piatok, 10. decembra 2010

VÝPADKY ELEKTRICKEJ ENERGIE PRI ELEKTROLYTICKEJ VÝROBE HLINÍKA




Úvodom...

hádam najväčšou traumou pre riadiaceho pracovníka elektrolytickej výroby hliníka je prerušenie dodávky elektrického prúdu k elektrolyzérom. Princíp výroby hliníka rozkladom oxidu hlinitého spočíva nielen v rozklade oxidu, ale elektrická energia udržuje celý proces v tepelnej rovnováhe a tento prebieha pri teplote okolo 950 stupňov Celzia.
Vlastné prerušenie dodávky elektrickej energie môže nastať z rôznych príčin, či už závažnou poruchou v dodávateľskej sieti elektrickej energie, poruchou pri premene energie na rovnosmernú, ale môže to byť aj prerušenie elektrického obvodu v elektrolýze, no a nakoniec môže dôjsť aj k závažným spoločenským udalostiam. Sám som tieto udalosti prežíval a hľadal možnosti, čo by sme ako riadiaci pracovníci robili, keby takého situácie vznikli. Aj v našej praxi sa vyskytli aj závažnejšie výpadky elektrickej energie, napríklad v novembri 1975 bol výpadok prúdu 2 hod. a 41 minút pre poruchu elektrolyzéra č. 14 (spontánny výtok kovu), v júli 1979 bol výpadok na B sérii 2 hod. 42 minút z dôvodov výmeny zbernicového systému. Tieto výpadky však nemali závažné následky na technológiu okrem zvýšeného počtu anódových efektov a zvýšenej poruchovosti elektrolyzérov. Horšia bola situácia v máji 1984, keď následkom poruchy na peci č. 24 na A sérii došlo k prepáleniu – roztaveniu katódovej zbernice a tým rozpojeniu elektrického obvodu série.

Séria A tak zostala bez prúdu 3 hodiny a 22 minút a po obnovení dodávky elektrického sa zdalo , že už nedôjde k jej oživeniu. O tom budem podrobne hovoriť v tretej časti tohto rozprávania.
Prvú časť tohto pojednania som spracoval na základe článku o riešení situácie v elektrolýze Kitimat /Britská Kolumbia Canada/ v spoločnosti ALCAN, druhá časť sú skúsenosti pri zhorení transformátora v dnes už neexistujúcej elektrolýze v Laute (Nemecká demokratická republika), no a tretia časť je už spomínaná skúsenosť zo starej elektrolýzy v ZSNP Žiar nad Hronom.
Dopredu by som si dovolil upozorniť, že v žiadnom prípade sa nejedná o návod na riešenie situácie, ale len o akési relaxačné čítanie pre riadiacich pracovníkov, hádam ako návod na rozmýšľanie, veď nakoniec je celkom známe, že každý elektrolyzér má svoje špeciálne požiadavky, tým viac, že u spomínaných situácií išlo o elektrolyzéry so Söderbergovou technológiou tvorby anódy, čo ich znova oživovanie mohlo dosť komplikovať.
Je ešte jedna zaujímavosť, elektrolýzu v kanadskom Kitimate som v rámci študijnej cesty navštívil, elektrolýzu v Laute som detailne poznal, na základe častých návštev a osobných konzultácií s managmentom, no a v elektrolýze ZSNP som odpracoval skoro 30 rokov.

Ing. Richard Kafka begin_of_the_skype_highlighting     end_of_the_skype_highlighting
vedúci elektrolytickej výroby
hliníka v rokoch 1974 – 1990
I.časť
ODSTAVENIE A ZNOVUSPUSTENIE ELEKTROLYZÉROV V HLINIKÁRNI KITIMAT – KANADA BRITSKÁ COLUMBIA. HLINIKÁREŇ PREVÁDZKOVALA FIRMA ALCAN. UDALOSŤ SA ODOHRALA V ROKU 1970



Skrátený výťah je spracovaný podľa článku autorov K.C. Minifie – vedúceho elektrolýzy v Kitimate a H.S. Sykesa – výskumného pracovníka elektrolýzy v Kitimate.
Zastavenie dodávok prúdu spôsobil štrajk obslužného personálu.
Elektrolýza Kitimat sa nachádza v Kanade, v provincii Britská Kolumbia, na pobreží Tichého oceánu. Závod mal 912 elektrolyzérov v 7 sériách, s prúdom 110 – 130 kA. Elektrolyzéry boli vybavené so Soderbergovými anódami s vrchným prívodom prúdu.
V lete 1970 r. bol v tomto závode začatý 22 hodinový výstražný štrajk pred oficiálnym štrajkom. Počas tohto štrajku robil personál bežnú prácu, aby boli pece udržané v chode, sťahovali sa anódové efekty, dávkoval sa Al2O3 a časť kovu bola vyčerpaná z pecí. Tento štrajk nespôsobil škody.
Pred začatím skutočného štrajku bol pozvaný na pracovisko technický personál. Asi 2 hod. pred začatím štrajku bola začatá príprava pecí na dvoch sériách v prvej etape, neskôr sa pripravili ďalšie série.

Zastavenie činnosti pecí

Pece boli odstavované nasledovným spôsobom: Anódy boli pomaly spúšťané do elektrolytu (behom 9 – 13 hodín). Rýchlosť znižovania bola riadená tak, aby sa zabránilo vytečeniu elektrolytu a aby bolo koordinované so znižovaním napätia pece. Elektrolyt bol vytlačený k stenám elektrolyzéra. Anódy boli zatlačované až po napätie 3 V, v tomto okamžiku sa predpokladalo, že anóda je v kove. Keď mal pracovník istotu, že elektrolyt stuhol, bola anóda zdvíhaná nad 3 V (predpoklad, že anóda je nad povrchov kovu). Táto výška bola zaznamenaná. Anódy boli opäť spustené do kovu a pec bola pripravená k vypnutiu prúdu.


Na skúšku bola jedna séria vypnutá po 25 hodinách a po tejto dobe znova zapnutá, pričom nevznikli žiadne problémy.
V čase, keď bolo rozhodnuté, že štrajku sa nedá zabrániť, boli všetky pece zdvihnuté o 1,2 cm nad zaznamenanú hladinu povrchu kovu (pri 3 V).
Základný personál (pravdepodobne technici) bol v závode kontinuálne 4,5 dňa. Približne 220 mužov bolo rozdelených na dve smeny počas tejto doby. Situáciu zhoršovala neskúsenosť personálu a únava.

Plány pre znovuzačatie činnosti

Počas zastavenia činnosti riešilo vedenie závodu plán optimálneho obnovenia činnosti, pričom sa riešili problémy:
a) aby sa získaval čistý Al
b) odbytový odhad Al (v čase štrajku bol pokles odbytu)
c) cena
d) otázky pracovných síl (asi 20 % pracovníkov počas štrajku odišlo)
e) požiadavky na údržbu
f) rýchlosť, akou môže zlieváreň dodávať Al
g) schopnosť meniarne dodávať prúd do elektrolýzy.
Po 15 týždňoch sa začala práca v závode. Prípravy v I. sérii sa začali školením predákov (metódy spúšťania pecí, čistota Al, pracovná disciplína a bezpečnosť práce). Potom nasledovali etapy:
čistenie priestorov pece,
prísun pracovných nástrojov,
čistenie anód (od prachu),
údržba žeriavov, elektrických spínačov a anódových motorov,
v strede pecí boli urobené otvory pre roztavený Al,
na stranách boli urobené pozorovacie otvory.
Okolo dier bola vybudovaná hrádza z kusového kryolitu, aby bolo uľahčené nalievanie hliníka. Bol vyrovnaný povrch anódy. V prípade, že bolo podozrenie z vlhkej katódy, táto bola sušená petrolejovými horákmi (dym bol vyfukovaný stlačeným vzduchom).
Do každej pece bolo naliatych 7 000 až 9 000 libier hliníka (3 176 až 4 083 kg), po naliatí kovu bola pec napojená na prúd. Po napojení prúdu sa prejavili následky nerovnomerného rozdelenia prúdu v anóde (prúd viedla 1/3 – ¼ anódy, pričom dochádzalo k prepaľovaniu anódových tŕňov – používané tŕne nemajú berle a boli napojené priamo na anódovú zbernicu ).


K rovnomernému zaťaženiu jednotlivých tŕňov prúdom boli robené nasledovné opatrenia:
boli izolované tŕne, ktoré viedli veľa prúdu,
niektoré tŕne boli povytiahnuté,
k haseniu anódy bola použitá voda,
ďalší roztavený hliník bol pridávaný do časti, ktorou neprechádzal prúd,
plánovaná rýchlosť vzrastu prúdu bola spomalená (v článku sa neudáva ako
narastal prúd).
Keď anódy začali odparovať a opaľovať sa, na povrch bola pridávaná anódová hmota s obsahom pojiva 40 – 50 %. Vyschnuté a ohorené časti anódy boli „čechrané“, aby došlo k dobrému spojeniu s novou anódovou hmotou (s ohľadom na horenie anód bolo niekoľko anód zničených).
Keď teplota kovu dosiahla 850 – 900 ºC bol prebytok hliníka vyčerpaný a použitý na druhých peciach. Potom bolo napätie zvýšené na 6 – 7 V, aby sa dosiahla teplota vhodná na tavenie elektrolytu. Priemerná doba od zapnutia prúdu po normálny stav elektrolytu bola 7,3 dňa (priemer zo 183 pecí). Na túto operáciu bola spotreba energie 80 000 kWh/pec.
Pri zhodnotení tohto systému sa ukázali nedostatky:
1. Pracovníci mali veľké problémy so spúšťaním veľkého množstva pecí, u ktorých vznikali naraz problémy.
2. Veľké množstvo zničených tŕňov.

Revidovaný spôsob začatia činnosti

Ďalšia skupina 3 sérií (310 pecí) bola spustená nasledovným spôsobom:
Po vyčistení prevádzky sa pristúpilo k odstráneniu Al2O3 z obvodu pece. Pecná tavenina (elektrolyt) bola vybúraná z obvodu pece, rozbitá a okolo pece bola vytvorená hrádza okolo anódy. Potom bola katóda nahriata petrolejovým horákom. Takýto spôsob umožňoval spúšťať elektrolyzér pri nižšom napätí. Oproti predchádzajúcemu spôsobu mal tento spôsob nasledovné výhody:
1. Odstránenie taveniny z obvodu pece dovolilo spustiť anódu tak, že sa dosiahlo lepšieho kontaktu s roztaveným vliatym kovom, umožnilo to lepšie pozorovať ohrev pece.
2. Použitie horákov pred naliatím hliníka vysušilo katódu a očistilo pracovnú plochu anódy od elektrolytu.
3. Pece boli dané pod prúd čo najrýchlejšie, aby sa zabránilo zhoršeniu kontaktu zmrštením kovu.
4. Pracovníci mali viac času na kontrolu, pretože pece mali menej štartovacích ťažkostí súčasne.
5. Bolo znížené poškodenie tŕňov – zlepšila sa aj kvalita Al.
6. Znížilo sa poškodenie anód.
Postupne boli spúšťané jednotlivé série revidovanou metódou. Počas spúšťania sa robili pokusy zaizolovať niektoré tŕne, aby sa dosiahlo lepšieho rozdelenia prúdu, táto metóda sa neosvedčila a ukázalo sa, že izolovanie jednotlivých tŕňov má význam robiť len na základe meraní, ktoré sa robili v určitých časových intervaloch a boli presne zapisované, nerovnomerné zaťažovanie anód bolo odstraňované:
1. Zistenie prúdovej distribúcie v anóde.
2. Tŕne, na ktorých bolo namerané 8 mV na vzdialenosť 12 cm, boli izolované. Na jednej strane pece mohli byť odizolované max. 4 tŕne.
3. Ak vznikali skraty na krytoch, bolo izolovaných veľa tŕňov a museli sa vypnúť.
4. Ak dochádza k horeniu tŕňa, treba ho vytiahnuť, aby nezhoršil kvalitu Al.
5. Ak sa situácia v rozdelení prúdu nezlepší, treba naliať ďalší hliník.
6. Nesnažiť sa zvyšovať napätie, ak anóda nie je rovná a oblúk nepracuje správne. Teplota kovu by nemala presiahnuť 850 ºC.
7. Tŕne sa doporučuje ťahať len vtedy, keď je povrch anódy mäkký. Ťahaním tŕňov sa dá regulovať rovnomernosť zaťaženia anódy prúdom.


Alcan robil tiež pokusy s náhrevom elektrolyzéra elektrickým teplom – po zatlačení anódy do kovu sa nechal tento stuhnúť a nahrieval sa zapojením prúdu. Tento pokus sa nepodaril pre zlý kontakt medzi anódou a kovom. Preto bola vyskúšaná aj metóda tzv. „pumpovania“ s anódou, to znamená, že anóda bola počas tuhnutia elektrolytu a kovu striedavo dvíhaná a dotláčaná, aby vznikol dobrý kontakt pre náhrev pece prechodom prúdu. Elektrolyzéry oživované touto metódou sa nepodarilo spustiť a bolo nutné naliať do nich tekutý hliník podľa už popísaných metód.
Z uvedeného popisu vidieť, že najväčšie problémy boli s dosiahnutím rovnomerného zaťaženia anódy, čo by pri vopred vypaľovaných anódach bolo jednoduchšie riešiteľné.
Trvalo to až dva mesiace pokiaľ sa znova spúšťané elektrolyzéry ustálili vo svojom technologickom režime normálnym pracovným podmienkam.
Aj keď boli vyskúšané rôzne spôsoby odstavovania a znovuspúšťania elektrolyzérov, najlepšie sa osvedčilo zatlačenie anódy do kovu – potom jej zdvihnutie a spúšťanie s vyhrievacím horákom a zalievaním kovu.
Zaujímavý bol pokus, pri ktorom bola jedna séria vypnutá a po 25 hodinách znova zapnutá (samozrejme, že po vytlačení elektrolytu anódou). Podľa popisu nevznikli žiadne problémy.
Celkové hodnotenie zastavenia a znovuspustenia jednotlivých sérii v Kitimate bolo považované za úspešné.


II. časť
VÝPADOK ELEKTRICKEJ ENERGIE V ALUMINIUM WERKE LAUTA (NDR)

Spracoval: Ing. Richard Kafka podľa konzultácie s vedúcim elektrolýzy v Laute
Ing. Klausom Hofmanom.




Elektrolýza v Laute bola napájaná z elektrárne so 110 kV diaľkovým vedením cez 30 kV stanicu do meniarne. 16.8.1977 o 18.00 hod. došlo k poruche na Bucholz. relé transformátorov na 30 kV stanici. Došlo k výbuchom transformátora a požiar spôsobil vyradenie aj rezerv prípojných zberníc. Izolačný stav bol natoľko zlý, že elektrolýzu nebolo možné zapojiť. Na odstránení výpadku pracovalo 40 ľudí z elektrolýzy 4 hodiny, po zapojení sa však ukázalo, že čistenie bolo nedokonalé a muselo sa predĺžiť o 3 hodiny. Prúd do elektrolýzy bol prerušený na 7 hodín.
Vedenie pri riešení problému vychádzalo z predpokladu, že prúd bude prerušený na 4 hodiny a boli urobené nasledovné opatrenia:
- maximálne zakrytie elektrolyzérov s Al2O3
- zatiahnuté pecné žalúzie
-odstavená ventilácia – odsávanie od elektrolyzérov
- upchatý ventilačný komín.
Po 4 hodinách sa ukázalo, že prerušenie prúdu bude trvať ďalšie 3 hodiny, situácia začala byť vážna; pri meraní elektrolytu sa ukázalo, že jeho výška klesla z 20 na 12 – 15 cm. Pri úvahách o zatlačení anód mali hlavne obavu, že prelomená kôra a Al2O3 naďalej schladí elektrolyt.
Po 6 hodinách od začiatku havárie sa ukázalo, že elektrolyt bol kašovitý (nie tvrdý) – anódu bolo možné spustiť, kov bol tekutý – no kov a elektrolyt bol zmiešaný. Rozhodli sa nestláčať anódy a vyčkať do 7 hodiny.
Po 7 hodinách sa začal dodávať prúd do série, ale pri vysokom napätí prechádzal len veľmi nízky prúd – anódy zatlačili do kovu. Napätie, ktoré mali k dispozícii, im dovoľovalo mať na sérii 8 anódových efektov. Pracovníci z predchádzajúcej smeny zostali na pracovisku, tak že na 18 pecí bol 1 majster a 6 - 8 hutníkov.
Keď boli anódy ponorené v kove, prechádzal sériou prúd 75 kA (napätie na peci bolo 2,5 V). Pre oživenie pecí skúšali alternatívy:
a) náhrev na 5 V (elektrolyzérov, ktoré mali tekutý elektrolyt. Takto sa podarilo oživiť 3 pece zo 72).
b) pece začali postupne púšťať (podľa napätia na meranie) na oblúky – 2 pece v skupine – celkove 8 pecí. Po 5 – 7 min. sa začal pri oblúku natavovať elektrolyt upravilo sa napätie na 5 V, normálny efekt, ktorý vznikol neskôr bol stiahnutý. Najdlhšie trval oblúk na jednom elektrolyzéri 30 minút.
c) jeden elektrolyzér zo 72 sa nedal oživiť – mal stuhnutý elektrolyt a na oživenie museli do neho vliať 1 t tekutého elektrolytu.
Prevažná väčšina pecí bola spustená podľa alternatívy b. V priebehu 4 hodín dali pece do chodu a pri druhom AE už začali pece opracovávať.
Po 5. hodinách od napojenia prúdu začali s cyklickým opracovaním. V ďalších 4 hodinách sa vyskytlo veľa AE pričom zachovali taký postup, že AE podržali (5 minút). Obsluha opracovala len dlhé strany. Po 9. hodinách po napojení prúdu bol stav, keď ¾ hod. nebol AE.

Technologické následky havárie

Po vytvorení elektrolytu sa rozpustili bočné garnisáže a garnisáže sa vytvorili pod anódou – prúd prechádzal bokom katódy. Túto poruchu odstraňovali tak, že obsluha vyhrabávala garnisáže z kaše zo dna, na peciach sa opracovávali len dlhé strany bez Al2O3. Pece prebíjali tesne vedľa bočnej výmurovky. Potom sa vytvorila tenká garnisáž, ktorá zabránila prechodu do bloku.
Technologické problémy trvali 6 až 8 týž
dňov.


III. časť
Havária na peci číslo 24 v A-sérii. Máj 1984.

Táto časť je spracovaná podľa autentického zápisu o šetrení výpadku prúdu na bývalej A sérii, ktorý trval 3 hodiny a 22 minút s doplnením vlastných skúseností pri riešení tohto problému.
Na nočnej smene o 22 hod. a 15 minúte spozorovala hutnícka obsluha, že na elektrolyzéri č. 24 vznikol nízky anódový efekt, alebo zvýšenie pracovného napätia na 7 – 8 V a vzápäti pri pokuse o prebitie kôry na tomto elektrolyzéri došlo v zbernicovom kanáli k silným zábleskom, ktoré boli sprevádzané mohutnými detonáciami, na požiadanie obsluhy bola o 2230 hod. vypnutá meniareň I, slúžiaca pre usmernenie prúdu v A sérii a 168 elektrolyzérov zostalo bez prúdu. Po vypnutí prúdu zistila obsluha, že katódové zbernice boli prepálené na oboch stranách (A - B strane) a elektrolýzna séria bola elektricky rozpojená. Bolo úplne jasné, že na znovuspojenie elektrického obvodu bude potrebné namontovať tzv. havarijné zbernice. Začala sa organizovať montáž týchto zberníc a pracovníci, ktorí túto prácu vykonávali (kontakčíci), boli o 45 minút 2315 hod. dovezení z domu a pripravení pracovať.


Hutnícka obsluha zaistila len tie najnevyhnutnejšie operácie – bolo zastavené opracovávanie elektrolyzérov, lepšie zakryté pece oxidom hlinitým, vypnuté primárne odsávanie plynov, uzatvorené vetracie žalúzie a začali sa čistiace práce.
Havarijné zbernice boli namontované a o 0142 hod. bol zapnutý prúd série. Po zapnutí série začali vo veľkom množstve „nabiehať“ anódové efekty, čo svedčilo o tom, že elektrolyzéry boli silne podchladené. Pri maximálnom napätí série sa na začiatku dal dosiahnuť prúd len 49,66 kiloampér /kA/. (A séria pracovala v tom čase s prúdom 77 kA).
Na začiatku sa zdalo, že sa podarí krízu prekonať a za tretiu hodinu bola dosiahnutá hodnota prúdu 55,8 kA, teda asi došlo k malému náhrevu elektrolyzérov. O tretej hodine však došlo k zvýšenému počtu anódových efektov a prúd na sérii začal klesať, teda:
0300 – 55,8 kA napätie meniarne 816,66 V
0400 – 46,9 kA 853 V
0500 – 40,0 kA 875 V
0600 – 38,2 kA 925 V
0700 – 34,7 kA 914 V
Boli to priemerné hodinové hodnoty, technika k tomu, aby sa zaznamenávali okamžité hodnoty, nebola k dispozícii. Pamätám si, že keď som sa postavil pred ručičkový ampérmeter o 0700 hod. ukazoval 32 kiloampér, stál som pred ním a za 15 minút klesol prúd dodávaný do série na 28 kiloampér, bolo mi jasné, že dodávaný prúd už nahriať vychladnuté elektrolyzéry nedokáže a je len otázka času, kedy dôjde k úplnému „zamrznutiu“ všetkých 167 elektrolyzérov; aj keď hodnoty napätia prekračovali 900 Voltov a zo strany obsluhy meniarne boli obavy, že dôjde k „prerazeniu“ diód prípadne odpáleniu prívodov na meniareň.
Pravdupovediac , keď som videl údaj tohto ručičkového ampérmetra (bola to krásna starožitnosť), dostal som strach a utekal som do A série, kde sa celá dráma odohrávala. Nevedel som, čo sa ešte dá robiť (akurát som cítil silný tlak na prsiach, ale na to som si odpovedal „.... ak sa Kafka teraz pokakáš, tak posledný raz v živote, lebo oni Ti škodu za haváriu na jednej elektrolýznej sérii nikdy neodpustia...“). Cestou som si analyzoval možnosti – potlačiť anódy, alebo ich zdvihnúť, je už príliš neskoro. Každý pohyb s anódou bude znamenať ďalšie ochladenie pece, navyše prelomenie kôry bude znamenať pridanie nového relatívne chladného oxidu hlinitého do procesu, ktorý sa už aj tak nerozpúšťal (chladný elektrolyt). Jednoducho som nevedel, čo budem robiť, vedel som len, že sa nesmiem ľahko poddať. Cestou do A série som stretával niektorých pracovníkov, hlavne z údržby, ktorí s úsmevom komentovali môj beh „páni majú fofry“ (pomenovanie „páni“ malo v tom čase značne pejoratívny zvuk). A v tom okamihu ma napadlo.
Moja reakcia bola jednoznačná „všetky pracovné operácie - okrem najnutnejších, zabezpečujúcimi chod prevádzky – zrušiť a všetci pracovníci okamžite do A série na pomoc pri likvidácii anódových efektov.“ Tak boli okamžite prerušené všetky údržbárske práce, odlievanie v odlievárni a prišli aj hutníci z B série, kde sa oslabili obsluhy pri elektrolyzéroch.
Všetci pracovníci boli rozdelení k jednotlivým elektrolyzérom a prakticky bez poučenia o bezpečnostných a technologických predpisoch začali „sťahovať“ anódové efekty. Jeden pracovník pripadal na jeden až dva elektrolyzéry a títo „sťahovali“ anódové efekty aj na elektrolyzéroch, na ktorých anódové efekty neboli.
Došlo k zaujímavému, ale nami neočakávanému javu, z elektrolytu vylúčený oxid hlinitý, ktorý už tvoril kašu na dne elektrolyzérov sa rozmiešaním sťahovačmi anódových efektov začal znova rozpúšťať, čo znamenalo zlepšenie elektrickej vodivosti elektrolytu, ale hlavne došlo k obmedzeniu vzniku ďalších anódových efektov.
Priaznivý výsledok sa dostavil skoro okamžite, veď ak priemerný prúd, ktorý bola meniareň schopná pretlačiť cez a sériu bol za 7. hodinu 34,7 kA, za 8. hodinu to bolo 37,3 kA, ale za 9. hodinu 68,9 kA a 10. hodinu 75,6 kA, čím bola krízová situácia v elektrolýze vyriešená.
Vtedy sme ohlásili havarijný stav aj na vedenie podniku, ale to už bolo po všetkom. Vlastne ešte nie, asi o pol hodinu prišli do prevádzky „naši strážcovia“ pracovníci ŠTB, ktorí nás mali „na starosti“. Pre mladších čitateľov ŠTB bola skratka Štátnej tajnej bezpečnosti. Vyšetrovanie udalosti začali ako vždy, neformálnym rozhovorom ako „... počuli sme, že ste tu mali nejaké problémy a pokračovali kto to zavinil, aké škody vznikli...“, jednoducho obvyklá schéma. Ja som mal len jednu otázku „a kto Vám podal túto informáciu? Odpoveď bola očakávaná „viete koľko mi tu máme informátorov?“
Vedel som to.
Pri podrobnej analýze celej situácie sa zistilo, že pec č. 24 (ktorá už bola odstavená), pracovala s vyšším pracovným napätím pre poruchu na katóde (zdvihnuté katódové bloky). Zvýšenie napätia na 7 – 8 Voltov pred haváriou vzniklo následkom postupného odpaľovania „praporkov“ - ohybných hliníkových prípojníc spájajúcich katódový vývod so zbernicou, čo sa javilo ako výtok kovu a následné roztavenie zberníc. Preto sa riadiaci pracovníci rozhodli pre montáž havarijných zberníc, čo bolo časovo náročné a znamenalo také zníženie teploty, že bol blízko stav „zamrznutia“ všetkých 168 elektrolyzérov.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára