovanie kameňa
Podobný vývoj prebiehal do päťdesiatych rokov 20. storočia, pokračovali priemyselné činnosti spojené s ťažbou a spracovaním kameňa z miestnych zdrojov, ako štetovacích materiálov, alebo limnokvarcitových mlynských kameňov, ktorú rozvinula podnikateľská činnosť rodiny Zimmermanovcov, ďalej to bola firma Schwarz a Behrle, továreň na mlynské kamene a rôzne kamenárske výrobky. Zamestnávala asi 30 zamestnancov, a svoje výrobky exportovala do viacerých európskych štátov. Ďalším kamenárskym podnikom bol Legiolom pod Šibeničným vrchom vyrábajúci čadičové výrobky pre výstavbu ciest. V roku 1930 zamestnával tak isto okolo 30 zamestnancov. Ako prírodná pamiatka po ťažbe čadiča v Legiolome vznikla ukážka, keď sa do z tufitov vytvoreného Šibeničného vrchu vtláčal čadič, ako najmladší sopečný materiál. V tomto období prebiehala aj výroba okrového farbiva z banských vôd zo známej odvodňovacej Ferdinand štôlne. Niekoľko firiem sa zaoberalo ťažbou a spracovaním dreva. Boli to najmä píla, ktorá patrila banskobystrickému biskupstvu, ďalej píly patriace Drevoobchodnej spoločnosti a Vlasteneckej drevopriemyselnej spoločnosti zo Sv. Kríža nad Hronom. V 19. storočí vznikla aj píla v Šašovskom Podhradí. Začínalo sa rozvíjať aj stavebníctvo najmä s rozvojom výstavby ciest.
Začiatky finančníctva
Finančnou činnosťou sa v tomto období zaoberali štyri finančné ústavy. Filiálku mala v meste Národná banka, úč. spol. B. Bystrica, Zlatomoravecká Agrárna banka, Úverné družstvo a Roľnícka vzájomná pokladnica. Žiadna z týchto činností však nenadobudla taký rozmach, aby zásadným spôsobom zmenila sociálnu skladbu obyvateľstva. Pravdou je, že v tomto období, teda v prvej polovici 20. storočia, už poľnohospodárska činnosť nedokázala uspokojiť ekonomické a sociálne nároky obyvateľov a mnohí nachádzali prácu v cudzine ako poľnohospodárski robotníci.
Druhá svetová vojna sa tragicky dotkla Sv. Kríža a jej koniec očakávali obyvatelia s veľkými nádejami, začala sa intenzívna obnova mesta, obnovovali sa poškodené podniky, modernizovali sa mnohé občianske zariadenia, zrenovovaný bol aj kamenársky závod, ktorý už ale patril pod Magnezitové závody v Lovinobani.
Založenie Jednotného roľníckeho družstva a Komunálneho podniku
Politická zmena, ktorá sa odohrala v roku 1948 v mnohom zmenila vývoj vo Sv. Kríži nad Hronom. Tento vývoj sa veľmi negatívne dotkol súkromne hospodáriacich roľníkov a remeselníkov. Medzi časovo významné udalosti tohto obdobia patrí založenie menšinového Jednotného roľníckeho družstva (JRD) v roku 1949. Do JRD vstupovali najmä malí a strední roľníci pod ekonomickým, politickým a silovým nátlakom.
Po roku 1948 začínajú zanikať aj súkromné živnosti. Živnostníci sa v podstate násilím združili v Komunálnom podniku, ktorý vznikol vo Sv. Kríži nad Hronom v roku 1949, v prvej etape tu bolo združené 17 činností. V roku 1950 mal podnik okolo 50 prevádzok a 200 zamestnancov.
Výstavba hlinikárne
V tomto období bolo v decembri roku 1950 prijaté uznesenie československej vlády v Prahe o zriadení Kovohút Hron vo Sv. Kríži nad Hronom. Kovohuty Hron majú v zriaďovacej listine dátum vzniku 1.január 1951. V tom čase mal Sv. Kríž nad Hronom 1449 obyvateľov, ktorí žili v 276 domoch s 347 bytmi.
Prvé stroje začali s výkopmi
Samotné rozhodnutie o výstavbe hlinikárne v Československu a jej umiestnení na katastrálnom území obce Horné Opatovce malo politické a vojensko-strategické dôvody. Jednak to bol následok rozdelenia Európy po roku 1948. keď na dovoz hliníka do Československa bolo uvalené embargo a z hľadiska vojensko-strategického sa hľadala lokalita, ktorá bude čo najďalej od západných hraníc, podľa možnosti blízko Maďarska, ako potenciálneho dodávateľa základnej suroviny, ďalej sa hľadala rozsiahla rovina, ktorá bude dobre ukrytá medzi horami. Takéto podmienky veľmi dobre spĺňalo údolie Hrona obkolesené na západe pohorím Vtáčnik, na severe Kremnickými vrchmi a na juhovýchode Štiavnickými vrchmi, teda medzi obcami Sv. Kríž nad Hronom a Horné Opatovce, na území súčasnej Žiarskej kotliny. V tom čase to bola kotlina pri Sv. Kríži.
Stavenisko hlinikárne
Celý projekt bol prísne utajený a občania, ktorým na pozemkoch vymeriavali miesto pre novú továreň, ani nevedeli, čo sa v nej bude vyrábať. Z katastra obce Horné Opatovce bolo za veľmi nízke ceny vykúpené 160 hektárov pozemkov pre budúcu hlinikáreň. Samozrejme, ako to bolo v tom období zvykom, bez súhlasu majiteľov.
Prípravné stavebné práce sa začali v jarných mesiacoch roku 1951, o vysokom stavebnom tempe svedčí napríklad výstavba meniarne elektrického prúdu, ktorá sa začala v novembri 1951 a koncom júla 1952 bola hotová, pritom na stavbe bol nedostatok mechanizačných zariadení, nakoniec aj stavba ďalších stavebných častí včítane montáže technológie pokračovala vysokým tempom, tak že 29. augusta 1953 bol na týchto zariadeniach vyrobený prvý elektrolytický hliník. Tu je potrebné zdôrazniť, že samotná technológia výroby hliníka je chemicky a metalurgicky veľmi náročná a náročná bola aj skutočnosť, že bola realizovaná v regióne, kde nemala priemyselná výroba tradíciu, nakoniec na zvládnutí technológie sa zúčastňovali pracovníci z celého Slovenska a čiastočne aj z Čiech, ktorí prešli zaškolením v maďarských hlinikárňach. Pre týchto pracovníkov sa už v roku 1952 začala intenzívna výstavba bytov formou sídliska.
Mechanizácia pri výstavbe B-série /druhej elektrolýznej haly/
Výroba hliníka – radosti a sklamania
Za celé obdobie od začiatku päťdesiatych rokov sa stal Závod Slovenského národného povstania najväčším zamestnávateľom v Žiari nad Hronom. S jeho rastom sa však vytvárala aj nadväzujúca štruktúra. a tak postupne vznikali a rozvíjali sa aj tak ďalšie priemyselné činnosti. Je celkom pochopiteľné, že na rast a rozmanitosť výroby nadväzoval stavebný priemysel, ktorý sa zaradil na druhé miesto, napríklad z roku 1975 zamestnával v Žiari nad Hronom etablovaný Priemstav Prievidza okolo 500 zamestnancov, pričom silná stavebná skupina bola vytvorená aj pri samotnom ZSNP. Investičnou stavebnou činnosťou sa zaoberal aj Okresný stavebný podnik.
Významné postavenie zaujal aj potravinársky priemysel, ktorý svojimi výrobkami (chlieb, pečivo, nealkoholické nápoje, centrálna výroba jedál) zásoboval najmä mesto a okolité obce.
Podobne tomu bolo v podnikoch, ktoré vznikli ako služby pre obsluhu mesta (dodávky vody, energií a pod.).
V šesťdesiatych rokoch bol založený dopravný závod ČSAD a opravárenský závod. Naďalej rozvíjali svoju činnosť kameňolomy a lesnícke a drevárske závody, najmä Preglejka v Šašovskom Podhradí, ktorá sa zameriavala na výrobu piliarskych výrobkov z ihličnatého a bukového dreva.
Slávnostne prijatá výroba hliníka však priniesla závažné problémy, ktoré ako keby nebol nikto predpokladal. Výron fluórových exhalátov, prachu a polycyklických uhľovodíkov, ktoré vznikali v procese a bez ich likvidácie zamorovali pracovné a životné prostredie, ukázal s akými problémami sa budú ľudia v kotline pri Sv. Kríži nad Hronom v budúcnosti stretávať. Pre podmienky samotného výrobného procesu bola zhoršujúcim faktorom aj fyzicky ťažká práca s minimálnou mechanizáciou, a tak zložitú situáciu v Kovohutách Hron, ako sa hlinikáreň volala, musela vláda riešiť už v decembri 1953. Problémy boli najmä s dodávkami elektrickej energie, kvalitou ovzdušia, ale vznikla nespokojnosť aj s nízkymi mzdami. V podstate najvýznamnejším opatrením bolo skrátenie pracovných smien na 6 hodín denne a 36 hodín týždenne.
Výroba hliníka v prvom neúplnom roku dosiahla 2 735 ton. V ďalších rokoch výroba stúpala, súčasne sa začala budovať druhá elektrolýzna séria, tak isto ako prvá, so 168 elektrolytickými pecami. Plánovaná kapacita 50 000 ton hliníka za rok bola dosiahnutá na rozhraní rokov 1959 – 1960. Ešte predtým v roku 1954 boli Kovohuty Hron premenované na Závod Slovenského národného povstania a v roku 1955 bolo mesto Sv. Kríž nad Hronom premenované na Žiar nad Hronom.
Predstavy vtedajšej vlády a asi aj strategické hľadiská na zabezpečenie sebestačnosti vo výrobe hliníka boli také, že v Žiari nad Hronom bude vybudovaný komplexný kombinát, ktorý by mal vyrábať hliník priamo z rudy, ktorú by dodávalo Maďarsko, znova sa do pozadia dostala ekologická situácia v uzatvorenej Žiarskej kotline. V roku 1957 bola uvedená do chodu výroba oxidu hlinitého a výroba technologickej pary a elektrickej energie.
Výroba oxidu hlinitého bola zavedená v roku 1957 - kalcinačné pece
V tomto období sa v plnej miere prejavila zlá ekologická situácia v obci Horné Opatovce, ktoré boli len niekoľko sto metrov od hlinikárne, navyše v smere prevládajúcich vetrov. Aj keď sa v hlinikárni robili rôzne opatrenia na zníženie emisií, začalo sa v rokoch 1961 – 1962 uvažovať o presídlení obce, ktorá bola nakoniec v júni 1969 oficiálne zrušená.
Rozvoj hutníckej druhovýroby na báze hliníka
Vybudované prevádzky, ktoré mali charakter ťažkého priemyslu, nedávali možnosť zamestnania ľudí, ktorí mali poškodené zdravie v týchto prevádzkach a najmä ženám. Tieto dôvody sa stali hlavnými argumentmi na dobudovanie hlinikárskeho kombinátu výrobami, v ktorých by sa hliník spracovával novými technológiami na sofistikovanejšie výrobky. Tak sa postupne od roku 1967 začali formovať prevádzky na výrobu odliatkov z hliníkových zliatin, výrobu hliníkových a železohliníkových lán, rozbehla sa výroba rôznych meracích prístrojov, hliníkových túb pre potravinárske, kozmetické a farmaceutické výrobky.
Prelomové rozhodnutie vzniklo roku 1968, keď bolo rozhodnuté, že v Žiari nad Hronom bude realizovaná výroba profilov z hliníka a jeho zliatin. Už v októbri 1969 boli vylisované prvé hliníkové profily a vzápätí sa začala rozvíjať výroba stavebných prvkov na báze hliníka. Táto nadobudla veľký rozmach, pričom sa na povrchovú úpravu profilov využívali najmodernejšie technológie. V osemdesiatych rokoch bolo z týchto profilov vybudované niekoľko architektonicky zaujímavých stavieb v celom Československu. Samotná výroba profilov dala podnet aj na výrobu termosolárnych systémov. V tejto výrobe sa stalo ZSNP popredným výrobcom v celom Československu. Hliník vyrobený v žiarskej prvovýrobe – elektrolýzou oxidu hlinitého sa začal v Žiari nad Hronom aj spracovávať. Rozmach spracovávania hliníka bol skutočne mohutný a po nabehnutí výroby v Závode Zlievareň a Druhovýroba sa spracovávalo 60 % hliníka vyrobeného v najťažšej hutníckej prevádzke Elektrolýze. Nové výrobne mali už na tú dobu moderné technológie a neprinášali závažnejšie environmentálne problémy, stále tu však boli prevádzky na výrobu hliníka – elektrolýza, výroba anódovej hmoty, výroba oxidu hlinitého, ale aj výroba elektrickej energie a pary pre výrobu oxidu hlinitého.
Najvážnejším problémom bola elektrolytická výroba hliníka, ktorá od výroby prvého hliníka v roku 1953 emitovala do ovzdušia (pracovného a životného prostredia) exhaláty fluóru, polycyklické uhľovodíky (dechty), prach s obsahom oxidu hlinitého a uhlíka, oxid uhoľnatý a uhličitý. Hoci sa časť týchto škodlivín zachytávala, únik takých agresívnych chemických látok zanechával stále hlbšie stopy na devastácii prírody žiarskej kotliny, čo je však ešte horšie aj na zdravotnom stave občanov, najmä tých, ktorí pracovali priamo pri výrobe hliníka.
Ako už bolo uvedené, inštalovaná technológia sa ukázala ako zastaralá a zdraviu škodlivá už niekoľko mesiacov po spustení a v tomto období sa vlastne začal aj úporný boj o jej technickú a technologickú modernizáciu. Už v tomto období boli známe technológie, ktoré mali kvalitu pracovného a životného prostredia vyriešenú. Pri centrálnom spôsobe riadenia národného hospodárstva sa zraky hutníkov obracali na Federálnu vládu Československej republiky. Táto síce zaradila do svojho programu uznesenie o modernizácii výroby hliníka už v roku 1969, žiaľ zostalo len pri prijatí uznesenia a ďalej sa nič nerealizovalo. Po rôznych nátlakových akciách prijalo Predsedníctvo Federálnej vlády Československej socialistickej republiky (ČSSR) dňa 12. decembra 1985 uznesenie, v ktorom rozhodla o modernizácii výroby hliníka v Žiari nad Hronom. Dôležitou skutočnosťou bolo, že toto uznesenie sa začalo realizovať. Už pred prijatím tohto uznesenia prebehli rôzne výberové konania so svetovými výrobcami hliníka na možnosť dodávky technológie, ktorá by znamenala výrazné zníženie exhalátov, možnosť zvýšenia výroby hliníka s možnosťou maximálnej mechanizácie a možnosťou riadenia počítačmi. Najlepšie podmienky poskytla nórska firma ASV Oslo, ktorá sa neskôr stala súčasťou firmy Hydroaluminium. Oslo.
Modernizácia, ale hlavne ekologizácia výroby hliníka
Modernizácia sa začala do procesu však vstúpila politická zmena v roku 1989 a vláda v Prahe odmietla financovať projekt modernizácie zo štátneho rozpočtu. Nastali dlhé, v niektorých prípadoch vyčerpávajúce jednania najskôr so slovenskými, neskôr so zahraničnými bankami, ktoré boli v prevažnej miere neúspešné, najmä keď sa jednalo o definitívne dofinancovanie projektu s prípadným kapitálovým vstupom do vlastníctva novovznikajúcej hlinikárne. Najlepšie sa tejto úlohy zhostila Európska banka pre obnovu a rozvoj (EBRD) Londýn, ktorá vložila do projektu aj svoj kapitálový vklad a poskytla finančnú pôžičku, v takej výške, aby mohol byť celý projekt úspešne uvedený do prevádzky. Vznikla nová akciová spoločnosť Slovalco s vlastníkmi Závod Slovenského národného povstania (ZSNP), Hydroaluminium Oslo (HA) a Európska banka pre obnovu a rozvoj (EBRD). Tempo výstavby sa zrýchlilo a 1. júna 1995 bol uvedený do chodu prvý elektrolyzér s modernizovanou technológiou, v decembri toho istého roku bolo spustených všetkých 172 elektrolyzérov. Skončila sa najvýznamnejšia etapa modernizácie výroby hliníka v Žiari nad Hronom.
Európska banka pre obnovu a rozvoj sa však neuspokojila len s týmto výsledkom. Ešte pred vstupom do projektu si nechala spraviť enviromentálny audit v Závode slovenského národného povstania v okolí a svoj finančný vstup do projektu podmienila realizáciou 25 rôznych opatrení, medzi ktoré patrili – odstránenie, likvidácia neekologických výrob, ekologická náprava vo výrobách, kde existujú na nápravy technické možnosti, zníženie a správne skladovanie technologických odpadov, odstránenie následkov, ktoré vznikli devastačným pôsobením starých technológií (napríklad sanácia znečistenej pôdy, ktorá bola kontaminovaná polycyklickými uhľovodíkmi). Na základe týchto zmlúv o odstránenie ekologických škôd, aj historických bola Žiarska kotlina do značnej miery revitalizovaná V skutočnosti došlo k likvidácii starých výrob hliníka, z ekologicko-ekonomických dôvodov bola odstavená výroba oxidu hlinitého, modernizovaná výroba anódovej hmoty, zmodernizovalo sa energetické hospodárstvo. Len pre zaujímavosť starou technológiou výroby hliníka bolo za 43 rokov prevádzkovania vyrobené 2 milióny a 350 tisíc ton hliníka, súčasne bolo za toto obdobie emitované 33 053 ton fluórových exhalátov, viac ako 36 000 ton polycyklických uhľovodíkov (dechtov) a 58 000 ton tuhých znečisťujúcich látok (prach) s obsahom najmä oxidu hlinitého a uhlíka.
Pohľad do elektrolýznej haly Slovalca
Transformácia Závodu Slovenského národného povstania, štátny podnik
V roku 1991 sa transformoval Závod Slovenského národného povstania na akciovú spoločnosť, ktorú na 100 % vlastnil Fond národného majetku, súčasne sa začala reštrukturalizácia na jednotlivé spoločnosti a závody. V rokoch 2001 – 2003 došlo k rozšíreniu a intenzifikácii výroby prvotného – elektrolytického hliníka v spoločnosti Slovalco, a. s., ktorého výroba dosiahla v roku 2005 159.000 ton za rok. Majiteľmi Slovalca boli v tom čase ZSNP, a. s., Hydroaluminium Oslo a EBRD Londýn.
V roku 2000 vznikla slovensko-nemecká spoločnosť zaoberajúca sa výrobou odliatkov pre automobilový priemysel Rautenbach – ZSNP, s. r. o., ktorej nemecký spoluvlastník nadobudol v roku 2001 stopercentný obchodný podiel a spoločnosť bola premenovaná na Rautenbach Slovakia, s. r. o., ktorá bola neskôr odpredaná mexickej firme Nemak Slovakia, s. r. o. Spoločnosť vyrába najmä odliatky pre automobilový priemysel, pričom zaznamenáva prudký rozvoj. V roku 2006 vyrobila takmer 9.000 ton odliatkov.
Skutočná privatizácia Závodu Slovenského národného povstania, a. s., bola realizovaná až v roku 2002, keď Fond národného majetku Slov. republiky odpredal 73,86 % akcií ZSNP, a. s., zamestnanecko-manažérskej Žiarskej hutníckej spoločnosti, a. s. (ŽHS, a. s.), ktorej finančným partnerom je investičná skupina Penta. Finančná situácia v ZSNP, a. s., bola nepriaznivá s ohľadom na modernizáciu výroby hliníka a prevádzkovania radu neekologických a neekonomických výrob, navyše stále zostával v spoločnosti ekologický dlh v súvislosti s neriešením problému odkaliska červeného a hnedého kalu technologického odpadu z výroby oxidu hlinitého.
Celkové ozdravenie spoločnosti a zvýšenie jej výkonnosti bolo vlastne podmienkou ďalšej existencie ZSNP, a. s. V réžii private equity skupiny Penta sa nový manažment hneď po privatizácii pustil do radikálnych reštrukturalizačných krokov, pričom hlavný dôraz sa kládol na dôslednosť zmien a rýchlosť ich realizácie.
Odborným výberom boli určené hlavné podnikateľské aktivity a prehodnotené boli aj perspektívy jednotlivých činností.
Odborným výberom boli určené hlavné podnikateľské aktivity – výroba a predaj hliníkových odliatkov v závode Finalcast a ZSNP Foundry, hliníkových profilov v závode Alufinal, výroba hliníkových a laminátových túb v závode Tuby, výroba hliníkových zliatin v závode Sloval a výroba uhlíkových materiálov v závode VUM. Z obslužných aktivít výroba tepla, elektrickej energie, stlačeného vzduchu a železničná doprava v rámci areálu ZSNP. Pre činnosti, ktoré spoločnosť nemienila ďalej rozvíjať, hľadala možnosti ich zachovania, nie však v rámci ZSNP, ale postupným predajom a outsorcingom. Takto odčlenené boli napríklad STO – stavebná výroba, Strojal – strojnícka výroba, a ďalšie.
Privatizácia ZSNP, a.s.
Ďalšie roky nasledujúce po finančnej stabilizácii spoločnosti ZSNP, a. s., boli charakterizované hľadaním investorov pre pokračujúce ozdravovanie výrobných jednotiek. Veľmi podstatnou podmienkou bolo pokračovať vo výrobe na báze hliníka.
V zmysle svojej stratégie získala Private equity skupina Penta v roku 2005 pre ZSNP, a. s., dvoch silných zahraničných investorov. Do spoločnosti Alufinal, zameriavajúcej sa na výrobu lisovaných hliníkových profilov, vstúpila švédska spoločnosť SAPA AB (prechod majetkových práv k 1. 12. 2005) a do závodu Foundry, špecializovaného na vysokotlakové vstrekovanie a obrábanie hliníkových súčiastok pre automobilový priemysel, španielsky nadnárodný koncern Fagor Ederlan (k 27. 1. 2006). Jedným z dôležitých kritérií pri rozhodovaní o nových majiteľoch bola ich predstava o ďalšej stratégii rozvoja závodu, o ktorý prejavili záujem. Alufinal a Foundry získali s novými majiteľmi novú perspektívu a ambície ďalšieho posilnenia svojej pozície na domácom i zahraničnom trhu.
Koncom roka 2005 kúpil ZSNP, a. s., od mesta Žiar nad Hronom vyše 76-percentný obchodný podiel v spoločnosti Teplo, s. r. o., zaoberajúcej sa distribúciou tepla v meste. Stal sa tak jej 100 % vlastníkom, čo umožňuje využívať synergické efekty vyplývajúce zo spojenia s výrobcom tepla, ktorým je ZSNP (závod ENEVIA). Ako stabilná a prosperujúca spoločnosť dokáže ZSNP zabezpečiť efektívnu, modernú výrobu tepla, a zároveň dokáže zabezpečiť aj rozvoj a obnovu distribučnej siete.
Novovzniknutá spoločnosť Sapa Profily, a. s., sa stala významným výrobcom profilov z hliníka a jeho zliatin a v súčasnosti pokrýva 60 % slovenského trhu, pritom jej stratégia smeruje k ďalšiemu zvyšovaniu výroby. Na túto spoločnosť je naviazaná ďalšia privátna spoločnosť Alusteel (pôvodne zo skupiny ZSNP, a. s.), ktorá má za sebou celý realizačných výstupov na architektonicky náročných stavbách prakticky po celom Slovensku. Vyrába a dodáva veľmi široký sortiment hliníkových stavebných prvkov v najrôznejšom prevedení a kombináciách.
Spracovávaním hliníka sa zaoberajú aj ďalšie spoločnosti, z väčších treba spomenúť ŽHS, a. s., ktorá vyrába vo svojich samostatných spoločnostiach ťahané hliníkové drôty, hliníkové laná, hliníkovo-oceľové laná, hliníkové rúrky, v ďalšej spoločnosti Tubapack, a. s., sa zaoberá výrobou hliníkových a plastových túb pre kozmetický, potravinársky, farmaceutický a chemický priemysel. V ŽHS, a. s., sa ďalej rozvíja recyklácia starých motorových vozidiel, plastov a spracovávanie hliníkového odpadu. Do tohto priemyselného parku patrí aj výroba hliníkových slnečných kolektorov so špeciálnou absorbčnou vrstvou najvyššej technickej úrovne v spoločnosti Thermosolar. Spoločnosť I. G. C. Strojal vyrába komínové systémy z hliníkových zliatin a výrobky pre športové zariadenia.
Priemyselný rozvoj svojim charakterom poľnohospodárskeho mesta, ktorá sa začala v päťdesiatych rokoch 20.sotoročia, bola iniciovaná vybudovaním Závodu Slovenského národného povstania a charakteristickým znakom pre tento rozvoj bola výroba hliníka. Rôzne územné reorganizácie spôsobili, že dnes patrí tento areál do katastrálneho územia Žiaru nad Hronom a Ladomerskej Viesky. Vznikol však veľmi zaujímavý fenomén a na Slovensku dosť ojedinelý, tzv. hnedý priemyselný park – areál pre realizáciu najrôznejších výrobných činností bez podpory štátu a záberu novej poľnohospodárskej pôdy. V súčasnosti tu našlo prácu 4 700 zamestnancov a etablovalo sa tu 180 najrôznejších firiem, len pre zaujímavosť je to o 600 viac, ako tu bolo zamestnané pred privatizáciou roku 2002. Tržby najväčších spoločností dosahujú spolu viac ako 20 miliárd Sk.
Do tohto hnedého priemyselného parku vstúpil rad stavebných, montážnych, ale najmä opravárenských spoločností. Najvýznamnejšou je bezosporu skupina Remeslo, ktorá zahŕňa širokú škálu najrôznejších činností, ako sú strojárstvo, stavebníctvo, potravinárstvo, ale aj turistický ruch a športová činnosť. Všetky tieto činnosti sú organizované v samostatných spoločnostiach.
Výrobky, ktoré skupina Remeslo vo svojich spoločnostiach realizovala, slúžia odberateľom v rôznych štátoch Európy a USA, pričom sa jedná najmä o strojárske výrobky, slúžiace hutníctvu. Pre potreby spoločnosti v hnedom priemyselnom parku a samotnom meste Žiar nad Hronom poskytuje špeciálne opravárenské služby, realizáciu investičných celkov a dôležitá je aj stavebná činnosť.
V samotnom meste, teda mimo hnedého priemyselného parku sa rozvinula najmä stavebná činnosť v stavebno-obchodnej spoločnosti Linder, RemesloStav, s. r. o., Barbitrans, s. r. o., Presstav, s. r. o., STO, s. r. o., ďalej Aluplast Žiar nad Hronom, AB Team, s. r. o. a ďalšími malými stavebnými firmami, ktorých počet pracovníkov sa mení podľa množstva zákaziek.
Pre podporu podnikania majú v Žiari nad Hronom zriadené svoje pracoviská významné bankové zariadenia VUB, Slovenská sporiteľňa, Poštová banka, Tatra banka, Česko-slovenská obchodná banka, OTP banka, UniCredit bank a Dexia banka.
Pre Stredoslovenský región je už celé stáročia charakteristická orientácia na výrobu a spracovanie farebných kovov. Najskôr to bola Kremnica, neskôr Žarnovica a Banská Štiavnica a od polovice 20. storočia je to Žiar nad Hronom. Najskôr to boli centrá výroby zlata, striebra, medi, olova, a dnes je to výroba a spracovávanie moderného a progresívneho hliníka. Veľmi dôležitou skutočnosťou je, že sa využívajú ekologické technológie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára