Hlinikáreň /Kovohuty Hron, n. p. , ZSNP, n. p./ a mesto Žiar nad Hronom očami amatérskych a profesionálnych výtvarníkov

Pred 60. rokmi /v roku 1953/ sa v Žiari nad Hronom začal vyrábať hliník, skoro v tom istom čase sa začala  výtvarná činnosť zobrazovania hlinikárne a mesta Žiar nad Hronom. Dalo by sa povedať, že takto videli hlinikáreň a mesto najrôznejší profesionálni a amatérski výtvarníci. Pokúsil som sa zozbierať niektoré / ešte zachytiteľné / diela a s krátkym popisom ich postupne publikovať.

                               Olejomaľba Juraja Kruteka

   Rozhodol som sa, že ako prvú uverejním kópiu olejomaľby maliara a učiteľa Juraja Kruteka /1905-1981/, rodáka z Kláštora pod Znievom. Prešiel rôznymi učiteľskými a maliarskymi profesiami, asi najvýznamnejšou bola profesia „propagačný grafik a maliar mesta Bratislavy“, z tohoto prostredia je uvádzané aj najviac jeho maliarskych diel. Olejomaľba, ktorú tu uverejňujem nie je v encyklopédii uvedená a tak ani nevieme, ako tento obraz autor nazval. Dielo má rozmer 50x13 cm. Zobrazuje však evidentne rozostavané sídlisko vo Sv. Kríži, jeho prvú časť, teda ulicu Hutníkov. V pozadí je už dymiaca hlinikáreň /v tom čase Kovohuty, n. p./. Hlinikáreň je detailne prepracovaná a niektoré jej časti sú zvýraznené kresbou tužovým perom. Zaujímavým objektom je červená valcovitá nádoba v ľavej časti obrazu. V technologickej časti výroby oxidu hlinitého sa tu nachádzal zásobník /silo/ sódy, ktoré bolo inštalované a začalo sa používať v druhej polovici päťdesiatych rokov. Je možné, že v čase, keď umelec maliar tvoril bolo „silo sódy“ natreté základnou míniovou farbou.

  Hľadal som nejaké záchytné body  spojenia J. Kruteka so Žiarom nad Hronom, nakoniec sa mi niečo podarilo, J. Krutekovi žil a pracoval syn so svojou rodinou a majster chodieval často na rodinné návštevy.

Takto videl novú hlinikáreň majster Krutek

                                    Akad. mal. Doc. Ján Jánoška

Ján Jánoška /1923-1997/ z Kamenca pod Vtáčnikom pracoval v rokoch 1956-1960 v Kovohutách Hron n. p. /neskôr premenované na ZSNP/ Žiar nad Hronom vo funkcii kultúrno-propagačného referenta a výtvarníka. V roku 1960 išiel pracovať na Pedagogický inštitút v Ban. Bystrici

Pohľad na hlinikáreň a krajinu okolo nej. Na poliach Horných Opatoviac sa ešte pestovala tráva a obilie Obraz je z roku 1957 /veľkosť 200x70 cm/

Pohľad z Horných Opatoviec je viac orientovaný na prevádzku kysličnikáreň, je z neskoršieho obdobia

Modernisticky poňatý pohľad na ZSNP, vľavo energetické hospodárstvo vpravo prevádzka kysličnikáreň

Pohľad na ZSnp v modernizovanej podobe, od ľava anodáreň, elektrolýza so silami /zásobníkmi na oxid hlinitý/, meniareň a kysličnikáreň

                                  Akademický maliar Jozef Kollár /1899-1992/, národný umelec

Rodák z Banskej Štiavnice, kde aj prežil väčšiu časť svojho života. vo svojej tvorbe sa zameral na neskutočne krásne scenérie Banskej Štiavnice a prírody vôbec. Jeho maľba priemyselného závodu je skôr veľkou výnimkou. Na obraze je znázornený dynamický chod kysličnikárne a energetického hospodárstva, 

Pohľad na energetické hospodárstvo kysličnikáreň nár. umelca J. Kollára

Akademický maliar Dušan Valocký,

   Pre svoj blog o výtvarných dielach na ktorých by bola zobrazená žiarska hlinikáreň som narazil na takýto obraz, no tento bok signovaný len dvoma písmenami „VD“ a nikto mi nevedel povedať o ktorého umelca sa jedná, v blogu som ho predbežne označil „Zatiaľ neznámy“.
no  po jednom neskôršie vypátranom obraze sa majster podpísal celým menom a to bola cesta, aby sme sa o majstrovi niečo dozvedeli, narodil sa roku 1928 v Turčianských Tepliciach, jeho rodina však mala hlboké korene v Kremnici a sem smerovali aj jeho periodické, hoci aj  obmedzené, letné pobyty krajinára aj keď tu nemali, ako on sám spomína   primerané ateliérové zázemie.

    Spomienky veľmi podrobne zachytili pracovníci Oblastnej knižnice Jána Kollára v Kremnici /Internet/ a ja si ich dovoľujem skoro doslovne citovať :

 „V drevárni rodinného domu v Kremnici som mohol dopĺňať zásoby farieb, aby som na druhý deň za vhodného počasia  mohol napĺňať svoju tvorivú víziu, hlavne okolí kremnického regiónu.

  Je zaujímavé, že o diplomovú prácu, ktorú som vtedy ponúkal, nebol na úradoch záujem a tak zmizla bez stopy.

Zachytil som rekonštrukčné obdobie vojnou poškodeného mesta v roku 1956,

   V období, keď som žiadal o ateliér, bolo mesto zavalené inými prioritami a

tak moje usídlenie v Kremnici bolo nemožné. Prijal som teda miesto asistenta na VŠVU v Bratislave v roku 1956.

    Striedavo som pracoval na viacerých oddeleniach maliarskej katedry a tiež na oddelení architektúry, ktorá tam s opozdením vznikla okolo roku 1959. Keď mňa a

ďalších dvoch kolegov prijímali na katedre za prítomnosti prof. zboru, profesor Mudroch nám povedal: „Nezostávajte tu moc dlho, nie je to tu moc zdravé.

  Po odchode z asistentúry, kde vtom čase zotrvali po dobu nad 10 rokov

len kolegyne, kvôli fixnému príjmu, odvážnejší kolegovia boli už dávno v

slobodnom povolaní a tvorivo zdolávali tak spoločenské objednávky, ako aj svoje individuálne tvorivé programy.

   Asi v roku  1958 som si v kremnickom teréne osvojoval fauvistické, či

postkubistické stvárnenie motívov. V Bratislave však ešte ako asistent

som už vyvíjal maľbu, ktorej vzorom bola svetová moderna a

hlavne imaginatívna maľba a lyrická abstrakcia.

   Dospel som až k plastickému reliéfnemu vyjadrovaniu vidín, symbolov

atď. Toto ateliérové neoficiálne exponovanie ma postupne zaradilo medzi čierne ovce, keďže s ďalšími, ktorí sa takto profilovali „pololegálne“, s ktorými normalizátori po  po okupácii 1968 riadne zatočili!!

  Od roku 1969 som preto sa sústredil svoje letné pobyty v znovu realistickej

tvorbe v kremnickom regióne. Do roku 1980, kedy vládne opatrenia zamedzili úradom nákupy umeleckých diel do národných podnikov (s výnimkou vyvolených, preverených a laureátov) som maľoval veduty: v Žarnovici, Žiari nad Hronom, v Hornej Vsi, v Trnavej Hore, v Kopernici, v zákutiach Veterníka v Kremnici, v Jastrabej. Vedutu z Jastrabej zakúpila vláda v roku 1980, keďže jej podpredseda Ing. Július Hanus bol môj trvalejší ochranca. V Kremnici a na okrese v Žiari nad Hronom, môj trvalejší prajný ochranca dbal na to, aby koncom každej mojej maliarskej letnej „žatvy“, okres kúpil pár obrazov. Bol to Ing. Peter Berčík / v tom čase zastával funkciu podpredsedu Okresného národného výboru -ONV /. No musím uviesť, že malá zbierka malieb v Múzeu mincí a medailí v Kremnici tiež vznikla len zásluhou prajného vedenia.

   V osemdesiatke už paleta odpočíva  a len lekári strážia moje zdravie. 

Obraz p. Dušana Valockého znázorňuje Žiarskú kotlinu v priečnom reze od úpätia Šibeničného až po Horné Opatovce kde sa nachádza hlinikáreň, obraz je z roku 1978

Neidentifikovaný maliar namaľoval v roku 1961olejomaľbu. Je to dielo od zatiaľ neidentifikovaného autora s iniciálkami H. G.

Zaujímavý pohľad na kysličnikáreň a energetické hospodárstvo, v pozadí Kremnické vrchy, vpredu ešte stále polia a stavbárske "baráky"


 Amatérsky umelec Rudolf Garaj - pedagóg zo Žiaru nad Hronom


Rudolf Garaj sa pokúsil o umelecké stvárnenie výroby oxidu hlinitého a svoje dielo nazval  "Slnko nad kysličnikárňou"

Pridať popis

Pechod miestnej architektúry namiesto tehlových domov sa začínajú stavať vežiaky

Novovybudovaná budova Okresného národného výboru

                                   Akad. maliarka Helena Bellušová /1908-1998/

Pre p. Bellušovú sa stal hliník, ako materiál pre svoju tvorbu veľmi zaujímavým. V určitom časovom období skladala  svoje výtvarné diela nielen zo zbytkov hliníka, ale aj zo surovín, z ktorých sa hliník vyrábal a tak koks dával mozaikovým obrazom čiernu farbu, bauxit od slabo ružovej až po červenú, šedú farbu tvorili rôzne stery a rozstreky z odlevaného hliníka.Viac o tejto tvorbe tu.

Bodliaky naskladané zo surovín na výrobu hliníka /bauxit, koks, samotný hliník, hliníkové stery/

Hliníkovo-uhlíková mozaika na stene Vedeckej knižnice v Bratislave

Kvety zo surovín na výrobu hliníka a samotného hliníka /1963/
 

                            Amatérsky tvorca Peter Škriniar,
dlhoročný pracovník hlinikárne v pozícii technik-riadiaci pracovník, obraz ja namaľovaný, ako pohľad od železničnej stanice Žiar nad Hronom v roku 1976
                                                



                                         Železničná stanica a Prevádzka Kysličnikáreň

Most cez rieku Hron zbúraný počas 2. svet. vojny

Amatérsky tvorca Štefan Bittmann hutník, básnik, redaktor časopisu Hutník, zvarač hliníka, Štefan Bittmann publikoval svoje básne v samostatných zbierkach, dovolím si tu publikovať jeho Chuť potu /1965/

Okrem poézie vytvoril niektoré práce z hliníka pomocou argónového zvarovania, predstavujem Vám ich





Slnko z hliníkových profilov

Hliníková fantázia zvarača Štefana Bittmana

 V roku 1981 sa na Filmovom festivale pracujúcich zúčastnili filmový umelci zo Sovietskeho Zväzu, špeciálne z Moskvy. Jednému z nich Jurijovi P. Osovskému sa už asi nechcelo oslavovať a tak išiel v noci maľovať Závod slovenského národného povstania. Výsledok jednej noci Vám predkladám. Závod je namaľovaný zo strany Hrona celkom netradične, ale kontúry sú dobre pozorovateľné. obraz je namaľovaný olejom na smrekolite vo veľkosti 84x96 centimetrov. Obraz sa volá Nočný závod.

Nočný pohľad na ZSNP z druhej Hrona

                        Amatérsky tvorca Július Prôčka /1928-1995/ dlhoročný pracovník hlinikárne /od roku 1960/, vedúci zásobovacej skupiny, šéfredaktor závodného časopisu Hutník, pravidelne publikoval svoje kultúrno-politické úvahy v celoštátnych časopisoch Kultúrny život, Národné noviny. Amatérsky pri svojej výtvarnej tvorbe používal rôzne techniky. Nevystavoval.

 
Pohľad na prevádzku kysličnikáreň





Hutník pri obsluhe elektrolyzéra, na obraze sú zaujímavé sú ochranné pomôcky, prilby sa v to čase ešte nenosili, len hrubý plstený klobúk, oči ochraňovala kovová sieťka, pozoruhodný je aj rozopnutý golier


Nový dom kultúry v strede mesta

 Večerná ulica v Žiari nad Hronom

Pohľad na Kremnické vrchy do Ladomerskej Viesky







 Umelecké dielo pre kultúrny dom v Žiari nad Hronom vytvoril akademický sochár Ľudovít Korkoš /1928/, slovenský sochár, ktorý začal tvoriť v päťdesiatych rokoch, naväzoval na ľudové tradície s moderným výrazom, niektoré jeho diela boli v tomto období ovplyvnené ideológiou vtedajšej doby.

Z hliníkového reliéfu vystupujú zobrazované osoby, samotný reliéf je vytvorený až s hĺbkou okolo 15 centimetrov a je rozdelený na tri časti.

Prvá symbolizuje koniec druhej svetovej vojny a evidentne oslobodenie Sovietskou armádou, možno treba povedať, že začiatkom šesťdesiatych rokov, keď dielo vzniklo bola spoločenská klíma ovplyvnená, len pred niekoľkými rokmi skončenou vojnou a ešte stále stresovaná možným vojnovým konfliktom.

V druhej časti je podľa autorových predstáv znázornená premena doby, keď sa z oblasti z ktorej sa chodilo za prácou do zahraničia stalo centrum hutníctva – výrobou hliníka. Žiaľ v tom čase boli ešte stále ekologické problémy len niekde možno na piatom mieste. Autor znázorňuje spoluprácu roľníkov, hutníkov a kovorobotníkov. Čo ja najviac oceňujem, že autor dal hutníkovi v strede reliéfu do rúk náradie priamo odpozorované v elektrolýze hliníka.Viac o reliéfe tu.

Hliníkový reliéf vo vstupnej hale Kultúrneho domu na Námestí Matice slovenskej

 

 

 

 

Detail z hliníkového reliéfa, hutník s hutníckym náradím vzorkovnicou na odber vzoriek elektrolytu pre stanovenie kryolitového pomeru, dnes je to už zabudnutá technológia

           Amatérsky tvorca Zoltán Molnár, pracovník ZSNP v odbore
                                            Riadenia kvality a Kultúry

Pohľad na prevádzku kysličnikáreň v roku 1984, vľavo spoza sila sódy vytŕča 200 metrový komín

Dve farebné litografie zobrazujúce hlinikáreň a mesto Žiar nad Hronom, litografie sú síce podpísané, ale žiaľ podpisy sú nečitateľné

Pohľad na energetické hospodárstvo a prevádzku kysličnikáreň /výroba oxidu hlinitého/, v pozadí sú Kremnické vrchy

V popredí je mesto Žiar nad Hronom, veľmi dobre vidieť kúpalisko, športový štadión, IBV, vznikajúca Etapa, vľavo vzadu je ZSNP

"Pohľad na mesto zo Šibeničného vrchu" namaľovala temperou na plátno/85x85 centimetrov/ Janka Chaloupková z Prahy


Pohľad na mesto zo Šibeničného vrchu





Ing Jolana Palajová takto vidí nový chrám zasvätený Sedembolestnej Panne Márii





 Pohľad na chrám Sedembolestnej Panny Márie v Žiari nad Hronom

Pohľad od Hrona


Hliníkový reliéf na priečelí Súkromnej technickej školy na ulici Dr. Jánskeho. Reliéf  navrhla a pri realizácii spolupracovala Soňa Beňová. Vyjadruje to známe u nás platiace "Remeslo má zlaté dno". Pôvodne škola vychovávala žiakov na rôzne čierne remeslá /symbolizujú ich na čierno eloxované hliníkové profily/, medzi  čierne remeslá patrili /zlievarenstvo, opracovanie kovov, elektrotechniku..../ a po absolvovaní školy a vstupe do praktického života /strieborný kruh/ sa tieto ich vedomosti stávajú zlatom /do zlatej farby eloxované hliníkové profily/.




Celkový pohľad na "Remeslo má zlaté dno"




Detail z reliéfu "Remeslo má zlaté dno"

Amatérsky tvorca  Marek Kinka

                                                        Celkový pohľad na Slovalco /pastel/. Komín v pozadí je 200 m.     komín v ZSNP


Akademický maliar Emil Paulovič,

majster, ktorý často vystavoval v Žiari nad Hronom na predajných výstavách v Závodnom klube ROH, svoju olejomaľbu vytvoril v roku 1969 a dal jej meno "Most k samote", veľkosť obrazu 112x72 cm.
 

Obraz E. Pauloviča "Most k samote"zobrazuje prevádzku na výrobu oxidu hlinitého kysličnikáreň

Strieborná huta v B. Štiavnici, neskôr Kovohuty Banská Štiavnica – ZSNP, n. p., závod 02, popis poslednej technológie

Aj keď sa v tomto prípade nejedná o nejakú starú históriu veď huta pracovala ešte v druhej polovici 20. storočia predsa sa ukazuje, že nebude  zlé uviesť technologické postupy, ktoré boli v tom čase v Kovohutách, n. p. zavedené.

.

Kovohuty, n. p.  Banská Štiavnica a Kovohuty, n. p.  Vajsková, ako ďalší podnik na výrobu farebných kovov boli výnosom ministra č. 5/58 zlúčené s národným podnikom Závod Slovenského národného povstania, n. p.  Žiar nad Hronom s úplne priamym riadením. Súčasne boli vymazané z podnikového registra s tým, že došlo aj k majetkovému splynutiu. Kovohuty ,n. p. boli pričlenené km ZSNP, Žiar nad Hronom 18. marca 1958, ako ZSNP, n. p. ,Závod 02 Banská Štiavnica.

Celkový pohľad na Striebornú hutu

            Samotné Kovohuty Banská Štiavnica boli, ako národný podnik založené 1. januára 1951, ale vlastná huta sa už pred tým volala aj Sziceliovská alebo Dolná huta, prípadne Strieborná huta. Bola to stará huta, ktorú dal postaviť banský ťažiar Szicély a roku 1769 bola prenajatá eráru, a tak sa stala erárnou centrálnou hutou.

            Výrobný program Kovohút v čase zlúčenia so ZSNP, n. p., a získania názvu ZSNP, n. p., Závod 02 Banská Štiavnica úzko nadväzoval na ťažobné pomery v baniach Banská Štiavnica a okolí.

            V rokoch 1958 – 1963 bol výrobný program nasledovný:                                          

            - mäkké olovo                                     1900 - 2200 t/rok,

            - tvrdé olovo                                         300 -   560 t/rok,

            - medené anódy                                    700 -   800 t/rok,

            - zlato – strieborné zliatky  99,4 %           5,5 -   6,2 t/rok.

                                                                                                                                                         Surovinovými zdrojmi boli v tých časoch olovený koncentrát z Banskej Štiavnice a medeno-olovený koncentrát z Hodruše, neskôr boli dovážané koncentráty z Bulharska a nakupoval sa kusový a popolový olovený odpad, prípadne akumulátory.

            Roku 1958 boli tieto suroviny spracovávané v podstate technológiou, ktorá sa zaviedla pri modernizácii huty v rokoch 1920 – 1930.

            Pre postupy bola táto technológia označovaná za unikátnu, a nemala obdobu ani v jednej hute v Európe. Najvýznamnejším znakom technológie bol však nízky stupeň mechanizácie. Technológia pozostávala z týchto operácií:

            - príprava vsádzky s následnou aglomeráciou na Grünwaldových panvách (toto zariadenie sa hneď po ukončení výroby kovov stalo majetkom Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici – pozn. autora, ešte okolo roku 1985 boli uskladnené na volnom priestranstve hornej časti banského skanzemu),

            - tavenie aglomerátu na šachtovej peci,

            - rafinácia surového olova,

            - spracovanie polotovarov,

            - bessemerácia meďno-olovnatého kamienka (produktu zo šachtovej pece),

            - výroba zlatostrieborných zliatkov.

            Príprava vsádzky pre šachtovú pec

            Pri príprave vsádzky išlo hlavne o homogenizáciu koncentrátu a zamiešanie reagenčných prísad, ktoré tvorili kýzové výpalky, drvený vápenec a drevené piliny na podporenie štartu oxidačných procesov. Príprava vsádzky, predovšetkým jej miešanie, sa realizovalo ručne. Takto pripravená vsádzka sa ďalej spracovávala aglomeráciou v Grünwaldových panvách. V Banskej Štiavnici, kde boli nainštalované 3 kusy. Účelom tejto aglomerácie bolo jednak odpraženie síry z koncentrátov pod 2 % a vytvorenie kusovej vsádzky pre šachtovú pec. Aglomerácia medeno-olovnatých koncentrátov sa uskutočňovala v troch Hatington-Hebeleinových panvách. Zariadenie bolo nainštalované na hornej plošine šachtovej pece a plyny boli odvádzané cez prachové komory do kanála a komínom na Lintichu bolo vypúšťané do okolitého prostredia.

            Redukčné tavenie v šachtovej peci

            Aglomerát, ktorý takto vznikal, sa ďalej spracovával na šachtovej peci, ktorá mala kruhový prierez, redukčným spôsobom. Vsádzku šachtovej pece tvoril aglomerát, koks, tavidlá a rôzne vratné materiály, napr. vratný kamienok, troska a podobne. Šachtová pec mala rozmery - priemer 160 cm, počet fúkačov 11, výška nísteje 700 mm, výška nad fúkačmi bola 630 cm. Presadenie pece 90 ton materiálu za 24 hodín. Takýto technologický  proces tavenie medeného aglomerátu s rudnou olovnato-medenou surovinou bol považovaný za unikátny a nebol využívaný ani v jednej európskej hute.

            V šachtovej peci vsádzka postupne klesala dole a proti prúdu postupovali spaliny. Takto vytvorené redukčné prostredie spôsobovalo, že najskôr tu vznikalo olovo a postupne sa zo vsádzky vyredukovali aj ostatné kovy – meď, zinok. Do surového olova prechádzali aj drahé kovy. V zóne výfuční bola teplota okolo 1200 °C a tu vznikala aj troska a súčasne sa oddelili jednotlivé produkty tavenia.

            Špecifické najťažšie olovo kleslo na dno (nísteje) pece, nad ním sa nahromadil kamienok a v hornej časti troska. Po naplnení nísteje sa pravidelne odpichovala (vypúšťala) troska, geometricky nižšie postaveným odpichom (otvor na vypúšťanie) sa vypúšťal kamienok a z najnižšieho miesta nísteje sa vypúšťalo olovo.

            Produktmi šachovej pece boli:

            - surové olovo znečistené meďou, železom, antimónom, zinkom, sírou a drahými kovmi, ktoré boli odliate do foriem a odchádzalo na rafináciu,

            - medeno-olovnatý kamienok, ktorý obsahoval hlavne meď, železo a síru, bol súčasne dobrým zberačom drahých kovov: ďalej sa spracovával bessemeráciou,

            - stiery, olovené placky, ktoré odchádzali priamo na spracovanie do zlato-strieborných zliatkov, pretože sa vyznačovali zvýšeným obsahom zlata a striebra,

            - úlety, ktoré obsahovali najmä olovo vo forme síranov, charakterizovaných ako kovonosné suroviny.

Šachtová pec v Banskej Štiavnici koncom 19. storočia

            Spracovanie vzniknutých produktov – rafinácia olova

            Cieľom rafinácie bolo odstrániť zo surového olova hlavne, meď, železo, striebro a zinok. Samotná rafinácia sa realizovala ako vycedzovacej peci alebo v rafinačnom kotly.. V Banskej Štiavnici  pracovali obidvomi technológiami, obe mali pyrometalurgický charakter. Postupne sa vycedzovaním odstraňovalo z olova železo a meď. Následne sa pomocou zinku  odstraňovalo z olova striebro a zlato. Drahé kovy prechádzali do tzv. zinkovej peny, ktorá vyplávala na povrch roztaveného olova. Takto vzniknutá pena odchádzala do výroby drahých kovov.

            Po odstránení drahých kovov nasledovala rafinácia od zinku a antimónu. Rafinácia sa uskutočňovala oxidačným spôsobom pôsobením vodnej pary. Najprv sa odstraňoval zinok za tvorby zinkovej gliedy. V tejto etape výroby vznikalo mäkké olovo, prípadne olovo s určeným obsahom antimónu podľa priania zákazníka.

Pohľad na pracovisko rafinácie olova, vpredu vľavo rafinačné kotle, v pravo rafinačná pec

           

            Spracovanie kamienka

            Kamienok vzniknutý v šachtovej peci sa spracovával bessemeráciou v konventore, teda fúkaním vzduchu do roztaveného kamienka, kde sa ako troskotvorná prísada používal ešte kremeň. Proces prebiehal takto: Pri práci s tuhou vsádzkou sa na dno konventora naukladal koks s malým množstvom čierneho uhlia, prípadne dreva. Miernym fúkaním vzduchu sa koks rozžeravil až do bieleho žiaru, potom sa dávkoval kamienok spolu s kremeňom. Po roztavení vsádzky sa zvýšila intenzita fúkania a oxidáciou prešlo do strusky najskôr železo, v ďalšej etape nastala oxidácia sírnika meďnatého.

            Vzniknuté trosky sa sťahovali separátne a z medi, ktorá zostala v konventore, sa odlievali anódy. Tieto sa elektrolyticky rafinovali v elektrolýze v Banskej Bystrici, neskôr v Kovohutách Krompachy.

            Výroba zlatostrieborných zliatkov

            Zlatostrieborné zliatky sa vyrábali na plamencových peciach anglického typu. Táto záverečná operácia bola vlastne finálna a jej výsledkom boli zliatky zlata a striebra s obsahom min. 97 %.

            Celý proces prebiehal v anglickej peci naplnenej roztaveným olovom pri teplote 900 °C. Do takto rozohriateho kúpeľa sa dávkovali všetky produkty a odpady z predchádzajúcich technológií. Po naplnení pece sa na povrch fúkal vzduch. Ním sa oxidovalo olovo, meď a železo, ktoré sa sťahovali z povrchu kúpeľa vo forme trosiek. Proces prebiehal v dvoch etapách, až sa dosiahla čistota zliatku 92 – 94 %.

            Po týchto dvoch etapách sa zastavilo dávkovanie surovín a nastalo zjemňovanie zliatku (fajnovanie). Proces prebiehal naďalej pri 900 °C v oxidačnej atmosfére. Tu už však bola zvýšená technologická starostlivosť o proces. Z hľadiska bezpečnosti museli byť evidované všetky trosky, gliedy a podobne, pretože išlo vlastne o zlato a striebronosné produkty. Vzniknutý zliatok sa odlieval do špeciálnych foriem. Po dôkladnom očistení a odvážení sa za prísnych bezpečnostných opatrení zliatky odvážali do Kremnice, kde ich lúžili a vyrábalo sa z nich zlato.

            Všetky zariadenia tejto huty boli napojené na odsávacie zariadenie, ktoré bolo vybudované roku 1890. Bol to odsávací kanál na vrch Lintich, ktorý sledoval terén vrchu a bol zakončený 50 m komínom, čím sa dosiahlo 142 m prevýšenie. Kanál sa pravidelne čistil od zachytených prachových častí, ktorí sa používali ako vratný materiál vo výrobe. Inžiniersky ide o ojedinelé ekologické dielo nielen v Európe, ale aj vo svete.

            Chránene štátna kultúrna pamiatka

Všetky technologické zariadenie opisovanej technológie sa nachádzali v jednej hale, ktorá má názov Taviareň bansko-štiavnickej huty. Táto taviareň aj so zariadeniami, ktoré sa v nej nachádzajú, bola 19. januárom 1973 zapísaná do zoznamu kultúrnych pamiatok, podľa § 7 zakona č. 7/ 1958 Zb. pod č. reg. 2731. Mala byť zachovaná aj s technologickými zariadeniami podľa stavu z roku 1872, keď bola generálne modernizovaná. Gestorom tejto ochrany sa stal ZSNP, ktorý sa  ďalej ukázalo túto úlohu nezvládol.

            Riaditeľom Kovohút Banská Štiavnica v čase ich podriadenia ZSNP Žiar nad Hronom bol Filip Balát, jeho technickým zástupcom (hlavný inžinier závodu) bol Ing. Milan Staš, vedúcim ekonomicko-obchodného úseku bol Július Jančok.

            V tomto období okolo roku 1966 nastávalo aj znižovanie ťažby rúd v banskoštiavnickom regióne. Navyše plné a efektívnejšie využívanie komplexných koncentrátov s obsahom olova, medi, zinku a ďalších sprievodných kovov si vyžadovalo zložitejšiu výrobnú technológiu. Problémom boli aj vyššie výrobné náklady v Banskej Štiavnici nákladnejšia ako výroba olova v Kovohutách. Kľudne to však mohla byť aj cenová politika Ministerstva hutníctva v Prahe a tak  bolo nakoniec rozhodnuté o delimitácii výroby olova do Příbramu a pre Banskú Štiavnicu sa začal hľadať náhradný program. Ťažisko hľadania nového výrobného programu padlo na výskum farebných kovov v ZSNP Žiar nad Hronom, ktorý viedol v tom čase Ing. Václav Košťál, CSc. a v prvej etape tu začala pracovať  v Žiari vyvinutá elektrolýzna rafinácia mangánu /neskôr premiestnená do Krompách/. Postupne sa začalo spracovávanie zinkových odpadov pretavovaním. Len pre zaujímavosť na odvod plynov z tavenia slúžil ešte stále dobre fungujúci kanál na vrch Lintich dokonca ako taviaca nádoba na tavenia zinkových odpadov bol použitý oceľový kotol z rafinácie olova /tavenie zinku je zaznamenané v roku 1966 235 ton a do roku 1991 sa pretavilo 48188 ton, v tom období sa už vyrábali aj drobné zinkové odliatky/. 

Kanál na Lintich slúžil aj pri tavení zinkových odpadov

 Vo výskumnom ústave ZSNP  sa začal roku 1969 vývoj akumulátorových batérií. Vedúcim výskumnej úlohy bol Ing. Milan Viest so spolupracovníkmi Ing. Jozefom Beňom, Jozefom Kružicom. Ďalej tu bola skupina pre skúšky akumulátorov, jej vedúcim bol Ján Lačný so spolupracovníkmi Ing. Milanom Červencom a Rudolfom Štefancom. Výskum sa zameral na získanie podkladov technológie a strojného zariadenia pre projekt 150 000 jednotkových akubatérií. Pracovníci výskumu sa zúčastňovali na postupnom uvádzaní výroby do chodu prakticky pri všetkých technologických operáciách ako technická pomoc výrobe.       

            Výroba bola kompletne zavedená roku 1970. Batérie mali firemné označenie AKUSIT.