nedeľa, 21. augusta 2011

História slovenského hutníctva z pohľadu profesora Jaroslava Malkovského






Prof. Dr. Jaroslav Malkovský /1902-1980/ začal svoju pedagogickú činnosť ako 52-ročný po predchádzajúcej bohatej priemyselnej, ale hlavne výskumníckej činnosti, ktorá sa však často striedala s prednáškovou činnosťou na Vysokej škole v Příbrami alebo Vysokej škole baníckej v Ostrave.

Rovnými nohami padol do pedagogickej činnosti práve na novovzniknutej Hutníckej fakulte Vysokej školy technickej v Košiciach, keď sa v roku 1954 stal vedúcim Katedry kovohutníctva a v rokoch 1956-1960 aj dekanom tejto fakulty. Sám som absolvoval prednášky u profesora Malkovského od roku 1959 a už prvú skúšku som absolvoval 16. 6. 1959, musím povedať, že možno nie príliš dlhá pedagogická prax dávala týmto prednáškam mimoriadny ľudský rozmer. Na jeho prednáškach sme sa stretli s vysokou odbornosťou, ľudským prístupom, ale aj s mimoriadnou roztržitosťou, v tom čase ešte nie starého profesora. Prejavoval sa najmä tým, že rovnaká téma sa nám prednášala niekoľkokrát a menila sa len na upozornenie študenta /pán profesor toto sme tu mali na poslednej prednáške/, ale pánu profesorovi to vôbec nevadilo.

Zaujímavosťou bolo aj to, že prednášky sa vždy začínali nejako historickou udalosťou. Veľmi častá bola tá, ktorá hovorila o posolstve sýrskeho kráľa egyptskému. Samozrejme, že aj s dátumom a všetkými podrobnosťami. Dodnes ma mrzí, že som si presnú citáciu nezaznamenal, ale v podstate o to ani nejde. Aj stručná pointa nám naznačí, o čo išlo, a za isté nepresnosti sa ospravedlňujem. Ale poďme k tomu posolstvu:

Vážený pane (možno tých titulov bolo viac),

ako sa majú tvoje psi,

ako sa majú tvoje kozy,

ako sa majú tvoje deti,

ako sa majú tvoje ženy

a posielam ti sedem prútov medi ako dar mojej najväčšej úcty.

A mohla sa začať prednáška o výrobe medi. Nechcel by som týmto úvodom nejako znehodnotiť najmä odbornú úroveň prednášok, ktorá, ako som už spomínal, bola na vysokej úrovni, len som chcel zdôrazniť práve ľudský rozmer jeho prednášok, ktorý bol v zložitých päťdesiatych rokoch veľmi dôležitý.

S prácou prof. Malkovského som sa stretával dosť často, no s jeho hodnotením histórie slovenského hutníctva som sa oboznámil len nedávno a musím povedať, že som bol príjemne prekvapený.

Je známe, že hutníctvo na Slovensku malo starú tradíciu a jednak z dôvodov utajovania (myslím, že to bol hlavný dôvod), ale mohol tu byť rad iných príčin, že sa nezachovali jednotlivé technologické postupy, ktorý by nám viac povedali o technickej úrovni našich hút v minulosti.

Z histórie je známe, že baníctvo, hutníctvo a skúšobníctvo presne popísal autor J. Agricola (1494 – 1555) vo svojom jedinečnom diele „12 kníh o baníctve a hutníctve“, pričom 63 % tohto diela sa venuje hutníctvu. Rozoberá situáciu aj v slovenských hutách, v ďalších rokoch sa komplexnými analýzami technológií vedci málo zaoberali. Je preto veľmi cenné, že práve prof. Malkovský sa rozhodol interpretovať staré hutnícke, v mnohých prípadoch nepopísané, technológie do moderných metalurgických popisov. Využil pritom rôzne archívne materiály, ale najmä diela zahraničných návštev, ktoré sa v určitom období Rakúsko – uhorskej monarchii veľmi často v Uhorsku konali. Medzi takýchto odborníkov patril Francúz Gabriel Jars (1732 – 1769), ktorého kapitoly v jeho Metalurgických cestách predstavujú významné pramene k poznaniu technickej úrovne našich hút.

Ďalším bádateľom, ktorého dielo pre svoje analýzy plne využil prof. Malkovský, bol švédsky odborník Ján Jakub Ferber (1743 – 1790), osobný priateľ Ignáca von Borna. Niekoľkokrát navštívil Uhorsko a zhodnotil stav hutníctva u nás v tomto období veľmi kriticky.

Práve tieto poznatky použil prof. Malkovský na spracovanie blokových schém výroby zlata, striebra, medi a olova, samozrejme aj s popisom technológie. Je celkom isté, že takéto blokové schémy boli vypracované v slovenskom hutníctve ako prvé, a keď ich dnes študujem, tak mi to pripadá ako metalurgicko-filozofické dielo. Dôležité je, že ich využívajú aj historici, aby „objavili“ technológiu dnes už zabudnutých hút.

Profesor Malkovský z preštudovaných materiálov realizoval aj ojedinelý a originálny výpočet, koľko sa na Slovensku vyrobilo kovov zo svojich, v minulosti bohatých ložísk od začiatku 13. storočia do 18. storočia. Tak teda podľa Malkovského bol prínos Slovenska 5 500 000 kg striebra, 400 000 kg zlata a 450 000 ton medi. Tento výpočet je potrebné tak isto považovať za originálny.

Záslužne tiež hodnotím vysvetlenie niektorých neúspešných pokusov profesora Banskej akadémie v Banskej Štiavnici, Antona Ruprechta. Tento významný pedagóg a odborník bol zaradený medzi desať najvýznamnejších chemikov 18. storočia. Nie je bez zaujímavosti, že prof. Ruprecht tiež študoval na Banskej akadémii a jeho spolužiakom tu bol František Müller (obaja boli žiaci profesora Jacquipa), ktorý sa stal objaviteľom nového prvku telúru (v sedmohradských zlatých rudách). Zrejme objavovanie nových prvkov z minerálov a zemín bolo veľmi veľkým vedeckým zadosťučinením. Práve preto aj profesor Ruprecht, ktorý sa venoval výskumom redukcie oxidov neušľachtilých kovov – v jeho dobe boli pokladané za elementárne látky – správne predpokladal, že aj „zem“ je nejaká zlúčenina a skúšal redukovať oxidy kremíka, vápnika, bárya, hliníka, horčíka a iných. A teraz vysvetlenie, prečo Ruprecht, aj keď dosahoval vysoké teploty. Nie som si celkom istý, či je toto vysvetlenie originálnym vysvetlením prof. Malkovského, ja osobne som nenašiel staršie materiály (to však nemusí byť rozhodujúce), ale vo svojom článku uvádza: Ruprecht nemohol byť úspešný, lebo podľa vtedajšieho zvyku sa snažil získať „regulus“ a nemohol vtedy vedieť, že vyredukovaný kov buď vyteká / rozumej unikne vzduchom – vysublimuje/ alebo prejde na karbid a prípadne ako taký tiež vyteká.

Ruprechtové práce, ktoré publikoval o redukcii jednoduchých zemín, vzbudili v celom svete ohromný záujem a stali sa predmetom diskusii, ale aj vzájomných útokov.

Odôvodnenie neúspechu, ktoré by sme mohli pripísať Malkovskému, citujem: „Zrnká kovu, ktoré získal Ruprecht napríklad redukciou kysličníka horečnatého, nemohli byť horčík, táto redukcia je možná pri teplote 2000 stupňov Celzia, ale horčík je tekutý už pri 1203 stupňoch Celzia, bol to zrejme výsledok redukcie železa z roztavených kelímkov a žiaruvzdorných hmôt. Tiež platina, ktorú vytavil, musela byť zliatina so železom, pretože Ruprecht zistil jej mernú váhu 17,775 g/cm3, miesto skutočnej 21,3 g/cm3, a pretože jej teplota tavenia je 1773,5 stupňa Celzia, bola to aj pre jeho pec teplota vysoká. mohla to byť takmer nemagnetická kovová zlúčenina PtFe s teplotou tavenia okolo 1600 stupňov Celzia a mernou váhou okolo 18 g/cm3, zmenšenou nauhličením na váhu, stanovenú Ruprechtom“.

Ďalšia citácia sa týka molybdénu a wolframu: „To isté asi platilo o jeho „regulusoch“ molybdénu a wolframu, ktorých teploty tavenia 2620 a 3382 stupňov Celzia ďaleko presahovali jeho možnosti. Mohli ísť o znečistené zliatiny so železom, ktoré prudko znižuje teploty tavenia oboch týchto kovov na teplotu 1600 stupňov Celzia. V uhli sa však kysličník wolframu začína redukovať v tuhom stave už za teploty pod 1000 stupňov Celzia, a pretože Ruprechtove vzorky boli veľmi dobre rozotrené, redukoval sa ako jemný práok. Podobne kysličník molybdénu sublimuje pri 900 až 1100 stupňoch Celzia. Jeho pary sa mohli uhlím redukovať, samozrejme zase ako biely prášok. Ruprecht v snahe získať „regulus“, ktorý sa vtedy považoval za jediný doklad úspešného získania kovu, prášok v uhlí nehľadal a prenechal tak objavenie kovového molybdénu Hjelmovi (1782), kysličníka wolframitého Scheelovi (1781) a kovového wolframu D. Elhuyavovi.“ Profesor Malkovský končí túto citáciu:

„Tragická je Ruprechtova radosť, že sa mu podarila redukcia molybdénu: „nekonečne lepšie, než pánovi Hjelmovi, ktorý podľa jeho vedomostí získal len nejaké jeho kovové stopy“.

Je veľmi pravdepodobné, že toto zdôvodnenie Ruprechtových neúspechov najnovšími hutníckymi poznatkami je autentické od profesora Malkovského.

Zaujímavé stanovisko dokázal zaujať prof. Malkovský aj k finančným, ale hlavne podnikateľským „aktivitám“ v histórii slovenského hutníctva. Len veľmi stručne, vynikajúci hutnícky odborník Ján Thurzo sa spojil s vynikajúcimi obchodníkmi a finančníkmi Fuggerovcami, ktorí do hutníctva v tomto období hodne investovali, zaviedli progresívnu technológiu, ale vymohli si výnimku, že môžu s meďou slobodne obchodovať, bez povinnosti odovzdávať z nej vyťažené zlato a striebro kráľovskej komore. Ďalšou výhodou bolo, že ostatné bane slobodne neobchodovali, ale meď predávali za oveľa nižšie ceny kráľovskej komore. Je jasné, že Fuggerovci zakrátko ovládli mediarstvo na Slovensku, ale aj časti Poľska.

Zaujímavé je, že prof. Malkovský udáva aj výsledky hospodárenia tejto spoločnosti (možno to tiež pracne napočítal). Pre jednoduchosť uvediem len čistý zisk a jeho prepočet na váhu zlata:


Prof. Malkovský charakterizuje túto podnikateľskú činnosť nasledovne, citujem:

Thurzo a Fuggerovci priviedli síce vtedajšiu technológiu výroby medi na vysokú úroveň, ale slovenské hutníctvo tento vývoj zaplatilo bezohľadným vyrabovaním baní a lesov a nesmiernym vykorisťovaním jeho baníkov a hutníkov, z ktorého zbohatol cudzinec“.

Prílohy:



a) Bloková schéma výroby striebra, zlata a medi


b) Diagram výroby zlata, striebra a medi na Slovensku do konca 18. storočia

Použitá literatúra:

J. Malkovský: Vývoj slov. kovohutnictví do XVIII. století, Sborník ved. prác VŠT – Košice, 1966, zv. 1, str. 129

J. Malkovský: Slovenské kovohutnictví do 18. století a význam Banskoštiavnické akadémie pro jeho rozvoj, Z dejín vied a techniky na Slovensku, SAV, 1966, Bratislava, str. 111

J. Malkovský: Dejiny slovenského hutníctví, Sborník z dejin hutnictví Národné technické múzeum Praha, 1977, č. 4, str. 124

M. Kamenický: Stredoslovenské striebro a jeho hutnícke spracovanie do konca 18. storočia, vyd. VEDA – SAV, 1995

O. Tomeček – I. Herčko: Chémia a mineralógia na Baníckej a lesníckej akadémii v B. Štiavnici, Slov. chem. spoločnosť, B. Bystrica, 2001

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára