Prvé merania koncentrácie polycyklických uhľovodíkov v pracovnom prostredí hlinikárne v ZSNP, n. p. Žiar nad Hronom

Najväčším zdrojom polycyklických uhľovodíkov bola samospiekaná anoda a manipulácia pri výmene anodových tŕňov /v skutočnosti elektrických vodičov/

Neviem po koľkých rokoch sa začína o niektorej udalosti hovoriť, že je to už história, ako všeobecný pojem, ale ja tieto kvantitatívne merania prítomnosti polycyklických uhľovodíkov v pracovnom prostredí elektrolytickej technológie výroby hliníka a jeho bezprostrednom okolí považujem za historické. V mojom archíve som našiel protokol popisujúci metodiku merania aj s výsledkami meraní. Merania sa uskutočnili v marci 1988, hoci výroba hliníka ich produkovala už od roku 1953. Popri prekonávaní najrôznejších technických prekážok k uskutočneniu meraní, ako boli napríklad neujasnená a nejednoznačná metodika, nedostatok štandardov pre koncentrácie prítomných polycyklických uhľovodíkov a nemalé prekážky súviseli aj s politickými otázkami. Politická otázka stála tak, že tieto škodliviny tu sú a čo budeme robiť, keď budeme vedieť koľko ich je. Nakoniec prítomnosť kancerogénnych látok na pracovisku bolo v tom čase vždy skoro štátnym tajomstvom, o ktorom sa nedoporučovalo ani hovoriť.

Bolo jasné, že pri vypaľovaní anód z kamenouhoľnej smoly vznikajú a do pracovného prostredia sa dostávajú polycyklické uhľovodíky, dokonca boli ich emisie aj kvantitatívne ohodnotené a každoročne bolo vykazované, že ich hlinikáreň emituje 800 až 1000 ton, v skutočnosti to mohlo byť oveľa viac. Tieto chemické látky majú takú vlastnosť, že pomerne rýchlo kondenzujú a tak zaťažujú najmä pracovné prostredie a tých 800 až 1000 ton, ktoré unikalo do životného prostredia kondenzovali najmä v najbližšom okolí. Samozrejme, že sa nedalo vylúčiť ani širšie okolie. A tak vydala Okresná hygienická stanica /riaditeľom tejto bol MUDR Vladimír Hlavnička /4. 6. 1987 záväzný posudok v ktorom bola celá oblasť zahrnutá „ do kontrolovaného pásma z dôvodu chemickej karcinogenity“.

Toto rozhodnutie muselo byť podporené meraniami v pracovnom prostredí. Táto úloha bola objednaná vo Výskumnom ústave pre petrochémiu, Prievidza. Riaditeľom tohto ústavu bol Ing. Gustáv Guba, CSc. Vedúcim odboru plynovej chromatografie bol Ing. Anton Vanko, CSc. a správu vypracoval Ing. Marián Mikuláš. V prvej etape bolo potrebné vypracovať metodiku na stanovenie dechtovitých látok v pracovnom ovzduší pomocou plynovej chromatografie. Do voľby a vývoja metódy zasiahol aj krajský hygienik, tým že nariadil vyvinúť úplne novú metódu.

Stanovenie dechtovitých látok bolo rozdelené na dve časti, v prvej časti sa presávalo veľké množstvo plynov /rýchlosťou 2 litre za minútu sa presalo 600-1000 litrov vzdušniny na jeden vzorok/ a v druhej časti sa zachytené látky vymývali špeciálnym rozpúšťadlom a stanovovali sa pomocou plynovej chromatografie. Využíval sa chromatograf Perkin-Elmer Sigma 3. Pri stanovovaní koncentrácií bola použitá kalibrácia pre tieto známe štandardy: 1. naftalén, 2. difenyl, 3. acenaftén, 4. fluorén, 5. fenatrén, 6. antracén, 7. fluorantén, 8. pyrén, 9. chryzén, 10. 1,2-benzpyrén, 11. 3,4-benzpyrén, 12.20-metylchlorantrén, 13.1,2-dibenzantracén – 5,6, 14. 1,2,-dibenzantracén – 3,4.

Pre neidentifikované látky sa použil kalibračný faktor, ako pre 3,4 benzpyrén.

Zo stoviek polycyklických uhľovodíkov boli vytipované skôr uvedené a po vyhodnotení bolo zistené hodnoty prepočítané na mikrogramy jednotlivých škodlivín v metre kubickom.

Tabuľky ukazujú namerané koncentrácie jednotlivých škodlivín. Na ľavej strane tabuľky sú uvedené jednotlivé pracoviská začínajú sa Administratívnou budovou kde bolo tiež zistené a namerané 156 mikrogramov na meter kubický vymenovaných rakovinotvorných látok. Nasledujú ďalšie pracoviská Meniareň, Séria B podľa jednotlivých pecí, ale aj pracovných operácií. Tu bola dosiahnutá neuveriteľná rekordná hodnota pre B-sériu 2996 mikrogramov n a meter kubický vzdušniny. Všetko to bola vzdušnina, ktorú pracovníci obsluhujúci dané zariadenie s veľkou pravdepodobnosťou aj vdychovali. Nasledujú Dielne údržby a Odlieváreň. Na menšej tabuľke namerané hodnoty pokračujú a úplne katastrofálne hodnoty boli dosiahnuté v Sérii-A, kde medzi pecami 115-46 bola dosiahnutá koncentrácia 6714 mikrogramov na jeden meter kubický.

Dovolím si poznamenať, že hygienické normy nepripúšťali prítomnosť týchto látok v pracovnom prostredí. Namerané hodnoty boli veľkým pomocníkom na urýchlenie modernizácie elektrolýzy na vopred vypálené anódy a vyradenie zastaralej technológie výroby hliníka.

Pri novej technológii výroby hliníka, s ktorou sa pracuje v súčasnosti sa už dechtovité látky v pracovnom prostredí elektrolýzy nenachádzajú.

Použitá literatúra :

-Stanovenie dechtovitých látok v ovzduší ZSNP Žiar nad Hronom, marec 1988- archív R. Kafku

.

Dramatické ukončenie rafinácie striebra a zlata na Slovensku

Zlato v bločkoch - ilustračné foto

Richard Kafka, Žiar nad Hronom

Oddeľovanie zlata a striebra z rúd vyťažených na území horného Uhorska a delenie zlata a striebra navzájom bolo v minulosti veľkým výrobným tajomstvom, ktoré si jednotliví majstri, prípadne aj ich rodiny, chránili. Celé stáročia sa operácia rafinácie alebo lúčenia zlata realizovala v Mincovni Kremnica, a tak ako išiel technický pokrok, tak sa menila aj technológia. Najskôr to bola cementácia suchou cestou, potom nasledovalo hydrometalurgické lúženie pomocou kyseliny dusičnej a sírovej. Touto technológiou sa v Mincovni pracovalo ešte v tridsiatich rokoch 20. storočia.

V 19. storočí však boli objavené nové spôsoby výroby a rafinácie kovov. Umožnili to také vynálezy ako rozklad látok elektrickým prúdom anglickým bádateľom Humprym Davym roku 1808, ale najmä vynálezom dynama Wernerom von Siemensom roku 1866, ako zdrojom jednosmerného elektrického prúdu. Táto etapa znamenala rozvoj elektrometalurgie, a treba povedať, že huty na vtedajšom Slovensku nezaostávali a už v roku 1884 bola ako druhá v Európe a prvá v Uhorsku uvedená do pokusného chodu elektrolytická rafinácia medi v Kluknave pri Krompachoch.

V roku 1935 bola zavedená moderná technológia

Elektrolytická rafinácia striebra a zlata bola v Štátnej Mincovni Kremnica realizovaná roku 1935 a inštalácia tejto technológie znamenala významné zlepšenie ekonomiky mincovne. Myslím si, že aj zo súčasného pohľadu sa jedná o progresívnu technológiu. Elektrolytická rafinácia pracovala hneď po zavedení na dve smeny a v prvom roku sa vyrafinovala 758 kg rýdzeho zlata a 20 580 kg striebra /viac pozri tu/.

S ohľadom na v tom čase modernú technológiu dovoľujem si uviesť stručný popis. Elektrolýza striebra metódou Mőbius (zariadenie bolo zakúpené od firmy Siemens-Halske Berlin), sa realizovala v kameninových nádobách, v ktorých boli na spoločnom nosníku zavesené anódy zo striebra so zložením 95 % striebra, 4 % zlata a 1 % medi. Medzi anódami boli zavesené katódy – katódové plechy z elektrolytického striebra. Vzdialenosti medzi elektródami boli 6 cm, v spodnej časti elektrolytickej nádoby bol 25 cm vysoký priestor, v ktorom bola umiestnená skrinka potiahnutá plátnom, v tejto sa zhromažďovali kryštály striebra, vylučované na katóde a pravidelne z katód drevenými stierkami odstraňované. Anódy boli obalené bavlnenými vreckami, ktoré slúžili na usadzovanie anódového kalu, ktorý obsahoval najmä zlato, meď, olovo, cín.

Ako elektrolyt sa používal dusičňan strieborný (AgNO₃) s koncentráciou 2 – 3 % a z voľnej kyseliny dusičnej – 2 %. Koncentrácia medi, ktorá prechádzala aj do elektrolytu nesmela prekročiť 6 %, v prípade, že sa tak stalo, musel sa elektrolyt vymeniť.

Elektrolýza pracovala s prúdom 300 Ampér pri napätí 1,2 Voltu. Napätie stúpalo postupne ku koncu elektrolytického procesu na 3 Volty. Zariadenie pracovalo na 2 smeny a denne sa vylúčilo 160 kg čistého striebra, ktoré sa dôkladne premývalo a tavilo do zliatkov. Dala sa dosiahnuť čistota 99,999 %.

Na sledovala rafinácia zlata /metódou Wohl-Will/ a to tak, že anódový kal z elektrolytickej rafinácie striebra, ktorý obsahoval v prípade na zlato bohatšieho zlato-striebra až 25 % zlata sa ešte vyvaril v kyseline dusičnej a tavil sa na anódy pre elektrolýzu zlata. Vyrábali sa dva druhy anód tzv. – silné s váhou okolo 0,72 kg a slabé s váhou okolo 0,38 kg

Vlastný elektrolytický proces proces prebiehal v dvoch elektrolyzéroch, prúdom 100 Ampér. V každom elektrolyzéri bolo 6 anód s váhou okolo 5 kg a 8 katód vyrobených zo zlatého plechu. Ako elektrolyt slúžil 5 % chlorid zlatitý (AlCl₃) s prebytkom 10 % kyseliny chlorovodíkovej (HCl). Elektrolyt sa pripravoval tak, že sa zlato rozpúšťalo v lúčavke kráľovskej a kyselina dusičná sa následne odparila.

Elektrolytická rafinácia prebiehala pri teplote 65 - 70 °C a vo dvoch elektrolyzéroch sa vylúčilo za 8 hodín 2,6 kg zlata, za dve smeny – 16 hodín okolo 5,5 kg zlata. Vylúčené zlato bolo veľmi čisté, kompaktné a ďalej sa tavilo do zliatkov.

Do elektrolytu prechádzala platina a paládium. Irídium, olovo a striebro sa zhromažďovali v anódovom kale. Zatiaľ sa z archívnych materiálov nepodarilo zistiť, či sa tieto koncentráty ďalej spracovávali.

Dramatické ukončenie rafinácia zlata a striebra v Kremnici

Samozrejme, že vo viac ako 600 ročnom trvaní tejto výroby sa vyskytli rôzne etapy prosperity a ťažkostí jednak podľa toho, aké bohaté rudy na zlato a striebro sa ťažili a nakoniec pozitívne nevplývali ani najrôznejšie revolúcie a vojny . Poslednou takou bola druhá svetová vojna a obsadenie Kremnice nemeckou armádou.

Tieto problémy sú však v tejto prednáške nie rozhodujúce. Mňa zaujala poznámka v knihe o kremnickej mincovni vydaná v roku 1978 /Kremnická mincovňa 1328-1978, Osveta Martin, 1978/, v ktorej sa uvádza „ Svoju tradičnú výrobu, t. j. lúčenie drahých kovov, musela mincovňa spolu so zariadením na elektrolýzu a so zásobami zlata a striebra odstúpiť v júni roku 1956 národnému podniku Safina“ . Národný podnik Safina mal sídlo v mestečku Vestec u Prahy. Zaujímali ma dôvody tohto prevodu, predsa len sa vlastne na Slovensku skončila viac ako 600 ročná tradícia špeciálnej hutníckej výroby. V histórii tejto výroby v Kremnici bol celý rad pokusov o prevedenie tejto výroby do iných miest monarchie, ale to čo sa nepodarilo Viedenskému dvoru, ani Maďarom po Rakúsko – Maďarskom vyrovnaní to sa podarilo jedného júnového dňa roku 1956 vláde Československej republiky.

Pokúsil som sa aspoň čiastočne zrekonštruovať udalosti a dôvody pre ktoré sa tak stalo. Mám zaznamenané vyjadrenie zodpovedného pracovníka Štátnej banky Československej /ŠBČS/ pobočky v Kremnici, ktorej bola Štátna Mincovňa v Kremnici podriadená. Tento udáva, že Mincovňa mala pravdepodobne nejaké problémy so spracovávaním koncentrátov dodávaných Rudnými baňami, lebo ich spracovávanie prebiehalo pomaly a zostávali dlho na sklade. Štátna banka mala eminentný záujem na urýchlenom spracovávaní dodaného zlato-striebra a tak riaditeľ pobočky ŠBČS osobne samozrejme s komisiou viedol osobitnú evidenciu o vylúženom zlate. Granule boli prevažované spolu s pracovníkom mincovne p. Mensatorisom a v plátených vreckách boli ukladané do trezorovej skrine. Fungoval tu systém dvoch kľúčiarov a trezor sa po každej manipulácii pečatil. Postupne bol spracovaný zo skladu všetok nahromadený koncentrát. Podľa spomienok riaditeľa kremnickej pobočky banky : „Jedného dňa prišla prepravná čata ŠBČS za účasti ozbrojeného doprovodu a zlato bolo odvezené do trezorov banky“.

Navštívil som archív Národnej Banky Slovenska /NBS/ v Bratislave s cieľom zistiť, ako sa vlastne so zlatom manipulovalo.

Podľa archívnych materiálov bol priebeh nasledovný. Na manipuláciu s drahými kovmi platilo zákonné ustanovenie zák. 92/46 a zákona č. 107/53 Zb. /tzv. devízový zákon/ podľa ktorých boli Rudné bane povinné do 10 dní od nadobudnutia odviesť vyťažené drahé kovy ŠBČS. Rudné bane však pri svojej výrobe získavali iba zlato-strieborné koncentráty, teda z hľadiska drahých kovov polotovar s obsahom zlata a striebra a keďže neboli afinériou museli si tento polotovar nechať spracovať v Štátnej mincovni v Kremnici k afinácii a k elektrolytickému vylúčeniu zlata a striebra. Pre mňa to bolo určite zaujímavé zistenie, že poplatky za lúčenie si museli zaplatiť Rudné bane, ktoré boli povinné zlato a striebro odpredať ŠBČS. Táto forma finančného vysporiadania sa v socialistickom systéme volala „práca vo mzde“ a bola dosť bežnou. Mincovňa Kremnica účtovala sa jeden kilogram rýdzeho zlata 600 Kčs a za jeden kilogram striebra 46 Kčs. Neskoršie kontroly ukázali, mincovňa účtovala len okolo 50 percent skutočných nákladov /pre zaujímavosť cena letenky do Vysokých Tatier bola v tom čase 35 Kčs.

Štátna mincovňa nebola pri rafinácii v žiadnom prípade partnerom štátu reprezentovaného Štátnou bankou Československou, ale iba sprostredkovateľom. Organizačne patrila Štátna mincovňa pod Ministerstvo financií v Prahe. Odkúpené drahé kovy od Rudných baní Banská Bystrica, alebo od Kovohút Banská Štiavnica však boli aj po vyrafinovaní ponechávané v Štátnej mincovni z dôvodov, že tieto boli používané k priemyselnému a dentálnemu spracovaniu. Spracovatelia rýdzeho zlata a striebra museli dostať špeciálne „odberné“ listy, ktoré vydávala Národná banka alebo ŠBČS.

Táto prax, že zlato zostávalo uskladnené v Mincovni Kremnica sa pravdepodobne zachovala z obdobia keď bola mincovňa podriadená pod Národnú banku Slovenska z obdobia Slovenského štátu z rokov 1939-1944. Vo viacerých archívnych materiáloch zo súčasného archívu Národnej banky Slovenska /NBS/ sa ako upozornenie uvádza, že „...mincovňa v Kremnici sa chová, ako podľa predpisov NBS“, aj táto skutočnosť mohla byť malou zámienkou pri budúcich rozhodnutiach.

Elektrolytická rafinácia striebra a zlata začala v politicky zložitých päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia rokoch prinášať technické problémy. Nepodarilo sa mi z archívnych materiálov tieto identifikovať. Skutočnosťou je, že u nadriadených orgánov vznikala voči mincovni nedôvera. Už v roku 1954 žiadal nadriadený orgán spracovať všetko striebro a zlato do 200 kilogramových blokov a tieto zaslať do Prahy, no mincovňa na túto úlohu nereagovala. V polovici roka 1955 vedenie ŠBČS v Prahe upozorňuje Oblastný ústav v Bratislave, že mincovňa nevykazuje zásoby drahých kovov v rýdzich kovoch, ale aj v stave zatiaľ nevylúčenom, čím je skresľovaná zásoba likvidného zlata a striebra čo významne skresľuje celkové zásoby zlata. Navyše bolo zistené, nesprávne financovanie podnikov dodávajúcich zlato-strieborné zliatky. V dopise pre Oblastný ústav v Bratislave zo dňa 7. 7. 1955 sa uvádzajú konkrétne hodnoty zásob zlata a striebra v disponibilnom stave a v surovinách. Situácia bola nasledovná, z vykázanej zásoby rýdzeho zlata 314, 4 kg /zaokrúhlene/ je vo forme rýdzich granálií len 12,5 kg a zbytok 301,9 kg je v nespracovanom stave, zlato-striebro zliatky, kaly, anody. Podobná situácia je u striebra, kde je namiesto vykázaného množstva 6268,9 rýdzeho striebra, len 2136,0 kg v granáliách a v zliatkoch je 728,6 kg a 3384,2 je v dodaných surovinách od Kovohút /zlato-strieborné zliatky/, anódy a podobne. Pražské ústredie žiadalo, aby do 30.09.1955 predisponovala Štátna mincovňa celú zásobu drahých kovov /razených aj nerazených/ Hlavnej pokladnici drahých kovov do Prahy. Popísaný stav pri ktorom sa zásoba kovov nachádzala v nespracovanom stave nemohol nadriadený orgán uspokojiť. Práve naopak, okrem podozrení sa množili aj kontroly.

V materiáloch Archívu Národnej banky Slovenska je zaujímavý údaj o výrobe zlata a striebra v kremnickej Mincovni v rokoch 1953 až 1955. V roku 1953 odovzdala Mincovňa 231,6 kg zlata 340,8 kg striebra, v roku 1954 to bolo 846,3 kg zlata 1331,8 kg striebra, v roku 1955 udáva tabuľka len do augusta 1955 a to Mincovňa odovzdala 460,7 kg zlata 560 kg striebra.

Koncoročnú kontrolu za rok 1955 vykonala komisia Ministerstva štátnej kontroly 31. 12. 1955 a tá zistila veľké nedostatky a nepresnosti v evidencii drahých kovov. V tejto správe sa navyše konštatovalo, že vznikli manká v zásobách drahých kovov a to nasledovne, podľa údajov hlavného účtovníka chýbalo mincovni 42 kg zlata a 638 kg striebra, podľa evidencie vedením oddelenia výroby drahých kovov to boli 28 kg zlata 1071 kg striebra, dokonca podľa evidencie zákazníkov tu bol prebytok 11 kg zlata a 740 kg striebra. Túto správu akceptovalo aj vedenie Štátnej mincovne a na porade vedenia 21.1. 1956 prijalo celý rad organizačných, ale aj personálnych opatrení. Bol k tomu prijatý špeciálny príkaz podnikového riaditeľa. Zaujímavé je, že podľa zápisu žiadne opatrenia na zlepšenie technických podmienok výroby hoci sa v materiáloch často uvádzajú výrobné problémy v oddelení rafinácie zlata a striebra. Celkom úmyselne nemenujem žiadne konkrétne osoby.

V archíve Štátnej mincovne sú uložené aj zápisy z prejednávania plnenia plánovaných úloh a veľmi jednoducho sa dá povedať, že mincovni sa to najmä s ohľadom na rafináciu zlata a striebra a tak bolo zavedené sledovania tohto parametra „Hrubá hodnota výroby“ /HHD/ včítane zlata a striebra a bez výroby zlata a striebra, pokiaľ sa ukazovateľ včítane zlata a striebra plnil na 82-85 percent, tak ukazovateľ bez zlata a striebra na 108-110 percent, z jednoduchého porovnania vidieť nepomer v tomto ukazovateli a naznačuje to technické a pravdepodobne aj surovinové problémy výroby čistého zlata a striebra. Nakoniec po odovzdaní výroby do Safiny sa zistilo, že na sklade v mincovni sú suroviny /zlato-strieborné zliatky/ s takou nízkou koncentráciou drahých kovov, že sú danou technológiou nespracovateľné.

Ďalšie spisy k tomuto problému sú už označené, ako „Dôverné“ a čoho sa vlastne týkajú?

Pražské ústredie 10. februára žiada, aby sa všetko zlato dostalo do disponibilného stavu a čo najskôr sa dostali do Hlavnej pokladnice ústredia v Prahe , ďalej sa tu uvádza, že mincovňa v Kremnici sa už rafináciou v ďalších rokoch nebude zaoberať.

V dopise pražského ústredia Oblastnému ústavu v Bratislave zo dňa 7. marca 1956 je nariadené, že Štátna mincovňa už nebude mať k dispozícii skôr určených 60 kg zlata, ale len 15 kg, ktoré si bude musieť odkúpiť, súčasne sa v tomto dopise prvý raz uvádza /z doteraz prístupných archívnych materiálov/, že v roku 1956 sa bude zlato a striebro vyťažené v slovenskej oblasti rafinovať pre dispozičný fond ministerstva financií v národnom podniku Safina, Vestec, podnik Jesenice u Prahy, podobne ako je to so zlatom z českej oblasti. Bola o tom upovedomená aj Hlavná správa ťažby farebných kovov.

Postupne sa začal odvoz drahých kovov zo Štátnej mincovne do Prahy, podľa zápisu z 23. júna bolo pri druhom odvoze drahých kovov /4.- 6. júna/ odvezené 114, 609 kg čistého zlata a 1908, 3841 kg čistého striebra. V tomto zápise sa spomína aj dohoda z februára 1956 o presune rafinačnej výroby do Safiny Vestec. Žiaľ tento zápis sa nepodarilo zatiaľ v archívoch nájsť.

Nikde sa nenašli domumenty o tom ako sa neskôr vyrovnali manká, ktoré odhalila Komisia Ministerstva štátnej kontroly a nález ktorých vedenie mincovne akceptovalo.. Skutočnosťou je, že celý presun zlata vôbec výroby trval niekoľko mesiacov a za toto obdobie sa nenašiel žiaden spis, kde by bol aspoň naznačený nejaký odpor proti presunu výroby drahých kovov. Na druhej strane v tomto období bol vedený proces s vedením mincovne a na 9. júla 1956 bolo vypísané súdne prejednávanie. Ako som už skôr uviedol bolo to politicky veľmi ťažké obdobie, ale táto téma si vyžaduje iný priestor.

Použitá literatúra :

Archívy :

-Archív Národnej banky Slovenska fond Povereníctvo financií-devízový odbor, krabica 167, Česká národná banka, fond ŠBČS – S VII/a-242, krabica 116, Kovy drahé Kremnica a slovenská oblasť.

-Archív Štátnej mincovne Kremnica, krabica 1956/1.

-Súkromný archív R.Kafka, dopis J. J. zo dňa 16. 12. 2005.

Kazimír, Š., Hlinka J. : Kremnická mincovňa 1328-1978, Vydavateľstvo Osveta, n. p. Martin, 1978.

Dejiny hutníctva na Slovensku /výroba zlata a striebra/, Košice 2006.

Hlinikárske sympózia organizované slovenskými hlinikárskymi odborníkmi - most k spolupráci medzi technikmi rôznych národností

Historický prehľad

Spolupráca medzi Slovenskou vysokou školou v Bratislave prostredníctvom prof. Gregora a doc. Malinovského a Hlinikárňou v Žiari nad Hronom (Závod Slovenského národného povstania) sa začala rozvíjať už pri začiatku výroby hliníka. Začiatkom šesťdesiatych rokov a po zvládnutí základov výroby sa začala prejavovať nutnosť lepšieho využívania teoretických poznatkov v hlinikárni, aj rozsiahlejšej medzinárodnej spolupráce, najmä získavaním osobných kontaktov v zahraničných závodoch vyrábajúcich hliník a výskumných ústavoch. S ohľadom na politickú a finančnú situáciu, ktorá neumožňovala všetkým technickým pracovníkom závodu cestovať, prípadne sa zúčastňovať študijných pobytov v zahraničí sa ukázalo, že najlepší spôsob, ako zlepšiť podmienky pre výmenu zahraničných skúseností - bude organizovať hlinikárske sympózia (konferencie s cieľom výmeny skúseností). Navyše podrobná analýza ukazovala, že v stredoeurópskom regióne je nedostatok takýchto akcií. Teória výroby hliníka mala na niektorých konferenciach len obmedzený časový priestor. Boli to teda konferencie, ktoré neboli zamerané len na výrobu hliníka, alebo boli výlučne teoretické, ale hlavne v tomto čase išlo o to, aby sa čo najväčší počet pracovníkov Závodu Slovenského národného povstania mohol týchto konferencií zúčastňovať, najmä aktívne vystúpeniami v pléne, čím by sa súčasne zvyšovala erudovanosť slovenských hlinikárskych odborníkov.

Preto bolo roku 1964 v Ústrednom výbore Slovenskej hutníckej spoločnosti rozhodnuté zorganizovať hlinikárske sympózium, pričom sa počítalo s tým, že organizátormi budú Závod Slovenského národného povstania v Žiari nad Hronom, Ústav anorganickej chémie Slovenskej akadémie vied a Katedra anorganickej technológie Chemicko - technologickej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Podujatie sa malo konať každé 2 - 3 roky, predpokladala sa medzinárodná účasť popredných svetových odborníkov, tak technológov, ako aj experimentátorov a teoretikov. Umožnilo by to účasť na užitočnej výmene skúseností, pri fundovaných odborných diskusiach o problematike elektrolytickej výroby hliníka, samozrejme zvýšili by sa možnosti aj na prezentáciu dosiahnutých výsledkov.

I. hlinikárske sympózium sa konalo v roku 1966 v Smoleniciach

Účastníci I. československého Al sympózia v Smoleniciach

Prvé sympózium sa konalo pod hlavičkou I. československé Al - sympózium v dňoch 7. - 9. júla 1966 v Dome vedeckých pracovníkov Slovenskej akadémii vied v Smoleniciach. Uskutočnilo sa pri príležitosti 80. výročia objavu elektrolytickej výroby hliníka z fluoridových tavenín. Hneď toto prvé sympózium bolo úspešné a zúčastnilo sa ho 110 účastníkov, z toho 30 zo zahraničia. Zastúpené boli štáty ZSSR (Sov. zväz), Poľsko, Nemecká demokratická republika, Maďarsko, Rumunsko a Nórsko.

Pozoruhodná a zaujímavá je práve účasť Nórska, ktoré v tom období rozdelenej Európy na socialistické a nesocialistické štáty, bolo pre organizátorov najpríťažlivejšie. Práve prítomnosť Nórska bola pre organizátorov sympózia určitým zdvihnutím sebavedomia a získavania si rešpektu pred ostatnými krajinami. Nórsko totiž patrilo medzi krajiny s rozvinutým hlinikárskym priemyslom a silným teoretickým zázemím. Veľmi povzbudivým elementom bola najmä prítomnosť prof. Kai Grojtheima, ktorý bol už v tom období odborníkom svetového mena. Práve s prítomnosťou prof. Grojtheima sa odohrala pre toto obdobie kuriózna príhoda. Oficiálnym jazykom sympózia boli zamozrejme slovenčina, čeština, ruština a nemčina. Prof. Grojtheim mal však svoju prednášku na tému "Novšie výsledky výskumu v teórii elektrolýzy hliníka" (spoluautor C. Krohn) pripravenú v anglickom jazyku. Keďže tento jazyk nebol oficiálnym jazykom, prof. Grojtheimovi bola udelená výnimka na prednesenie svojej práce v anglickom jazyku. Prof. Grojtheim túto ponuku neprijal a cez noc prepracoval svoju prednášku do nemeckého jazyka. Ak sa dnes s odstupom času pozeráme na takýto čin, cítiť z neho otvorenosť, s akou sa na sympóziu pristupovalo.

Ďalšími významnými osobnosťami, ktoré sa n a sympóziu zúčastnili bol A. A. Kostjukov zo Sovietskeho zväzu, R. Dzierwa z Poľska, O. Dötzel z Nemeckej demokratickej republiky, I. Molnár a P. Siklós z Maďarska. Samozrejme, že nemôžeme vynechať odborníkov z Československa, hlavne M. Malinovského, K. Matiašovského, J. Chvojku., K. Strnada, E. Zapletala, L. Bartošíka, K. Mašla, J. Vosyku, I. Koštenskú, M. Paučírovú, K. Tomku. Bolo ich vlastne najviac a väčšina z nich ovplyvňovala vývoj hlinikárskeho priemyslu v Československu.

Celkove si účastníci vypočuli 31 referátov v jazyku slovenskom, českom, ruskom a nemeckom, z toho 10 od zahraničných účastníkov. Po referátoch prebiehali živé diskusie. Po ukončení sympózia dňa 10. júna 1966 navštívila väčšina účastníkov hlinikáreň v Žiari nad Hronom, ostatní sa zoznámili s pracoviskami Ústavu anorganickej chémie SAV a Katedry anorganickej technológie CHTF SVŠT v Bratislave. Referáty prednesené na I. hlinikárenskom sympóziu sa sprístupnili odbornej verejnosti tak, že prednášky všeobecného a technického charakteru boli vydané formou zborníka, kým referáty teoretického charakteru boli sústredené do 11. čísla Chemických zvestí roku 1967.

V archíve Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave som našiel materiály, ktoré hovoria o organizátoroch I. československej Al - sympózia, s ohľadom na to, že bolo vlastne zakladajúcim, dovolím si uviesť mená: K.Tomko, J.Dutko, T. Henriczy, M. Babinský, J. Grexa, J. Ivančo, N. Sedláčková, M. Paučírová, J. Zeman, V. Daněk, M. Malinovský. V predsedníctve organizačného výboru pôsobili K. Tomko, M. Malinovský, V. Daněk, J. Dutko, T. Henriczy.

Úspech I. československého sympózia priam zaväzoval organizátorov pokračovať v tejto práci. Prišiel však rok 1968, na jednej strane uvolnenie napätej politickej situácie, na druhej strane vstup sovietskych vojsk na územie Československa. Navyše politická situácia na začiatku sedemdesiatych rokov bola ešte hektickejšia, ako pred rokom 1970. Príprava II. Al sympózia sa pri zhodnotení tejto situácie stala problematická, aj keď všetky formálne prípravné práce prebehli. Vtedy prišiel do ZSNP M. Malinovský a hovoril: "Pozrite, na svete je okolo 160 elektrolýz, v ktorých sa vyrába hliník, ale takú akciu ako je medzinárodné hlinikárske sympózium organizuje len hlinikáreň v Žiari, teda na Slovensku. Vytvára to možnosti udržať krok s technickým pokrokom vo svete, porovnať si svoje skúsenosti so skúsenosťami iných odborníkov". Argumenty pokračovali ďalej a boli ešte silnejšie, našli sa noví organizátori a II. medzinárodné Al sympózium sa začalo organizovať. Rozhodli sme sa pre rok 1972 s tým, že ďalšie sympóziá sa budú konať vždy o ďalšie 4 roky. Druhé hlinikárske sympózium sa konalo v Banskej Bystrici a Žiari nad Hronom v dňoch 25. - 28. septembra 1972. Do organizácie sa zapojili aj nadriadené orgány až po Ministerstvo hút a strojárenstva Praha a Ministerstvo výstavby a techniky Slovenskej republiky Bratislava. Protektormi sympózia boli minister hutí J. Šimon, generálny riaditeľ Kovohút Praha P. Brykner, riaditeľ ZSNP F. Štulák a rektor Slovenskej technickej univerzity A. Blažej a J. Čižniar predseda Slovenskej hutníckej spoločnosti. Zo zahraničných účastníkov boli v predsedníctve sympózia I. Buda generálny riaditeľ hlinikárskeho priemyslu v Rumunsku, H. Ginsberg riaditeľ výskumného ústavu pre ľahké kovy v Bonne, K. Grjotheim dekan chemickej fakulty z Trondheimu, N. A. Kalužskij riaditeľ Všezväzového ústavu pre hliník a horčík z Leningrad, I. Martos riaditeľ Alutervu z Budapešti, M. Matsuo riaditeľ sekcie hliníka, Showa Denko K. K. z Japonska, H Werner hlavný inžinier z Bieterfeldu a M. Wožniak riaditeľ Výskumného ústavu neželezných kovov zo Skawiny v Poľsku.

II. hlinikárske sympózium sa konalo v roku 1972 v Banskej Bystrici a v Žiari nad Hronom

Sympózium bolo ešte úspešnejšie a zúčastnilo sa ho viac ako 150 účastníkov z Československa, Sovietskeho zväzu (ZSSR), Poľska, Nemeckej demokratickej republiky (NDR), Maďarska, Rumunska, Juhoslávie, Anglicka, Belgicka, Iránu, Japonska, Kanady, Nórska, Rakúska, Talianska a USA, ktorí si vypočuli 28 prednášok, z toho 23 od zahraničných účastníkov.

Ukázalo sa, že pôvodný program sympózií, tak ako bol realizovaný na I. hlinikárskom sympóziu, je príliš obsiahly. Preto počnúc II. sympóziom boli do programu zaradené len otázky spojené s technológiou a teóriou prvovýroby hliníka, problematika zachytávania a likvidácie exhalátov a otázky životného prostredia. Problematika výroby oxidu hlinitého sa stala náplňou špeciálnych podujatí. Samotné II. Al sympózium bolo veľmi úspešné, účasť deviatich západných krajín v tom čase rozdeleného sveta predbehla všetky očakávania organizátorov. Na tomto sympóziu sa začali aj prvé rozhovory so zástupcami americkej firmy Kaiser Aluminium z USA (p. A. Garcia) o možnej rekonštrukcii a modernizácii výroby hliníka v Žiari. Samozrejme, že sa tu vyskytli aj ľudsky veľmi zaujímavé príbehy, Oleg Zábrodský, zástupca firmy Reynolds bol riaditeľom tejto firmy pre Európu so sídlom v Belgicku. Bol to v minulosti vynikajúci československý športovec, reprezentant v hokeji, ktorý emigroval z Československa po politickom prevrate roku 1948 a hoci mnohí jeho príbuzní žili v Československu, od toho času Československo nikdy nenavštívil. Až keď sa naskytla príležitosť, prihlásil sa roku 1972 na II. československé Al - sympózium. Rozprával nám s akým strachom prichádzal na československé hranice, a keď sa situácia dobre vyvíjala, navštívil matku v Prahe - so slzami v očiach cestoval rodnou krajinou do Prahy. V. Zábrodský sa potom ešte dlhé roky zúčastňoval hlinikárskych sympózií a po roku 1989 rozvíjal obchodné styky medzi Reynoldsom a Závodom slovenského národného povstania v Žiari nad Hronom. Na hlinikárskych sympóziách bol odborníkom, ktorý často pútal pozornosť orgánov Štátnej bezpečnosti, no on ich pozorovania s ľahkosťou zvládal.

Pohľad na švajčiarsku a americkú delegáciu

Nórsko vyslalo na sympózium päťčlennú delegáciu - K. Grjotheim, J. Thonstad, K. Motzfeld, T. Naterstad a G. Bøe. Účasť nórskej delegácie bola aktívna a vystúpili s piatimi prednáškami. Odborná úroveň bola zvýraznená prednáškou pred sympoziom zosnulého profesora R. Piontelliho z Talianska „ Hliníková elektróda v taveninách“, ktorú predniesol jeho spolupracovník U. Ducati, sučasne predniesol aj prednášku o posledných prácach R. Piontelliho v oblasti elektrolýzy hliníka. M. Matsuo z Japonska sa zaoberal možnosťami zvýšenia účinnosti prúdu pri 100 kA elektrolyzéroch. Veľmi aktívne vystupovali maďarskí odborníci J. Adám, J. Aradi, A. Cseke, O. Bartsch, E. Kolosy, ďalej sovietski špecialisti O. P. Bersimenko a O. P. Moskalenko. Praktickými otázkami elektrolýzi sa zaoberali M. Wožniak a L. Palasinski z Polska. Z domácich odborníkov prednášali o výsledkoch svojich teoretických prác M. Malinovský, K. Matiašovský, P. Fellner, I. Votava, V Daněk, I. Koštenská, I. Vrbenská, S. Kašíková a E. Zapletal. Účasť na II. hlinikárskom sympóziu mala priaznivý ohlas medzi účastníkmi sympózia. Za všetkých to vyjadril kanadský účastník z firmy ALCAN Ernest Wiliam Dewing: "Je pre mňa veľkým potešením zúčastniť sa sympózia. Predtým som bol na podobných akciách v USA, ale tentokrát je to po prvýkrát, čo som navštívil Európu a hlavne Československo. Toto medzinárodné sympózium bolo veľmi zaujímavé a dáva každému príležitosť stretnúť sa s ľudmi, o ktorých som čítal. Napríklad pred mnohými rokmi som čítal prácu prof. Malinovského z Bratislavy, ale teraz som ho po prvýkrát uvidel a mal možnosť s ním hovoriť. Stretol som sa tiež s odborníkmi z Nórska. Tieto vedecké styky sú veľmi cenné pre každého vedca a špeciálne pre odborníkov v hlinikárenstve, pretože hliník sa vyrába v celom svete a všade majú rovnaké problémy. Nikto predsa nevie, čo sa deje vo vnútri elektrolyzérov na výrobu hliníka.

Najviac ľutujem, že nemôžem hovoriť vašim jazykom, a ako angličan som veľmi zlý v cudzích jazykoch, viem pár slov po nemecky. Tiež ma mrzí, že pre krátkosť času nemôžem navštíviť niektoré vaše mestá, ako napríklad Prahu, ale verím, že pri budúcej návšteve i tejto príležitosti využijem. Mesto Banská Bystrica je pre mňa veľmi zaujímavé a líši sa od miest v Anglii a Kanade. Je pre mňa ozaj veľkým potešením byť v tomto meste" (E. W. Dewing vystúpil na sympóziu aj s referátom "Aktivity v termálnej sústave NaF - AlF₃ - MgF₂"). Pri organizovaní II. Al sympózia sa do organizačného výboru zapojili ďalší pracovníci, spomeniem najmä M. Nováka, M. Martinského, M. Zorkóczyho, R. Kafku, G. Kafkovú, H. Šujanovú, P. Sigida, N. Grexovú, A. Vozárovú a A. Smutkovú, ďalej pracovníkov Slovenskej vysokej školy technickej a Slovenskej akadémie vied z Bratislavy I. Koštenskú, M. Malinovského, J. Gabčovú a K. Matiašovského.

III. hlinikárske sympózium sa konalo v roku 1976 v Ban.Bystrici a Žiari nad Hronom

Účastníci III. Al sympózia

Tretie hlinikárske sympózium sa uskutočnilo v dňoch 21. - 23. septembra 1976. Jeho hlavnými organizátormi boli Krajská rada Vedecko - technickej spoločnosti Banská Bystrica, Dom techniky Banská Bystrica (D. Senčeková, E. Skočovská), ZSNP a pobočka ČSVTS v ZSNP a pobočka Československej vedecko - technickej spoločnosti na Chemicko - technologickej fakulte Slovenskej vysokej škole technickej. Protektorstvo prevzal minister hutníctva a ťažkého strojárenstva ČSSR Z. Púček, funkciu predsedu sympózia vykonával generálny riaditeľ Kovohút Praha, R. Brykner. Tohto podujatia sa zúčastnilo 150 odborníkov zo 17 krajín celého sveta. Prednesených bolo 34 referátov, z toho 24 od zahraničných účastníkov.

Predsednícky stôl od ľava prof. Malinovský, Ing. Kafka a cenu preberá americký vedec R. Haupin

Zo sympózia bol vydaný Zborník rozšírených súhrnov prednášok. Svojou účasťou 17 krajín to bola rekordná účasť v počte krajín a sympózia sa zúčastnili zástupcovia z Belgicka, Francúzska, Juhoslávie, Kanady, Maďarska, Nemeckej spolkovej republiky, Nemeckej demokratickej republiky, Nórska, Rakúska, Rumunska, Švajčiarska, Talianska, Spojených štátov amerických, Veľkej Británie, Sovietskeho zväzu, Poľska a Československa.

Veľkú pozornosť vyvolala prednáška prof. K. Grojtheima z Nórska

Výborná bola odborná úroveň sympózia, ktorú reprezentovali špičkoví odborníci z teoretickej a praktickej výroby hliníka. Vystúpenia prof. K. Grjotheima z Nórska, W. Haupina z USA, A. S. Derkača zo Sovietskeho zväzu, J. Thonstadta a H. Kvandeho z Nórska, W. Schmitt - Hattinga, A. Odoka, U. Grubera zo Švajčiarska, poľských odborníkov pani Ž. Orman, ďalej Z. Kalendu, R. Oblakowskeho a M. Malinovského, K. Matiašovského, G. Kunhalmiho z Československa tvorili základ dobrej odbornej úrovne sympózia. Prínosom bola aj účasť delegácie americkej firmy Kaiser Aluminium, H. J. Zimmerman z tejto firmy vystúpil s prednáškou o čistení anódových plynov. Firma Kaiser už na II. československom sympóziu predložila návrh na riešenie modernizácie žiarskej hlinikárne. O každom probléme prebiehala zaujímavá diskusia v pléne zasadnutia, ale najmä v prestávkach. Dobrú úroveň mali rôzne spoločenské podujatia (koncert na zámku vo Zvolene, ochutnávanie vín v zámockej pivnici pri ľudovej cigánskej hudbe, jednodňový výlet do prírody). Na tomto sympóziu sa podarilo zabezpečiť aj veľmi dobrý dámsky program najmä dobrou účasťou a dámy v rámci tohoto programu navštívili rôzne školské zariadenia, slovenské hory a pod. Veľmi dobré zastúpenie v tejto skupine mala nórska rodina Kvande. Zborník zo sympózia bol vytlačený ešte pred konaním sa sympózia v jazyku anglickom, nemeckom a ruskom.

IV. hlinikárske sympózium sa konalo v roku 1980 v Ban. Bystrici a Žiari nad Hronom

Účastníci IV. Al sympózia

IV. hlinikárske Al - sympózium sa konalo v Banskej Bystrici v dňoch 16. - 18. septembra 1980. Bolo znova tématicky zamerané na teóriu a technológiu elektrolytickej výroby hliníka, tu sa už zabehol pravidelný štvrťročný cyklus. Protektor sympózia bol minister hutníctva a ťažkého strojárenstva L. Gerle, v čestnom predsedníctve malo zastúpenie generálne riaditeľstvo Kovohuty Praha
(F. Brykner), Závod slovenského národného povstania (F. Štulák, J. Tóth), Slovenská vysoká škola technická Bratislava ( A. Blažej, A. Lodes, M. Malinovský). Na sympóziu sa zúčastnilo 132 účastníkov zo 17 štátov. V podstate sa dobrá odborná úroveň zachovala, stabilne sa udržiaval aj počet prítomných odborníkov. Odznelo 32 prednášok účastníkov zo Sovietskeho zväzu, Švajčiarska, Rumunska, Poľska, Nórska, Nemecka, Maďarska, Švédska a Československa. IV. hlinikárske sympózium bolo podobne ako predchádzajúce ukončené exkurziou v žiarskej hlinikárni, kde boli účastníci hosťami vedenia podniku Závodu slovenského národného povstania. Záujem o zborníky zo sympózií prejavovali rôzne knižnice, informačné centrá, ale aj súkromné osoby. Pre zaujímavosť a ako príklad o zborník zo IV. Al - sympózia požiadali a bolo im vyhovené - informačné centrum ALCOA z Pensylvánie, vedecká knižnica v New Yorku, informačné centrum Al - federácie z Birminghamu v Anglicku, časopis Aluminium z Düsseldorfu, Centrálny inštitút pre dokumentáciu a informácie z Berlína, Centrum dokumentácie techniky Brusel, FIZ Energie, Fyzik, Matematik Eggesteine v Nemecku a Mr. V. T. Moorthy z Indie.

Pohľad do pléna IV. Al sympózia

Jeden z účastníkov sympózia Rudolf P. Pawlek zo Švajčiarska si na sympózia s časovým odstupom spomína: "Spätný pohľad na sympózia o hliníku konané v Banskej Bystrici je veľmi užitočný, lebo podáva svedectvo o zanietenosti a obetavosti ich organizátorov. Viem si predstaviť, aké ťažké bolo zorganizovať takéto sympózium, na ktorom sa stretli odborníci z východu a západu, aby si navzájom vymenili svoje poznatky, skúsenosti a Know - how z oblasti elektrolytickej výroby hliníka.

Myslím si, že význam sympózií a podobných podujatí bude ešte v budúcnosti rásť. Uvažujem, či je správne, že sa konajú každé dva roky, Obsahy prednášok a tiež celkové prezentácie sa mi zdajú natoľko excelované, že by stálo o tom uvažovať o ich pokračovaní.

V. Al sympózium sa konalo v roku 1984 v Ban. Bystrici

V. Al - sympózium bolo charakterizované nástupom prednášateľov zo Slovenska, okrem už tradičných autorov so Slovenskej technickej vysokej školy v Bratislave a Slovenskej akadémii vied v Bratislave (I. Koštenská, P. Fellner, A. Silný, V. Daněk, M. Chrenková, Ž. Lubyová, J. Gabčová) sa prihlásili svojimi prednáškami pracovníci žiarskej hlinikárne (M. Novák, P. Nováková, Š. Kiss, R. Kafka, A. Krátky, Ľ. Černák, P Štulák, F. Štulák, J. Sedliak), aj pracovníci Vysokej školy technickej z Košíc (A. Laurin, O. Štefánik, G. Hulík). Bolo prednesené 34 prednášok, z ktorých mnohé boli zamerané na riadenie elektrolýzneho procesu výpočtovou technikou a zneškodňovanie exhalátov pomocou oxidu hlinitého. Sympózium sa uskutočnilo v dňoch 12. - 14. 9. 1984 v Banskej Bystrici, zúčastnilo sa ho 132 účastníkov zo 16 štátov. Zaujímavé bolo zloženie nórskej delegácie zúčastnenej na sympóziu - Lid Oddvar, Rolf Lorentzen a Gjørven Sigmund.

Odborná diskusia medzi ruským odborníkom Derkačom a slovenským prof. Malinovským

Zaujímavosť tejto delegácie bola v tom, že od roku 1987 sa títo pracovníci zúčastňovali na realizácii projektu modernizácie výroby hliníka v Žiari nad Hronom. R. Lorentzen v zastúpení firmy ASV Oslo nadviazal prvé technicko - obchodné styky medzi žiarskou hlinikárňou a ASV, zúčastnil sa aj jednaní a spracovávaní zmluvy o nórskom Know how. S. Gjørven bol dlhý čas vedúcim projektu modernizácie a O. Lid sa okrem spolupráci na projekte zúčastnil aktívnou prácou v Projektovom teame pri realizácii spomínanej technológie. O. Lid vystúpil na sympóziu s prednáškou "Emision from modern Pots with Prebaked Anodes".

VI. Al sympózium sa konalo v roku 1988 v Ban. Bystrici

VI. Al sympózium sa konalo 13. - 15. 9. 1988 v Banskej Bystrici, prednášková časť, exkurzná časť s prijatím účastníkov vo vedení ZSNP, n. p. v Žiari nad Hronom. Zúčastnilo sa ho 135 účastníkov z 15 krajín, pričom odznelo 30 prednášk, ktoré sa zaoberali hlavne pripravovanou modernizáciou výroby hliníka. Autori prednášky o plánoch, ale aj o konkrétnych zámerov Závodu slovenského národného povstania

Š. Tesák, Ľ. Černák, A. Baran predniesli prednášku práve na túto tému (Modernization of Aluminium Produktion in the SNP Works), boli podporení prednáškami nórskych autorov N. Wærsteda (HA 230 kA Technology mechanical Aspects History and Future) a O. Lida, K. Nilsona, S. Gjørvena (Strategy of lot Operation related to Flouride Emisions). Nechýbali ani teoretické práce zahraničných autorov H. Kvandeho, A. Solheima, A. Stertena, K. Grjotheima, J. Thonstada a ďalších z Nórska, V. Gontareva, A. Paulina, I. Urlepa z Juhoslávie, R. P. Paweleka zo Švajčiarska, V. F. Makogon, I. G. Dibkova, S. A. Nikoforova, E. H. Panova, V. I Smola, V. C. Barkata, G. I. Ilijnskej zo Sovietskeho zväzu a R. Oblakowskeho, Z. Orman, S. Pietrzyka z Poľska.

Očakávané bolo vystúpenie B. Maňkovskej z Výskumného ústavu lesníckeho vo Zvolene, v ktorom bol celé desaťročia študovaný vplyv emisií z hlinikárne na okolité lesy (Influence of Air Polution from Aluminium Smeltery on Forest Ekosystem). Tradične úspešné bolil prednášky účastníkov zo Slov. akadémie vied a chemicko - technologickej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej z Bratislavy (P. Fellner. I. Koštenská, P. Kottáš, A. Kulichová, Ž. Lubyová, J. Gabčová, M. Turňa). Na tomto sympóziu sa sformoval nový organizačný výbor, ktorý viedol R. Kafka, členmi boli V. Baláž, A. Rozina, S. Štefancová, J. Tesáková, J. Antal, T. Druga, P. Tóth, B. Ferková a M. Veselý.

VII. Al sympózium sa konalo v roku 1993 na Donovaloch

Otvorenie VII. Al sympózia na Donovaloch, za predsedníckym stolom od ľava prof. Fellner, prof. Imriš, Ing. Pitner, Ing. Kafka, Ing. Tesák

Organizačný výbor v tomto zložení zorganizoval na dni 27. - 29. 9. 1993 VII. Al - sympózium, na ktorom sa zúčastnilo 130 účastníkov zo 14 krajín a odzelo 36 referátov. Najpočetnejšiu účasť tvorila nórska delegácia s 19 účastníkmi, čo sa adekvátne prejavilo aj na počte prednášok nórskych účastníkov, týchto bolo 11 a zaoberali sa ako teoretickými, tak aj praktickými otázkami výroby hliníka. Riešenie praktických otázok bolo zamerané najmä na riešenia firmy Hydro Aluminium, ktoré v tomto období malo naplno rozbehnutú modernizáciu žiarskej hlinikárne, ale aj napriek tejto okolnosti bolo zastúpenie nórskych vedeckých pracovníkov na veľmi dobrej úrovni. Organizátorom sympózia bolo cťou privítať prof. H. A. Øyeho, T. Haarberga, G. M. Harberga, E. Nicolqysena, K. Mortena, S. Nicolaisena, B. Fursetha, S. Gjørvena, T. Naterstada, J. Hurlena, K. V. Nordha, O. Kleppeho, J. Flo a ďalších.

Pohľad do pléna sympózia na Donovaloch

Pravidelnými návštevníkmi sympózií sú rumunskí vedeckí pracovníci manželia Galasiu Rodica a Galasiu Ion, ktorí sa prezentovali svojimi prácami o práci anódy najmä v náväznosti na invertné anódy.

VIII. Al sympózium sa konalo už ako "slovensko-nórska" konferencia na Donovaloch

Účastníci VIII. Al. sympózia na Donovaloch

Po VII. Al - sympóziu sa zdalo, že možnosti hlinikárskych sympózií sa vyčerpávajú už aj preto, že po roku 1989 došlo k uvolneniu politických pomerov, Európa prestala byť rozdelená, jednoducho bolo potrebné hľadať vyššie formy spolupráce. Zaujímavá myšlienka prišla práve z nórskej strany v tom, aby sa sympózia so štvorročnou periodicitou zmenili na "Slovensko - nórsku konferenciu", ktorá by sa konala každé dva roky s tým, že raz bude sympózium na Slovensku a o ďalšie dva roky v Nórsku, samozrejme, že pri pokračovaní sa tieto krajiny vymenia. Takéto riešenie navrhla nórska NTNU Norvegian Univerzity of Science and Technology, Department Elektrochemistry Trondheim, menovite to bola myšlienka Jonara Thonstada. Toto riešenie bolo slovenskou stranou prijaté. Súčasne vznikla dohoda, že VIII. Al - sympózium sa bude konať, ako slovensko - nórska konferencia roku 1995, už v dvojročnom cykle. Konalo sa 25. - 27. 9. 1995 na Donovaloch a Žiari nad Hronom a zúčastnilo sa ho 145 účastníkov z 13 štátov a bolo prednesené 39 referátov. Očakávanie, že spojením slovenských a nórskych organizačných pracovníkov sa úroveň sympózií zvýši, sa splnila. Originálne prednášky priniesli R. Huglen, O. Kobbeltvedt, Q. B. Diep, G. M. Haarberg, E. Skybakmoen, J. R. Stubergh, A. Sterten, J. Thonstad a ďalší z Nórska, Z. Čuš zo Slovinska, poľskí autori M. Budgol, R. Oblakowski, S. Pietrzyk, J. Ogórek, J. Kolowca, ale aj slovenskí J. Híveš, P. Fellner, V. Danielik, T. Druga, J. Gabčová, V. Daněk, M. Chrenková, R. Kafka, Z. Lubyová, B. Maňkovská, G. Kunhalmi.

IX. Al sympózium sa konalo pod náyvom "Výroba ľahkých kovov" v nórskej réžii v roku 1997 na palube pobrežného parníka plávajúceho medzi mestami Tromso a Trondheim

Účastníci sympózia na výletnom parníku medzi mestami Tromso a Trondheim

Deviate medzinárodné sympózium sa konalo v Nórsku a nórska strana sa pokúsila pozdvihnúť jeho úroveň zaradením do programu všetky ľahké kovy, preto získalo názov "Výroba ľahkých kovov" (Light Metals Production). Organizačný výbor bol zostavený zo zástupcov nórskych spoločností zaoberajúcich sa teóriou a výrobou hliníka v nasledovnom zložení.

J. Thonstad - predseda organizačného výboru, Nórska univerzita pre vedu a technológiu (NTNU) Trondheim, (Norwegian Univerzity of Science and Technology (NTNU) Trondheim) S. Rolseth - SINTEF (The Foundation for Scientific an Industrial Research an NTNU - Elektrolysis Group) H. Kvande, Hydro Aluminium Karmøy A. Sterter, NTNU Trondheim, G. M. Haarberg NTNU/SINTEF Trondheim, S. Grønhaug, Sør - Norge Aluminium, Husnes, T. Foosnæs Hydro Aluminium, Øvre Ardal, A. Syrdal, Elkem Aluminium, Lista, M. Bjerknes, NTNU, Trondheim.

V špecifikácii cieľa sympózia bolo zdôraznené, že sympózium je zamerané na najnovší vývoj výroby ľahkých kovov, zvlášť hliníka a horčíka. Zdôraznené boli nasledovné oblasti: fundamentálne štúdie, vlastnosti prevádzky a riadenie elektrolyzérov, enviromentálne aspekty, nové technológie. Organizačný výbor pripravil pre účastníkov spoločensky veľmi atraktívne prostredie, sympózium sa konalo v dňoch 18. - 21. augusta 1997 na palube pobrežného parníka premávajúceho pozdĺž pobrežia Nórska medzi mestami Bergen a Kirkenes. Pre sympózium trvajúce dva dni bola vybratá časť medzi Tromso a Trondheim. Už začiatok cesty bol doslova romantický, keď sa na loď nasadalo okolo polnoci z 18. na 19. augusta, parník sa dal po pohybu, slávnostné prekročenie severného polárneho kruhu, cesta povedľa skaly Torghatten s otvorom cez ktorý vidieť oblohu opradenú povesťami, napadá mi, že touto cestou sa roku 1768 plavil aj Maximilián Hell, ale cesta toho istého úseku mu trvala 34 dní (o ceste Max. Hella je I. kapitola tejto monografie).

Sympózium bolo veľmi dobre pripravené, otvoril ho J. Thonstad a úvodnú prednášku mal obchodný ataché Slovenskej republiky v Nórsku F. Dobrodenka (Doing Bussines in Slovak Republic), potom sa rozbehol pracovný program. Počet účastníckych štátov sa zvýšil o Nový Zéland, ktorého účastníci predniesli dve prednášky (J. B. Metson (Univerzity of Auckland, Auckland New Zealand) "Impurity Distribution and Transport in Aluminium Reduction Cells") a B. J. James, B. J. Welch, M. M. Hyland, F. Hiltmann (Univerzity Auckland "The Oxidation of Heferogeneous Carbon Electrodes and Cell Liners"). Aktívne k priebehu sympózia prispeli Rusi (V. Khokhlov, E. Filatov, P. Poljakov, L. A. Beketov, Y. P. Zajkov), Rumuni (I. Galasiu, L. Moravu, R. Galasiu), Slovinec Z. Čuš, Belgičan P. Verstreken, Španiel A. M. Martinez, Nemci (B. Hohl, H. Vogt), Číňan Y. R. Gan. No a úplne samozrejme Nóri (J. Thonstad, G. M. Haaberg, H. Kvande, S. H. Sevilhaug, V. A. Lorentsen, T. Drengstig, M. Sørlie, Ø. T. Gustavsen) a ďalší, zo Slovenska vystúpili M. Chrenková, V. Danek, P. Fellner, J. Híveš, V. Danielik, A. Silný.

Sympózium bolo úspešné, bolo prednesené 41 prednášok, exkurzia sa konala u firmy Hydro Aluminium v Sunndalsøra, v tomto závode, v ktorom je nainštalovaná technológia s vopred vypaľovanými anódami s prúdom 160 kA (1968) a starou Söderbergovou technológiou s prúdom 84 kA (1954) vítali návštevníkov s najväčšou úctou (Prof. Gregor o ktorom píšeme v predchádzajúcej kapitole, a v polovici 20. storočia navštívil Nórsko, by sa asi divil, keď sa mu v tom období nepodarilo navštíviť ani jednu hlinikáreň).

X. Al sympózium sa konalo v roku 1999 v Starej Lesnej vo Vysokých Tatrách

O dva roky, roku 1999 bolo pripravené X. Al sympózium ako Slovensko - Nórske sympózium o elektrolýznej technológii. Konalo sa v Starej Lesnej vo Vysokých Tatrách. Účastníkom bolo po Smoleniciach na Západnom Slovensku, Banskej Bystrici perle stredného Slovenska a Donovaloch reprezentujúcich slovenské hory strednej výšky predstavené vysokohorské prostredie vo Vysokých Tatrách. Myslím si, že sa tento zámer podaril. X. Al - sympózium sa vo Vysokých Tatrách konalo v dňoch 21. - 23. septembra 1999, zúčastnilo sa ho 140 účastníkov z 13 štátov a prednesené bolo 37 referátov.

Sympózium otvoril a účastníkov privítal J. Pittner - generálny riaditeľ akciovej spoločnosti Závod Slovenského národného povstania Žiar nad Hronom. Predsedom organizačného výboru bol už od VII. Al sympózia R. Kafka.

V tomto odbobí už bola úplne zabehnutá modernizovaná výroba hliníka v novozaloženej akciovej spoločnosti Slovalco. Toto sa prejavilo v prednáškovej činnosti pracovníkov tejto spoločnosti, ktorá bola vybudovaná s modernou technológiou, postupne nabiehala aj na moderné formy riadenia nielen v technológii, ale aj personálnej činnosti, riadení kvality, bezpečnosti práce, ochrane životného a pracovného prostredia, postupnou certifikáciou týchto činností. Prednášky na uvedené témy predniesli M. Veselý, P. Oťapka, I. Krátky, R. Truben, M. Koniar, M. Staš, J. Jančok, R. Švec.

Zaujímavý bol referát T. Šemberu a I. Šemberu o monitoringu názorov na životné prostredie ovplyvnené hlinikárňou, ktorý sa uskutočnil v Žiari nad Hronom, ako prvej oblasti strednej a východnej Európy (Monitoring and Advisory Group - a Tool for Co - operation with the Public).

Praktické namerané hodnoty obsahu kovov v častiach biologického materiálu (stromov) z rôznych oblastí Slovenska a Nórska podali autori B. Maňkovská a R. Kafka (The Immision Load Lowering with the Change of the aluminium Production Technology). Tradične vysokú odbornú úroveň mali referáty P. Fellnera, M. Chrenkovej, V. Daněka, J. Híveša.

Úspešné bolo aj oboznámenie o svojich bádateľských programoch nórskych autorov zvlášť J. Thonstada, G. M. Haarberga, A. Solheima, A. Stertena, S. Rolsetha, H. Gudbrandsena, ďalej poľských R. Oblakowskeho, S. Pietrzyka, E. Bugzela.

Ruskí autori sa zaoberali prevažne teoretickými prácami z výskumu elektrolytov a aplikáciou aluminium nitridov ako kompozitov keramických materiálov. Na X. Al sympóziu sa zúčastnilo 122 účastníkov z 12 štátov a odzelo 32 referátov.

XI. Al sympózium sa konalo v roku 2001 v nórskej réžii, znova na pobrežnom parníku, ale na trase Trondheim-Bergen

Jedenáste medzinárodné Aluminium sympózium (Eleventh International Aluminium sympósium) organizoval nórsky organizačný výbor s predsedom J. Thondstatom z NTNU, sekretárkou organizačného výberu bola Martha Bjerknes (NTNU), ďalšími členmi boli G. M. Haarberg, H. Kvande, S. Rolseth, A. Solheim, A. Sterten, T. Foosnæs, H. P. Lange, M. Sørlie, P. A. Vullum. Prebiehalo v dňoch 19. - 22. septembra 2001, znova na parníku, ktorý sa plavil pozdĺž nórskeho pobrežia južným smerom Trondheim - Bergen a späť. Sympózium malo znova vynikajúcu pracovnú a spoločenskú atmosféru. Odznelo na ňom 32 prednášok, ktoré si vypočulo 70 prítomných účastníkov z 12 štátov.

Vysoká odborná úroveň bola daná prítomnosťou špičkových odborníkov z Nórska, Ruska, N. Zélandu, Nemecka, Poľska, Slovenska, Slovinska, Rumunska a ďalších. Úvodnou prednáškou vystúpil veľvyslanec Slovenskej republiky v Nórsku A. Sokolík, v ktorej informoval o Slovensku, jeho priemysle, prírode a možnostiach ďalšieho vývoja. Nie je bez zaujímavosti, že z teoretickej časti sa viacerí autori zaoberali inertnými anódami (v minulosti sa touto témou zaoberali najmä manželia Galasiu z Rumunska). Prednášky, v ktorých bola riešená problematika inertných anód, boli od ruského autora P. Poliakova z Krasnojavskej akadémie neželezných kovov, R. Galasiu z fyzikálno - chemického inštitútu v Bukurešti, J. Híveša zo Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, O. A. Lorentsena z Norsk Hydro Research Centra, Porsgrun a J. Thonstada NTNU - Trondheim.

Zo Slovenska aktívne okrem už osvedčených autorov vystúpili aj noví mladí autori - F. Šimko zo Slovenskej akadémie vied Bratislava (Cryoscopy in the Systems Na₃ ALF₆ - Fe_xO_y), M. Korenko zo Slovenskej vysokej školy technickej Bratislava (A Preliminary Study of the Dissolution of FeS in Cryolite Melts), Ľ. Gocník zo Slovalca a. s. Žiar nad Hronom (Implemented Measures to Achieve Steady Quality of Anode Production in Slovalco, a. s.) a M. Koniar zo Slovalca a. s. (Six Years of HA230 Technology Operation in Slovakia).

Hlinikárske sympózia sa nekončia 11. Al - sympóziom, pokračujú ďalej, táto etapa splupráce pokračuje a som presvedčený, že vedeckí a technickí pracovníci si ešte dlhé roky budú mať čo povedať. Dovolil by som si však túto kapitolu uzavrieť malou štatistikou. Na jedenástich sympóziách sa zúčastnilo 1350 účastníkov a bolo prednesené 382 referátov. Zúčastnili sa ich odborníci z nasledujúcich krajín (podľa abecedy) - Belgicko, Česko, Československo, Čína, Francúzsko, Holandsko, Irán, Jamajka, Japonsko, Juhoslávia, Kanada, Maďarsko, Nemecká demokratická republika, Nórsko, Nový Zéland, Poľsko, Rusko, Slovensko, Slovinsko, Sovietsky zväz, Spojené štáty americké, Spolková republika Nemecko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, Veľká Británia.

Veľa razy sa kladú otázky, aký je prínos sympózií, no predovšetkým je to odborná výmena skúseností, pričom tieto boli vždy zameriavané na znižovanie energetickej a surovinovej náročnosti, riešenie enviromentálnych problémov, ktoré výroba hliníka ako priemyselné odvetie priniesla. Hlinikárske sympózia tieto úlohy určite plnili, navyše do značnej miery nepriamo usmerňovali základný a aplikovaný výskum na najperspektívnejšie a ekonomicky najzaujímavejšie možnosti zdokonaľovania existujúceho a vývoj principiálne nového spôsobu výroby hliníka.

Niet pochybností o tom, že na sympóziách vznikli nové priateľstvá medzi ľudmi, ktorí by sa v živote možno nikdy nestretli a toto je na sympóziách najcennejšie.

Pokusy o umeleckú tvorbu z hliníkových profilov

x

Objavenie a zavedenie výroby hliníka znamenalo aj začiatok pokusov o využitie tohto materiálu na najrôznejšie oblasti výtvarnej tvorby, známa je napríklad hliníková socha Erosa na Picadily Circus v Londýne z rokov 1891-1892, teda v časoch, keď sa výroba hliníka len ako tak rozbiehala. Hliník mal v tom čase cenu zlata a intenzívne sa rozbehla najmä výroba hliníkových šperkov. Je napríklad známe, francúzsky cisár Napoleon III., ktorý vládol v rokoch 1848-1870 dal na cisárskom dvore vymeniť všetky strieborné príbory za hliníkové. Takých udalostí by sa dalo nájsť v dejinách oveľa viac. V tomto prípade by som však chcel uviesť niektoré prípady, keď sa jednalo o využitie hliníkových profilov vyrobených v ZSNP. Hneď po vyrobení prvých profilov u nás sa začali aj prvé pokusy s ich použitím na výtvarné diela, v mnohých prípadoch to bola akási „ľudová tvorivosť“. Dosť často sa využívala fotografická technika, fotografovali sa najmä rôznym spôsobom poukladané profily, neskôr to boli aj trojrozmerné diela, vznikajúce rôznym spájaním a rezaním profilov. Ja by som si z mnohých dovolil uviesť tri. V závodnom časopise Hutník sa v sedemdesiatych rokoch začali objavovať fotografie v tom čase podnikového fotografa Jozefa Gontku, „profilové metamorfózy“, niektoré z týchto fotografií z roku 1974 uverejňujeme.

Mnohé tieto fotografie boli využívané v rôznych prospektoch ale aj knihách.

Rozsiahlejšie trojrozmerné usporiadanie vzniklo neskôr vložením rôznych typov profilov do požadovaného tvaru a tak bolo realizované napríklad „Slnko z hliníkových profilov“. Predpokladám, že jeho autorom bol v tom čase zvárač Štefan Bittman, nemám to však presne overené. V období sedemdesiatych rokov boli vytvorené dve takéto diela jedno bolo umiestnené v meste Žiar nad Hronom pre hotelom Luna a jedno v areáli Závodu druhovýroba ZSNP, n. p. Prikladám fotografiu, profilového slnka zo Závodu druhovýroba.

V roku 1996 ma požiadala Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave o umožnenie exkurzie jej poslucháčov v hlinikárni. Žiaci, ktorí videli skutočnú výrobu prvý raz boli fascinovaný. Najviac ich zaujala výroba profilov. Z profilov, ktoré si zobrali z lisovne tvorili ročníkové práce. Prácu J. Novotného si dovolím predstaviť. Sám neviem aké rezy a pod akým uhlom pracoval s profilom, ale ubezpečoval ma, „..že jeho práca hrebeň ako šperk je zo žiarskeho profilu“.

Okrem týchto troch popísaných prác vznikali najrôznejšie profily napríklad k spartakiáde, noviny Hutník, ZSNP a isto si na mnohé pamätáte aj Vy čitatelia tohto článku.