Menová reforma, výmena a kolkovania peňazí

Moja menová reforma

V roku 1952 som prišiel ako pätnásťročný študovať na Priemyselnú školu chemickú do Banskej Štiavnice. Boli sme ustráchaná generácia, ktorej sa dotkol koniec druhej svetovej vojny. Možno povedať, že všetky opatrenia vtedajšej „strany a vlády“ sme považovali za nevyhnutné pre „zachovanie mieru“. Väčšina spolužiakov včítane mňa bola pri štúdiu odkázaná na štipendium od štátu. Vyhlásenie výmeny peňazí v roku 1953 som zažil v Kokave nad Rimavicou počas návštevy rodičov. V tom čase to bolo pre mňa nie veľmi pochopiteľné.
Ľudia, ktorí nikdy nemali peniaze, si odrazu demonštratívne zapaľovali cigaretu stokorunovou bankovkou. Neskôr, som pochopil, že táto mala pri výmene hodnotu len dve nové koruny, nakoniec aj v mliekárni začali mlieko predávať za 100 Kčs (výmena 1:50). Aj dnes sú to tie povestné dve Kčs za liter mlieka. Pretože som bol na trvalý pobyt prihlásený v Banskej Štiavnici, moja výmena peňazí sa konala v tomto meste. Pre mňa ako študenta nastal problém. Prvou úlohou bolo zohnať 300 Kčs, ktoré sa menili v pomere 1:5 (teda získať 60 nových korún) a využiť tak „šancu“. Peniaze nad 300 Kčs sa vymieňali v pomere 1:50, ale toľko peňazí som už nemal.
Pamätám si, ako sme stáli v rade. Najskôr pred vchodom do veľkej miestnosti, kde rad pokračoval a v rukách stískali peniaze, ktoré sme chceli meniť. Pri vstupe do miestnosti, musel každý nahlásiť, koľko bude meniť. Horko-ťažko som napočítal 300 Kčs. Keď som však prišiel na rad a úradník, ktorý peniaze počítal a menil, zistil, že mám len 290 Kčs, z radu som bol vyradený a úradník mi nechcel zameniť ani tých 290 Kčs.
Musel som sa vrátiť a na chodbe hľadať niekoho, kto mi tých 10 Kčs požičia (mali hodnotu 20 halierov - pri výmene 1:50). To však bola len jedna časť problémov.
Ako som už povedal, pri štúdiu som bol plne odkázaný na štátne štipendium. Štipendium sa však vyplácalo so značným oneskorením. Napríklad pri menovej reforme k 1. júnu 1953 sme nemali vyplatené štipendium od začiatku roka. Teda pol roka som žil bez štipendia. Celkom prirodzene, keďže som iné peniaze nemal, som ja zas neplatil za stravu a ubytovanie v internáte (II. Žiacky domov Banská Štiavnica).
Zákon, asi s takýmto prípadom nepočítal. Vyplatili mi štipendium v pomere 1:50, ale dlh, ktorý mi vznikol v II. Žiackom domove sa započítal v pomere 1:5. Rozdiel, ktorý takto vznikol, predstavoval zhruba 980 Kčs. Tentoraz nových. Pre našu rodinu to bola veľká suma, viac ako priemerný mesačný plat môjho otca. Pre päťčlennú rodinu ťažké bremeno. Ja som bol zo súrodencov najstarší.
Boli už prázdniny, keď prišiel doporučený list môjmu otcovi. „Váš syn dlhuje II. Žiackemu domovu 980 Kčs“ s príslušnými sankciami. Najskôr som nič nechápal „však som im odovzdal celé štipendium,“ neskôr som na túto manipuláciu prišiel. 
Keď si už otec začal požičiavať peniaze na zaplatenie dlhu, povedal som nie, nezaplať. Nech s nami robia čo chcú. Moja dlžoba potom „požrala“ nielen všetky prebytky štipendia, ale aj všetky prospechové štipendiá za nasledujúce tri roky štúdia na chemickej škole v Banskej Štiavnici. Začínal prázdniny so 60 korunami nových peňazí a 980 korunovým dlhom tak isto nových peňazí. Už v prvých dňoch prázdnin som sa zamestnal ako brigádnik a zarábal som 25 až 30 korún denne, taktiež nových.

Ako to v skutočnosti bolo od vzniku Československej republiky v roku 1918 

Skutočnosťou je, že na menovú reformu najviac doplatili drobní sporitelia. Bohatí ľudia mali už dávno svoje peniaze dobre investované buď v tovaroch dlhoročnej spotreby / textilné materiály, potraviny, dokonca umelé hnojivá, ktoré sa práve začínali používať/, alebo v pozemkoch a stavbách.
   Vráťme sa však k vývoju po roku 1918, tu sa už pokúsim uverejniť, ako to od vzniku Československej republiky fungovalo. Prvé papierové peniaze na našom území zaviedla Mária Terézia v roku 1762. Pri menovej reforme v roku 1892 zaviedol cisár František Jozef I. platidlo "koruna" podľa Rakúskej kráľovskej koruny a svätoštefanskej Uhorskej koruny /nahradené boli "zlatky" a "groše". Výtvarne boli tieto peniaze umelecky vzorne vypracované v secésnom slohu.

 Po  rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie sa Československá vláda rozhodla  peniaze Rakúsko-Uhorskej monarchie okolkovať tak aby okolkované platili v Čechách, na Morave, Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Bolo to náročné ale vraj geniálne /na dva týždne boli hranice Československa hermeticky uzatvorené/, československá mena, ako jediná nepodľahla hyperinflácii a v tridsiatych rokoch to bola najkvalitnejšia mena v Európe.
 Samozrejme tí čo si dali kolkovať peniaze v Československu o polovicu ich hodnoty prišli.

Kolkovaná 20 korunová štátovka /húsz korona, zwanzig kronen/ vydaná v roku 1900 a kolkovaná na Československú menu v roku 1919

Československá 100 korunová bankovka s predtlačou Slovenský štát a

jej druhá strana, teda platila určitý čas aj za Slovenského štátu, autormi československých peňazí boli významní umelci, konkrétne tejto Max Švabinský

 

Obe strany Československej 500 korunovej bankovky s pretlačou Slovenský štát

Bankovka vydaná za Slovenského štátu v roku 1940, autorom diela, ktoré zobrazuje Svätopluka, ako láme svätoplukove prúty bol Štefan Bednár, je prekolkovaná známkou T.G. Masaryka platila po druhej svettovej vojne v Československu

Po druhej svetovej vojne vznikla v menovom systéme zaujímavá situácia, súčasne platili peniaze zo Slovenského štátu /mali najväčšiu hodnotu/ bankovky a mince Protektorátu Bohmen und Mahren Čechy a Morava/ a peňažné poukážky, ktoré si priniesla Červená armáda, všetky tri meny sa zjednotili boli vydané československé peniaze, ale ich časť bola zadržaná na viazaných vkladoch, ktoré mali byť občanom vyplatené vtedy, keď bude v republike dobre.

500 korunovaná "poukázka" vytlačená v Moskve /1944/ a na naše územie ju priniesla Červená armáda, mala platiť len kolkovaná, ale ruskí vojaci ju používali aj bez kolka. S kolkovaním nesúhlasilo vedenie Červenej armády. U obyčajných ľudí mala povesť, že Rusi si tieto peniaze tlačia podľa svojej potreby. Ľudia ich volali "bumažky"

Populárna 100 korunová bankovka od Štefana Bednára tak isto prekolkovaná známkou T. G. Masaryka

Táto 100 korunovaná československá bankovka platila-bola v obehu 32 rokov a je považovaná za najdlhšie platnú bankovku. Za povšimnutie stojí viac ako 15 priemyselných komínov, ale aj kompletná vysoká pec s predhrievačmi vzduchu.Táto bankovka Československej štátnej banky je prekolkovaná  kolkom Slovenská republika pre Slovenskú republiku v roku 1993

Tá istá bankovka s kolkom pre Českú republiku

Zadná časť tej istej bankovky s tradičnými Hradčanmi a tým aj končí éra Hradčian na našich bankovkách. V čase jej vydania mala táto bankovka najvyššiu hodnotu bankoviek v obehu a autoritu jej dávala vysoká kúpna sila

Predná a zadná strana posledných československých kolkovaných bankoviek so slovenskou tématikou, modrá bankovka s Jánom Amosom Komenským bola v osemdesiatych rokoch 20. storočia vyhlásená za najkrajšiu v Európe. Vytvoril ju slovenský umelec Albín Brumovskýa a on bol autorom väčšiny papierových peňazí so slovenskou tématikou

Bankovky Slovenskej Republiky po roku 1993

Madona Majstra Pavla z Levoče

Levoča

Sv. Cyril a Metod

Veľká Morava s hlaholikou

Knieža Pribina

Nitriansky hrad

Záverom niekoľko slovenských bankoviek, ktoré zanikli prijatím Európskej meny "Euro" v roku 2009, vlastne sa tým  končila éra bankoviek na ktorých bolo spomínané Slovensko. Trvalo to celých 90 rokov. Éra "koruny" trvala 117 rokov.
Autorom týchto slovenských peňazí mimochodom výtvarne na vysokej umeleckej úrovni bol akademický maliar Jozef Bubák z Kremnice. Celá séria mala ešte bankovku s 200 Ks hodnotou s Antonom Bernolákom, 1000 Ks hodnotu s Andrejom Hlinkom 5000Ks hodnotu s Milanom Rastislavom Štefánikom.